Cruel Intentions

Obrázok

Re: Cruel Intentions

Poslaťod Ninna » Uto Jan 15, 2019 2:20 pm

Ahojte, dievčatá!
Po dlhšom čase vám opäť prinášame novú kapitolu nášho príbehu
Cruel Intentions :) Dúfame, že sa bude páčiť a trochu vám oživí zimné obdobie :)
Dnešné kolo sa nestretneme so všetkými hrdinkami, Evinka bohužiaľ s jej postavou Cami túto kapitolu pre nedostatok času vynechala.
Ďakujeme vám za účasť na kapitole a za vaše skvelé príspevky.
Prajeme príjemné čítanie :)

Elisabeth hard & Ninna

Obrázok

9. KAPITOLA - DUŠEVNÝ STRIPTÍZ
“Prišla som za doktorom Haleom, pani Houghtová. Kde je?” Dawn v momente stuhla a rozpačito stiahla podávanú ruku. Žena, z ktorej vyžarovala veľká autorita, jej pritom pokojne hľadela do modrých očí a ona nevedela, ako zareagovať. Vyhráža sa jej? Avšak skôr, ako stihla niečo odvetiť, Evan, ktorý neďaleko nich poskakoval, sa odrazu s výskotom rozbehol.
Obrázok
“Nathááááááááán!” Ten práve zamyslene a nič netušiac vyšiel na kamenistú cestu. S údivom na tvári sledoval chlapca, čo sa k nemu nadšene rútil a hodil sa mu do náručia.
“Nazdar, krpec! To mi je ale milé prekvapenie”, povedal Nathan s úsmevom, keď Evana chytil za ruku a spolu s ním prešiel k Dawn a neznámej žene. “Grace”, pobozkal ju na líce a spýtavo zdvihol obočie. Blondínka ich len ticho sledovala. Nikto si ju aj tak nevšímal, akoby bola vzduch. “Stalo sa niečo? Predsa som ti dal vedieť, že…”
“Nathaniel”, prerušila ho Grace rovnakým chladnom, aký sa jej stále zrkadlil v očiach. “Musíme sa vážne porozprávať.” Nathan na ňu chvíľu nemo hľadel, až napokon zvesil hlavu, prikývol a čupol si k Evanovi.
“Čo keby si to tu Hannah trochu ukázal? Je tu nová a okolie ešte tak dobre nepozná. Môže byť? Dáš na neho pozor?”, s prosbou v tmavých očiach sa pootočil k Dawn.
“Áno…”, odvetila blondínka ticho, avšak vtedy sa rýchlo ozvala Grace.
“Prepáčte”, pozrela ospravedlňujúco na Dawn a potom na Nathana. “Myslíš, že je to dobrý nápad? V správach som predsa počula, že…”, namietla pošepky, čo sa Dawn fakt dotklo. Nathan ju však hneď prerušil a postavil sa.
Obrázok
“Áno, je. Dôveruj mi a nemaj obavy. Tiež nemusíš veriť všetkému, čo v telke vidíš a počuješ.”
“Tak fajn”, prikývol chlapček. “Ale potom pôjdeme na rybačku, dobre? A dúfam, že máte pripravené cukríky, tento rok som sa v škole od Doriana naučil peckovú koledu…”
“Evan, to stačí. Vieš, čo si myslím o tej kolede. Je vulgárna a ja si neželám, aby si spieval takéto pesničky”, napomenula ho Grace.
“Dobre, dobre”, povzdychol si Evan a ešte zamumlal. “S tebou nie je žiadna sranda…”
“Prosím?”
“Že ťa mám rád, babi”, odvetil už so šibalským úsmevom a chytil Dawn za ruku. “Poď, Hannah”, povedal jej natešene. “Ukážem ti naozaj super miesto, kde sa ukrýva asi milión žiab…” Tá v momente zbledla.
“To fakt?”
“Veď nebóóój”, zatiahol Evan a pritom prevrátil očami. “Nič ti predsa nespravia, sú neškodné. Nechápem, prečo sa ich všetky dievčatá tak boja”, povzdychol si, načo sa Grace zasmiala a aj Nathan sa napriek všetkému uškrnul.
“No už choďte, ty nezbedník. A daj mi na Hannah pozor”, láskyplne mu postrapatil hnedé vlasy.
“Jasnéééé.” Keď sa Dawn s chlapcom vydala opäť k jazeru, Nathan ju ešte jemne chytil za predlaktie a naklonil sa k nej. “Prosím ťa… potom ti to vysvetlím”, pošepol jej do ucha, no ona sa mu bez slova vytrhla a pokračovala v ceste…
Obrázok

“Tak čo? Ako ide škola?” Nathan s Evanom sedeli pri jazere a v rukách, na ktorým mali rukavice, držali udice. Citeľne sa ochladilo a sem tam spadla aj snehová vločka. Tu v horách zima vždy prichádzala skoro. Evan, zababušený do teplých diek, s podopretou hlavou znudene sledoval pokojnú hladinu vody. Teda pokojnej s výnimkou žiab, ktorých tam bolo v tomto období prekvapivo veľa.
Nathan tmavými očami sledoval chlapca, ktorý len ľahostajne pokrčil plecami. To gesto určite videl u svojho starého otca. Veľmi dobre si ho pamätal a na tvári sa mu objavil jemný úsmev. Fredericka s Grace mal vždy napriek všetkým ich nezhodám rád.
“Škola je fajn. Len každý sa pýta len na ňu…”, prevrátil modrými očami.
“Ale no tak. Stále ťa baví biológia?”
Obrázok
“Áno! Je super! Aj telesná. Ale výtvarná nič moc. Ani dejepis… ”, dodal s kyslým výrazom a pokračoval. “Myslíš, že dnes niečo aj chytíme? Už sme tu vyše dvoch hodín a ja sa začínam fakt nudiť.” Nathan si nemohol pomôcť a musel sa uškrnúť, hoci v očiach sa mu na okamih zjavil smútok. Celá Emily, tá tiež nikde dlho neobsedela…
“Musíš byť trochu viac trpezlivý, Evan. Inak to nejde. A budem k tebe úprimný. Je dosť veľká pravdepodobnosť, že tu dnes len strácame čas.” Nathan spravil grimasu, na čo sa chlapec rozosmial.
“Ale veď nevadí. S tebou je sranda.” Chlapec mu venoval veselý úsmev, ktorý mu Nathan opätoval. “Inak… ty a Hannah ste frajeri?”, vyzvedal.
“Čože? Nie. Hannah je len moja kamarátka,” rýchlo odpovedal Nathan. Takúto otázku od neho naozaj nečakal. Pôsobili naňho s Dawn ako pár?
“Ou, to je škoda. Mal by si si konečne nejakú nájsť nejakú. Si už starý.”
“Ááááále… a ty nejaký múdry. Netáraj, kamoš.” Nathan malému so smiechom postrapatil vlasy, na čo ten spravil urazenú grimasu.
“Myslím to vážne. Má pekné vlasy. Podľa mňa by ste sa k sebe celkom hodili. Aj keď…”
“Aj keď čo?”, zopakoval Nathan a s očakávaním sledoval chlapcov zamyslený výraz.
“No vieš… keď sme sem s Hannah prišli, tak strašne sa bála tých žiab… Nerozumiem tomu”, potriasol hlavou, až mu nadskočil brmbolec na modrej čiapke. “Je horšia ako moje spolužiačky. Chápeš to? Mám pocit, že je trochu divná.”
Obrázok
“Musím sa ti s niečim priznať. Aj ja mám ten pocit.” Nathan stíšil hlas a trochu sa naklonil smerom k Evanovi. “Je divná. Minule sme mali pizzu a ona si ju krájala príborom.” Chlapec od prekvapenia otvoril ústa, plesol si dlaňou po čele a v rovnakej chvíli sa strašne rozosmial.
“To fáákt? Hahahááá, keď to spravila Stacy v školskej jedálni, všetci chalani si z nej robili ešte týždeň srandu. Ale zas… aj starká to robí”, s mierne nadvihnutým obočím pozrel na Nathana, ktorý sa taktiež pridal k jeho smiechu.
“Tie dve by si teda rozumeli, čo?” Evan s chichotom prikývol a natešene vyskočil zo skladacej stoličky.
“To teda hej. Híííí, videl si to?! Tú žabu tam na tom veľkom kameni?! Bola OBROVSKÁ!” S nadšeným výrazom ukázal práve na to miesto, na čo Nathan len súhlasne prikývol. Vtedy sa za nimi ozvali kroky a tichý rozhovor dvoch žien.
“Tak čo, aká je voda, chlapci?”, ozvala sa zrazu spoza nich Grace, ktorá pre nich priniesla termosku s horúcim čajom.
“Výborná. Rybám sa nechce ani von, však Evan?”, veselo odvetil Nathan a so šibalským úsmevom na tvári žmurkol na chlapca.
Obrázok
“Nathan, prestaň s takými trápnymi vtipmi…” Chlapček prevrátil očami. Nathan sa nad jeho reakciou len pobavene zasmial a vstal, pričom pozrel na Dawn, ktorá stála obďaleč. Stále zmätená, nevedela, kto je Grace s Evanom a prečo sem prišli. Vedel, že jej okrem rozhovoru dlží aj vysvetlenie. Teda, možno… Cítil, že stále nie je pripravený o tom rozprávať. A to už odvtedy prešlo desať rokov…
“No, myslím, že si ten čaj už vypijeme všetci spolu v teple chaty. Dnes naozaj nemáme šťastie na dobrý úlovok.”

Dawn sa rozlúčila s Grace, ktorá jej už ruku s jemným úsmevom podala.
“Zbohom, Dawn”, povedala ticho a zrazu ju nečakane objala. “Držte sa. Nech všetko dobre dopadne.” Nathan jej predtým v rozhovore v skratke vysvetlil, v akej situácii sa Dawn naozaj ocitla a ako by to chceli napraviť. Grace s tým v duchu nesúhlasila a mala na to svoje dôvody. Avšak na druhej strane voči tejto mladej žene cítila ľútosť. Jej nevôľa a obavy boli mierené voči Nathanovi…
“Zbohom a ďakujem”, pousmiala sa Dawn, keď sa od seba odtiahli. “Musím tomu veriť a byť…”
Obrázok
“… silná. Ja viem. Viem”, dodala Grace a na moment sa stratila vo vlastných spomienkach a bolesti, ktorá nikdy nezmizne, hoci už otupela. “Nathaniel je dobrý muž, ktorému sa v živote prihodili zlé veci. Môžeš mu dôverovať.” Dawn jej so slzami v očiach pozrela do tváre. Grace jej naposledy stisla ruku a otočila sa k Evanovi a Nathanovi. Ten pri ňom čupel a s úsmevom na tvári počúval, čo mu chlapček s nadšením rozprával. “Evan, zlatko, ideme. Skôr, ako sa poriadne rozsneží.” Malému sa nechcelo, strávili spoločne pekný deň a aj cukríky za koledu a strašenie dostal. Avšak Grace mala pravdu. Ostrým vzduchom už husto poletovali snehové vločky a cesta do mesta bola ešte pomerne dlhá.
“Tak čau, Zlatovláska”, povedal Evan a silno Dawn na rozlúčku objal.
“Maj sa”, odvetila a pohladila ho po líci. “Si super chalan, vieš o tom?” Aj za ten krátky čas si ho veľmi obľúbila. Milovala deti o to viac ju bolela strata jej vlastného. Myšlienky jej opäť zablúdili k jej anjelikovi v nebi. K svojej dcérke, o ktorú prišla a s ktorou nikdy nezažije to, čo dnes s týmto drobcom. Veľmi ju chcela, tak po nej túžila, tešila sa. Na jej sladkú vôňu, bezzubý úsmev… na všetko, čo k materstvu patrí.
“Aj ty si super. Hoci sa bojíš žiab a ješ pizzu príborom. Ale no, máš odpustené”, skonštatoval Evan s úškrnom.
Obrázok
“A to vieš odkiaľ?”, opýtala sa prekvapene a vstala. Chlapec hodil rýchly pohľad na Nathana, ktorý len prevrátil očami.
“Tak to ti teda veľmi pekne ďakujem”, zašomral na pol úst, načo sa všetci rozosmiali. Dawn potom vstala a zachvela sa chladom. Dvíhal sa ozaj mrazivý vietor a ona si nenápadne utrela slzy. Ešte im zakývala a pomaly sa pobrala do chatky. Vo dverách sa ešte obrátila. Nathan držal Evana okolo pliec a niečo so smiechom hovoril Grace. Scéna ako vystrihnutá z pohľadnice. Pre Dawn však kúzlo pekného dňa akoby mávnutím čarovného prútika zmizlo. Zasa sa cítila zbytočná. Smutná a tak veľmi osamelá…

“Bŕŕŕ… Dnes bude ešte poriadna metelica”, povedal Nathan, ktorý s náručou plnou dreva vošiel do chatky a zasneženou topánkou kopol do dverí, aby sa zavreli. Dawn, ktorá ani len neprerušila svoju hru na klavíri, na neho letmo pozrela a ihneď odvrátila zrak. Pred pár dňami jej Nathan dal dole sadru. Konečne si mohla hru naplno užiť, nie len brnkať jednou rukou po klávesoch. Fyzicky už bola úplne v poriadku, zdravá. Všetky rany na jej tele sa zacelili, len tie na duši stále boleli…
Nathan si povzdychol, uložil polená ku kozubu a pár z nich do neho prihodil. Potom sa zamyslene zadíval na Dawn. “Hráš naozaj krásne”, usmial sa uznanlivo a pomaly k nej podišiel. Avšak vtedy prestala, zaklapla klavír a prudko vstala.
“Idem do sprchy a ľahnúť si.”
“Ešte stále sa na mňa hneváš?”, pokúsil sa ju zastaviť, ale ona sa mu šikovne vyhla a vybehla na prvý schod. “Ale no tak! Prečo tak trucuješ? Porozprávajme sa ako dospelí ľudia! Všetko ti vysvetlím, aby si pochopila súvislosti a…”
Obrázok
“Nie! Daj mi pokoj! Už mám toho plné zuby! Za nič nikomu nestojím! Všetci vidíte len peniaze, nie mňa! Akoby som bola chodiaca bankovka či živý bankomat, dojná krava na prachy! Takže MI DAJ POKOJ, NATHANIEL!”, zvrieskla. Nevšimla si bolesť, čo mal ukrytú v tvári, taká bola pohltená tou svojou. Vybehla hore schodmi do spálne, kde za sebou hlasno tresla dverami. Tam sa popri nich zosunula a zachvátil ju silný plač. Momentálne Nathana nemohla vidieť, hlavne pre tie jeho tmavé, nežné oči, ktorými ju tak prosil. Pôsobil tak nevinne, že by mu určite opäť uverila. A to nemohla, prebehlo jej v afekte hlavou. Príliš sa na neho upla a to bola chyba. Veľká. Nemohla už veriť nikomu, len sebe samej…

Nathan medzitým len prekvapene hľadel, ako Dawn zmizla hore na schodisku a konečne pochopil jej reakciu na jeho návrh a aj to, že ju nechtiac zranil.
Obrázok
“Som ja ale debil”, vynadal si v duchu, keď prešiel do kuchyne, no riady po večeri už Dawn umyla. A tak ešte zamkol, skontroloval, či sú závesy poriadne zatiahnuté a tiež vyšiel na poschodie. Za dverami do Dawninej spálne počul vzlyky, ale nechal ju tak. Chcel jej dať priestor a čas, aby sa upokojila. Potom sa s ňou opäť pokúsi porozprávať. Nesmie to teraz všetko padnúť, musí mu pomôcť. Keby len vedela, o čo tu naozaj ide. Vo svojej bolesti je však každý sebec…

Dawn sa vďaka zlému snu prebudila uprostred noci. V chate vládlo to strašidelné ticho a ona vedela, že už len tak ľahko nezaspí. Opakom ruky si pretrela spotené čelo a v hrubých ponožkách prešla k oknu. Vonku už vládla biela nádhera a vločky sa stále len tak sypali. Potom potichu vyšla z izby. Chcela si vziať nejakú knihu, možno upiecť bábovku na raňajky. Bol by jej tretí pokus a snáď by jej už neprihorela.
Vtedy si na vrchu schodiska všimla, že nie je jediná, kto nespí. Obývačku osvetľovalo mihotavé svetlo z krbu a keď zišla dole, zbadala Nathana, ako v čiernom tričku a džínsoch sedí na koberci. Opieral sa o pohovku, jedna noha vpredu, druhá zohnutá v kolene a hypnotizoval plamene v kozube. V rukách zvieral… Dawn si najprv myslela, že je to pohárik s alkoholom. Keď jej ocka niečo trápilo a našla ho v pracovni takto neskoro v noci, vždy popíjal. Rovnako ako Patrick. Nathan však držal fotku.
Obrázok
“Nate?”, prihovorila sa mu jemne, keď rozpačito zastala obďaleč. Afekt ju už prešiel, ale sklamanie stále cítila. Prudko zdvihol hlavu a keď ju zbadal, obrázok okamžite zaklapol do knihy, čo mal položenú vedľa seba.
“Zlé sny?” Dawn len prikývla. “Vidím, že si si opäť požičala moje tričko”, zadíval sa jej do tváre. Na lícach sa mu leskli stopy od sĺz, no venoval jej úsmev, hoci pokrivený. “Ešte že si mi nechala aspoň jedno čisté, čo som si mohol po sprche obliecť… ”
“Vieš, že Nikki mi vtedy narýchlo zabalila aj niečo zo svojho oblečenia”, vyjachtala Dawn na svoju obranu. “A keďže je o dosť nižšia ako ja, sú mi malé. Áno, tvoje sú zasa veľké, ale… pohodlnejšie. Prepáč. Zapnem práčku, do rána veci vyperie…”
“Ale vykašli sa na práčku”, mávol Nathan rukou a pokrútil hlavou. “Mne to nevadí.”
“Čo sa deje, že tu takto sedíš uprostred noci?”, opýtala sa ho a so skríženými nohami si k nemu prisadla. “Na depresie som tu predsa špecialistka ja.”
“Ale nemáš na ne patent.”
“Pravda. Takže?”
“Nič nové. Minulosť, ktorú už nezmením, súčasnosť a tiež budúcnosť, ktorej neistota ma desí”, odvetil jej a po dlhšej odmlke ticho dodal. “Evan je môj syn.” Dawn šokovane padla sánka. Áno, všimla si Nathanovu náklonnosť a hlavne lásku k tomu chlapčekovi, ale toto?!
“A on o tom nevie”, vydýchla tíško. Nathan smutne prikývol.
“Nie a takto je to pre neho lepšie. Zatiaľ. Preto to chcem zmeniť. Našťastie, ani Patrick netuší o jeho existencii.”
Obrázok
“Chvalabohu…” Ten netvor by to proti Nathanovi určite nejako hnusne zneužil…
“Chcem byť Evanovi dobrým otcom - otcom, akého si zaslúži. Je to úžasný chlapec a je pre mňa všetkým”, dodal a hlas sa mu zlomil. Dawn tiež vyhŕkli slzy.
“Ešte nie je neskoro…”
“Ja mám pocit, že áno. Už má deväť rokov a ani netuší, že je môj syn. A čím bude starší, tým horšie bude akceptovať skutočnosť, že som jeho otec.”
“A možno nie”, namietla Dawn. “Evan ťa zbožňuje, možno to nakoniec prijme dobre.”
“Bodaj by si mala pravdu”, povzdychol si.
“A čo jeho matka?”, opýtala sa opatrne, načo odvrátil pohľad.
“Emily… ona… zomrela pri pôrode. Evan má len mňa a skvelých starých rodičov, ktorí sa o neho starajú od jej smrti. Ja… je to komplikované”, odvetil Nathan trpko. Nedokázal povedať viac. Hoci by aj chcel, no nemohol. Dawn pozrela na jeho profil. Bol ako vytesaný z kameňa. Dokonalý a príťažlivý. Lenže vôbec nie chladný. Práve naopak…
Ďalej sa ho už na nič nepýtala. Nie, keď bol v takomto stave a videla, ako ťažko sa mu o tom rozpráva, hoci bola zvedavá. Tento muž v sebe nosil toľko tajomstiev, ktoré ho ťažili…
Namiesto toho sa k nemu posunula bližšie a objala ho.
Obrázok
“Budeš mu úžasným otcom, Nate. Tým som si istá. Už teraz si. A áno, pomôžem ti, ak budem môcť. Pomôžeme si navzájom, aby sme potom mohli začať odznova, ty aj ja. Prepáč, že som ťa predtým nevypočula a vyletela som.”
“Teraz už chápem prečo.” Nathan sa od nej odtiahol a uprene sa jej zadíval do očí. “Nie som ako Patrick, áno? Nevidím v tebe bankomat alebo dojnú kravu, či ako si sa to hrozne nazvala. Hoci… keď som ťa vzal z psychiatrie, naozaj som čakal problémy s rozmaznanou princezničkou, ktorou však nie si. No… možno trochu, ale dá sa to prežiť”, jemne sa uškrnul, načo sa aj Dawn pousmiala. “A aj keď je v tvojej v hlave trochu neporiadok, máš veľké srdce, krehkú, citlivú dušu a láskavú povahu s veľkým množstvom svetla. Mám ťa rád, Dawn. Takú, aká si. Aj Evan si ťa zamiloval a to s tebou strávil len pár hodín. Dokonca si si získala aj sympatie Grace a to je už čo povedať. Si skvelá mladá žena, silná a mala by si byť na seba hrdá.” Po týchto slovách sa na neho Dawn len nemo dívala. Bože, Nathanove slová jej zneli ako hudba víl. Grace mala pravdu. V tejto chvíli ho mala ešte radšej ako kedykoľvek predtým…
“Ty… myslíš to naozaj vážne?”, vyjachtala napokon s dojatím.
Obrázok
“Smrteľne”, usmial sa. Odrazu sa všetky jej zmysly a pocity zintenzívnili. V kozube počula pukot ohňa na rozpálenom dreve, aj Nathanov tichý, pravidelný dych tesne pri svojej tvári. Bol pri nej tak blízko, až cítila jeho sviežu, už známu vôňu. Zdvihla ruku, končekmi prstov sa nežne dotkla jeho líca v náznaku pohladenia a zrazu… odrazu ho pobozkala. Bez rozmyslu, bola to jediná vec, po ktorej momentálne túžila. Druhou dlaňou mu vkĺzla pod tričko, ale Nathan ju vtedy zastavil. “Čo to robíš?”, hlesol jej do pier. Dawn sa od neho trochu odtiahla.
“Teraz na to nemysli. Nechaj, nech môžeme pocítiť aj niečo iné…” Od svitu plameňov jej blčala tvár, jas presvetľoval lesklúce sa vlasy, bledá pokožka so zlatistými pehami jej takmer žiarila. Nathan na ňu zaskočene hľadel, akoby ju videl po prvý krát. Nie ako dievčinu o osem rokov mladšiu, ako jeho pacientku, priateľku, ktorej spoločnosť mal rád. Ale ako ženu. Predtým ju takto nebral, hoci bola príťažlivá. A veľmi. Avšak bol predsa jej lekárom, kamarátom. Bodka. Nič viac…
Obrázok
Teraz však naplno vnímal jej priam anjelskú krásu, zmyselnosť i blízkosť a intenzívna sila tejto chvíle - plná emócií s trpkou prímesou samoty, spomienok, trápenia aj bolesti napokon predsa len zvíťazila nad jeho zdravým rozumom a profesionálnou česťou.
Nathan si Dawn k sebe bez váhania pritiahol a s túžbou ju pobozkal na pery. Hoci nad nimi viselo ešte mnoho nevypovedaného, momentálne to nebolo podstatné. Jemne jej vyzliekol tričko a privinul si jej štíhle telo ešte pevnejšie. Dawn zavrela oči a objala ho okolo krku. Strácajúc sa v jeho náručí, po dlhšom čase konečne pocítila na svojej pokožke a v srdci teplo. Oddali sa jeden druhému cítiac, ako sa ich problémy, strach a celý svet rozplývajú vo vášni a viac nad nimi nemajú moc. Ostala len túžba po niečo krásnom a hrejivom, čo v ich životoch tak veľmi chýbalo…
...
“Frank, ale to je jedno veľké nedorozumenie! Nikdy v živote som sa na študentku v takomto smere ani len nepozrel. Ja tomu naozaj nerozumiem…” Ian chcel pokračovať vo svojej obhajobe, ale jeho nadriadený ho jediným gestom ruky prerušil a začal hovoriť on.
“Ian, rozumiem a je mi to ľúto. Poznám ťa, si môj priateľ a viem, že si dobrý chlap. Ale tieto sťažnosti sa tu neobjavili len tak z ničoho nič. Niečo za tým musí byť. Vieš, ty to možno ako prejavenie záujmu ani nemusíš myslieť, ale tie mladé študentky to môžu brať úplne inak. Obyčajná pochvala sa môže zmeniť na flirtovanie. Možno si omylom niečo povedal alebo ja naozaj neviem. Každopádne, po dohode s ostatnými kolegami sme sa rozhodli, že najlepšie bude, ak sa tu istý čas nebudeš ukazovať. Aspoň kým sa veci poriadne neprešetria a nevyjasnia.”
“Čože?! To nemôžeš myslieť vážne, veď… toto celé je nonsens! Totálna hlúposť! A navyše potrebujem prácu, čo mám teraz podľa teba robiť? Mám snúbenicu, dom, účty…”
“Ian, je to len dočasné. Sám si predsa povedal, že je to nedorozumenie a nikdy sa z tvojej strany takéto návrhy či nevhodné komentáre neobjavili. Verím, že si v tom nevinne, ale musíme sa riadiť podľa pravidiel. Kým sa veci neujasnia. Tak to bude najlepšie. Nebudeme zbytočne robiť ďalšie problémy. Ďalší škandál na škole predsa nepotrebujeme. Pochop aj ty mňa.”
Ian sa zhlboka nadýchol a napokon prikývol. Frank sa naňho zamyslene díval a po chvíli sa mu na tvári objavil náznak úsmevu.
“Všetko bude v poriadku.”
“To dúfam. A to čím skôr. Teraz sa na mňa valia problémy z každej strany a naozaj neviem, čo budem robiť, keď už nemám ani prácu.”
Obrázok
“Je to dočasné…”
“Viem, ale aj tak… Tu som sa aspoň odreagoval od ostatných starostí a teraz…” Ian pokrútil hlavou a vstal: “Už radšej pôjdem. O chvíľu začína vyučovanie a ja som dnes najhorúcejšou témou na rozhovor. Nemusí ma tu každý vidieť.”
Frank taktiež vstal a povzbudzujúco Iana pobúchal po pleci: “Drž sa, kamoš a fakt ma to mrzí. Budem ťa o všetkom informovať.”

Po tom, ako sa s Frankom rozlúčili, sa Ian vybral smerom na parkovisko ku svojmu autu. Cestou stretol skupinku študentov, ktorí ho s neistým úsmevom pozdravili a ihneď, ako okolo nich prešiel, si začali medzi sebou šepkať. Mal toho dosť. Šíria sa o ňom nepravdivé klebety a on má len nečinne sedieť doma a tým si priznať svoju vinu. Dokonalé! S Frankom sa tiež dohodli, že budúci týždeň si ho predvolajú na výsluch, aby si vyjasnili ďalšie skutočnosti v tomto neuveriteľne absurdnom prípade.
“Ach, prečo sa všetko musí tak komplikovať?!”, opýtal sa sám seba v duchu, keď nasadol za volant a v rovnakej chvíli mu pípla sms-ka. Nina. Ian sa prekvapene zamračil. Odvtedy, ako bola u nich na večeri, sa mu neozvala a on tiež jej spoločnosť nevyhľadával. Prečo by aj? Ian si povzdychol a naveľa správu otvoril. Čo len môže chcieť?
Obrázok

Počula som, čo sa stalo. Je mi to veľmi ľúto. Viem, že si v tom nevinne.
Si v poriadku? Keby si niečo potreboval, stačí sa ozvať. Som tu pre teba.
–N


Ian zamyslene hľadel na obrazovku telefónu a váhal, či má na správu odpovedať. Po chvíli však mobil odhodil na sedadlo spolujazdca a vyrazil smerom domov. Áno, je pravda, že mal hroznú chuť sa s niekým porozprávať a vyliať si svoju zlosť, no Nina to nebola. Jediná osoba, ktorej by bol ochotný zveriť sa so všetkým, úplne všetkým, sa s ním momentálne nebavila. Nikki včera síce objasnil celú situáciu, v ktorej sa ocitol, ale nevyzeralo, že by tomu venovala príliš veľkú pozornosť. Bola zaneprázdnená vlastnými starosťami a hlavne hnevom voči nemu - vlastnému snúbencovi, ktorý sa jej snažil len pomôcť. Nemala by mu teraz byť oporou? Nemali by si ňou byť navzájom? Veď sa budú brať, dopekla! Neboli to oni dvaja, ktorí spoločne čelili proti problémom. Boli to on, Nikki a milión problémov, ktoré sa na nich valili z každej strany a oni sa len bezmocne prizerali a nebojovali. Teda, ako sa to vezme. Bojovali, len nie za jeden tím.

“Ty si doma?” Bolo takmer desať hodín a Nikki sa práve vrátila z rannej prechádzky. Taktiež si teraz na istý čas zobrala dovolenku. Nedokázala sa sústrediť na nič iné okrem prípadu zmiznutia Dawn Houghtovej a jej spolupáchateľstva v ňom. Musela dodržiavať určité pravidlá. Nechcela ešte viac ohroziť svoju kariéru a rovnako ani zdravie svojich pacientov. Teraz stála v predsieni a prekvapene hľadela na svojho snúbenca sediaceho v kresle, s pohárikom whisky v jednej, a mobilom v druhej ruke. Ian k nej okamžite zdvihol hlavu a svojimi modrými očami sledoval, ako si vyzlieka dlhý hnedý kabát. Až po dlhej chvíli jej odpovedal.
Obrázok
“Áno. Kvôli tomu obvineniu nemôžem istú dobu vyučovať.”
Nikki s kabelkou v ruke ostala meravo stáť na mieste a len ho so starosťou v očiach pozorovala. Samozrejme, že neverila tým obvineniam, ktoré tvrdili, že jej snúbenec sexuálne obťažuje svoje študentky. To bola jednoducho totálna kravina. Vedela to a ani na minútu o svojom budúcom manželovi nezaváhala. Lenže odkedy kvôli nej klamal na polícii a spôsobil im tým ešte väčšie problémy, si od neho držala odstup. Nedokázala sa s ním normálne baviť, či fungovať. Momentálne nevedela, čo má povedať. Ako má na toto všetko zareagovať. Mala zmiešané pocity. Bolo jej ho ľúto a nezaslúžil si to. Vedela, že v tejto situácii sa ocitol neprávom. Lenže… Lenže stále mu nedokázala odpustiť a hnevala sa naňho. Myslela si, že mu môže dôverovať…
“Je mi to ľúto… Verím, že sa to čoskoro vyrieši. Si v tom nevinne,” odvetila napokon chladne a vybrala sa ku schodom smerom do spálne.
“To nemyslíš vážne! To je všetko čo mi k tomu povieš?! Nikki…!” Ian vstal a smutne sa na ňu zahľadel. Zvykli si hovoriť o všetkom. Delili sa o každý problém a spoločnými silami všetko vyriešili. Prekonali každú krízu. Aj keď je pravda, že takúto vážnu ich vzťah ešte nikdy nezažil. Ianovi sa v hlave objavila myšlienka, že túto situáciu nemusia vôbec ustáť, no rýchlo ju vypudil z mysle. Oni to zvládnu. Milujú jeden druhého a všetko sa napokon vyrieši. S Nikki sa udobria, odpustí mu, v škole sa všetko vráti do normálu a oni konečne vystroja dokonalú svadbu po ktorej už tak dlho obaja túžili… Och, keby to bolo také jednoduché! No v poslednej dobe začal pokrivkávať aj jeho večný optimizmus…
Obrázok
“Naozaj neviem, čo odo mňa chceš, Ian. Neviem, ako ti mám pomôcť. Respektíve ti nedokážem v takejto situácii nijako pomôcť.”
“Možno keby si mi povedala niečo milé? Utešujúce? Objala ma?! Aby som nemal pocit, že som v tom sám?”, rozhodil rukami. “Preboha, Nicole! Nemôžeš sa na mňa donekonečna hnevať. Potrebujem ťa. Viac ako nikdy predtým. Chcem svoju snúbenicu, do ktorej som sa zaľúbil. Nemôžeš ma predsa viniť za všetky svoje problémy… Vieš, že som to všetko robil pre teba. Pre nás. Nikdy som neplánoval zatiahnuť ťa do ešte väčších problémov. Chcel som ťa chrániť!”
“Samozrejme, že si ma chcel chrániť…”, skonštatovala Nikki ironicky. “Chcel si chrániť seba! Vôbec si nemyslel na mňa a moju budúcnosť.”
“Tvoju budúcnosť?! Odkedy je to len tvoja budúcnosť?! Myslel som, že sme v tom spolu!”
“Jasné, jasné. Čokoľvek povieš. Moja kariéra chirurga sa skončí ešte predtým, ako sa mohla poriadne rozbehnúť. Nehovoriac o tom, že stále je tu možnosť, že skončím za mrežami. Fakt dokonalé. Áno, drahý, presne tak vyzerá NAŠA budúcnosť. Presne takto sme si ju obaja predstavovali, nemám pravdu?!”
Obrázok
“Čo keby si sa začala aspoň na moment správať ako dospelá osoba a riešila problémy s chladnou hlavou. Správaš sa ako rozmaznané decko! Vieš, že som ti len chcel pomôcť…”
Nikki otrávene prevrátila očami a jednou rukou sa oprela o zábradlie. Možno mal pravdu. Nemala sa takto správať. Samozrejme, že Ian nebol všetkému na vine. Lenže ona si nevedela pomôcť. Zradil ju… Chcela znova reagovať na jeho poznámku, keď jej zrazu zazvonil mobil. Detektív Hill. Keď zbadala na obrazovke jeho meno, automaticky jej telom prešli zimomriavky. S búšiacim srdcom hodila rýchly pohľad na Iana, ktorý len neveriacky pokrútil hlavou a rozhodil rukami. “Samozrejme. Nejaký telefonát je dôležitejší ako náš vzťah…”
Obrázok
“Musím to zdvihnúť. Hill.” Nikki sa posadila na schody a kým prijala hovor videla, ako Ian vykročil smerom k obývačke a tam si nalial ďalší pohárik. Len si unavene pretrela čelo a čakala, akú správu jej oznámi modrooký detektív.
“Haló?”
“Slečna Rowseová. Nerád vás opäť ruším, ale v prípade zmiznutia pani Houghtovej sa objavili nové, dôležité informácie, ktoré by som s vami rád prebral osobne. Vyhovovalo by vám to dnes o šestnástej?” Samuel sa zbytočne nezdržiaval a išiel rovno k veci, čo Nikki trochu zaskočilo, ale aj napriek tomu pohotovo reagovala.
“Uhm, samozrejme. O šestnástej na policajnej stanici. Budem tam.”
“Skvelé. Avšak, je tu jeden menší problém. Ako som vám minule spomínal, dokážem vám pomôcť dostať sa z tejto situácie, lenže… Nie všetci na policajnej stanici sú presvedčení o vašej nevine a preto naše stretnutie budeme musieť presunúť na iné miesto. Verím, že s tým nebudete mať problém.”
“Nie, nie. Rozumiem. Kam mám teda prísť?”
“Výborne. Pošlem vám správu s adresou. Dopočutia, slečna Rowseová.”

Fúkal nepríjemný, studený vietor, keď Nikki pred malou chvíľou vystúpila z taxíka. Pritiahla si hnedý kabát bližšie k telu a ponáhľala sa k neznámemu domu – miestu, kde sa mala stretnúť s detektívom Hillom, aby prebrali ďalšie dôkazy, ktoré sa v Dawninom prípade vyskytli. Vonku už vládla tma, ale akonáhle vybehla po piatich schodíkoch, ktoré viedli ku vchodovým dverám, automaticky sa rozsvietila lampa. Predtým ako zazvonila, si rukou upravila svoje dlhé, vlnité vlasy a čakala, kým Samuel príde otvoriť. Bola hrozne nervózna a bála sa. Človek by si pomyslel, že čím častejšie nejakú vec bude robiť, tým prirodzenejšou a normálnejšou sa preňho stane. Lenže to zrejme nie je prípad vypočúvania políciou.
“Zdravím, slečna Rowseová. Dúfam, že ste nemali problém sa sem dostať.” Hill, v svetlej košeli a elegantných nohaviciach, stál vo dverách a milo sa na ňu usmial. Videl, že je uzimená a dvere odchýlil ešte viac, aby mohla vojsť.
Obrázok
“Nie, nebol to problém. Toto je váš dom?”, spýtala sa so záujmom a tmavými očami nenápadne prešla po dome. Bol naozaj dokonalý a krásne zariadený. Jednoznačne Hillov štýl. Aspoň tak na ňu pôsobil.
“Uhm, ako sa to vezme. Áno, aj nie. No, nebudem vás tým zbytočne zaťažovať. Prosím, nasledujte ma.”
Nicole sa zhlboka nadýchla a kráčala za detektívom do miestnosti, ktorá pravdepodobne slúžila ako obývačka. Bol v nej sivý, elegantný gauč, sklenený konferenčný stolík, huňatý koberec a samozrejme nechýbal ani veľký kozub. Izba pôsobila veľmi luxusne, vyzerala ako jedna z tých dokonalých miestností, ktoré sa objavujú na titulkách magazínov. Presne tak si Nikki predstavovala Hillove bývanie. Až príliš perfektné, usporiadané a ak by mala byť celkom úprimná, chladné a desivé. Samuel sa posadil do kresla a rukou ukázal na gauč, kde sa Nikki tiež sa pohodlne usadila.
Obrázok
“Slečna Rowseová, budem k vám úprimný. Nevyzerá to s vami veľmi dobre…”, začal, no keď si všimol Nikkin hlboký nádych a privreté oči, rýchlo dodal: “… ale nestrácajte nádej. Chcem a dokážem vám pomôcť. Preto ste tu.” Nicole mu pozrela do chladných očí, ktorými si ju premeriaval a prikývla:
“Čo sa deje?”
“Viem, že ste ešte pred mesiacom, tesne po zmiznutí pani Houghtovej, boli v kontakte s doktorom Nathanom Haleom, ktorý sa tiež vtedy vyparil z povrchu zemského.”
“Ale… ako…? Uhm, nie, nie. Nerozumiem. To musí byť nejaké nedorozumenie”, habkala Nikki a zmätene pokrútila hlavou. Nerozmýšľala. Bola úplne nepresvedčivá a svojim nenápadným správaním automaticky s jeho tvrdením súhlasila, a tým pripustila, že je to pravda. Detektív Hill sa sám pre seba zasmial a prikývol. Znova mu klamala a teraz sa k tomu priznala.
“Slečna Rowseová, prečo ste mi o tom nepovedali skôr? Toto je ďalšia vec, ktorú ste predo mnou zatajili. Myslel som si, že od nášho posledného stretnutia medzi nami žiadne lži už nebudú. Že mi dôverujete.”
Obrázok
Vstal, no nespúšťal z nej oči. Bol ako lovec, ktorý sa pokúsi kedykoľvek zaútočiť na svoju korisť – Nikki. Naozaj jej chce pomôcť? Pretože teraz to tak rozhodne nevyzeralo a Nicole začínala mať čoraz väčšie obavy. Nemala byť taká hlúpa a veriť mu. Teda vlastne, nemala byť taká hlúpa a znova klamať, či vynechať podstatný detail. Tento iniciatívny detektív aj tak všetko zistí.
“Ja… nechcela som vám klamať, ale…”
“Ale?” Samuel mierne nadvihol obočie a opäť sa posadil. Tentoraz na gauč, vedľa Nikki. Celý čas jej hľadel priamo do očí a tmavovláska sa začínala cítiť naozaj nepríjemne. Dokonca mala strach. Samozrejme, ten v nej vyvolával už aj predtým, zmiešaný s rešpektom. Teraz to však bolo iné… Rýchlo sklopila zrak, nevydržala už ten nekonečný očný kontakt. “Odpovedzte, Nicole.” Samuel jej rukou nadvihol bradu a tým dosiahol, aby sa mu opäť pozrela do očí. Nikto ho nebude takto ponižovať a hrať sa na neviniatko. Nicole rozhodne nebola žiadna nevinná obeť a on to vedel. Teda, nevinná v tomto prípade možno bola, ale len on mohol jej nevinu dokázať.
Obrázok
“Detektív Hill, neviem o čo vám ide, ale ak už viete o našej komunikácii s doktorom Haleom, tak… tak vám k tomu nemám čo dodať. Boli sme v kontakte, ale ani napriek tomu vám neviem povedať, kde by mohli byť. A navyše neviem o tom, že by o našej konverzácii existoval nejaký dôkaz.” Nikki sa od neho o kúsok odtiahla a mala čo robiť, aby sa ihneď nerozbehla preč. Tak veľmi sa bála. O čo mu ide? Ublíži jej? Chce jej vôbec pomôcť?
“Máte pravdu. Lenže ak sa o tomto objave - o tom, že ste počas vyšetrovania komunikovali s hlavným podozrivým, dozvedia aj moji kolegovia, skončíte za mrežami a denné svetlo už viac neuvidíte. Žiadna vysnívaná kariéra, či svadba.”
“Vy ma vydierate?” Cítila, ako jej do tváre stúpa horúčosť.
“Nebuďte hlúpa, Nicole,” zasmial sa sám pre seba. “V prvom rade som vám ešte nič nenavrhol,” dodal sladkým hlasom. Jednou rukou ju pohladil po tvári, druhú položil na jej stehno. V tej chvíli stuhla, nedokázala sa pohnúť, či vydať hláska. Bola ako v tranze. Sledovala jeho ľadové oči a s nechuťou počúvala slová, ktoré mu vychádzali z úst. “Slečna Rowseová, nikto sa o tom nemusí dozvedieť. Zatiaľ o tom viem iba ja a ak budete dobré dievča a budete počúvať moje rady, spoločnými silami vás z tejto situácie dostaneme.” Ruku, ktorú mal predtým na jej stehne, začal posúvať po kúskoch stále vyššie, čo Nikki nevydržala a z celej sily mu strelila facku.
“Čo si to o mne myslíte?! Odlákať ma do akéhosi domu, ktorý je ďaleko od centra mesta a teraz toto?! To radšej skončím vo väzení! Len to na mňa hráte, nemáte žiadny dôkaz! Vydierate ma a pritom vám ide len o jedno! Je mi z vás zle!”, zvolala s hnevom, okamžite vstala a ani sa neobzrela. Ponáhľala sa von a mala takú strašnú chuť kričať, plakať. Vedela, že proti nej nič nemá, pretože aplikáciu cez ktorú s Nathanom komunikovali, už dávno vymazala a tá bola bezpečná. Každým ďalším krokom, ktorým sa od Samuela vzďaľovala, sa cítila o čosi bezpečnejšie. Bola veľmi rada, že sa za ňou ihneď nerozbehol. Ostal tam len sedieť, no predtým ako odišla, si všimla jeho výraz. Plný sklamania, zlosti a zrady. Ako mu mohla veriť? Ako mohla veriť, že jej len tak, z ničoho nič nezištne pomôže…
Obrázok
Pred domom vytiahla z kabelky telefón a chystala sa zavolať si taxík. V tom si však na obrazovke všimla oznámenie o novej správe. Práve z tej aplikácie, ktorú používala na komunikáciu s Nathanom. “Nemožné…”, zašepkala.

Naozaj len blafujem?
Ak teraz odídeš, rozlúč sa so slobodou.
Viem všetko, Nicole.


Nikki cítila ako ju oblial studený pot a ruka, v ktorej držala mobil, sa jej roztriasla. Ako? Ako?! Veď ju zmazala! Nathan jej predsa dal presné inštrukcie, ktoré si do bodky zapamätala… No očividne sa musel pomýliť on, alebo ona spravila niekde chybu. Takže Hill dôkaz má a ak teraz naozaj odíde, tak… Nikki meravo hľadela pred seba. Mala dvadsaťsedem rokov, rozbehnutú sľubnú kariéru chirurga, snúbenca, svadbu, ktorú chystala… Nechcela ísť do väzenia, napriek tomu, že to detektívovi vykričala. To by bol koniec…
A tak sa v mrazivom vetre, ktorý ani nevnímala otočila ako taká handrová bábika na kľúčik a opäť pomaly vyšla po schodíkoch. Dvere neboli zamknuté. Nikki kráčala tmavým domom ako robot, každý jej krok sa ozýval po dokonale navoskovanej podlahe. On ju tam čakal. Vstal len preto, aby si nalial pohárik kvalitnej whisky. Teraz opäť sedel na luxusnej pohovke, pomaly si odpíjal a na perách mu svietil víťazoslávny úsmev, keď sa Nikki opäť objavila vo dverách obývačky.
Obrázok
“Vedel som, že sa vrátiš”, povedal pokojne a uprel na ňu ľadový pohľad.
“Čo odo mňa presne chceš okrem… okrem… ” Nevedela to ani vysloviť, tak jej z toho bolo zle. Samuelov sebavedomý úškrn sa len rozšíril.
“To sa mi páči. Konečne trochu spolupráce, Nicole. A len pre informáciu… ja vždy dostanem to, čo chcem…”
“Ale za akú cenu?”, povedala Nikki ticho a znechutene na neho hľadela. Ten sa len pobavene zasmial a potľapkal dlaňou po mieste vedľa seba, kde Nikki predtým sedela.
“To ma nikdy netrápilo. Tak - kde sme to skončili?”
...
Zoe si to zamierila rovno k Elijahovi Mikaelsonovi. Cítila miernu nervozitu a nevedela, čo mu povie. No bola rozhodnutá dať na svoj šarm a nadviazať rozhovor. Delil ju od neho asi len meter, keď ju odrazu okolo útleho pása schmatla mohutná ruka, nadvihla ju, že sa ani špičkami na topánkach nedotýkala zeme a odnášala opačným smerom, preč od Elijaha. Zoe tušila, kto ju to unáša, no chcela si to overiť a pozrela do tváre muža v čiernom obleku. Než stihla niečo povedať, hodil ju na veľkú pohodlnú sedačku v jednom privátnom salóniku a prudko za nimi zatiahol ťažký brokátový záves. Zoe namiesto pozdravu na neho hneď zlostne spustila:
“Stupido! Dammi pace! Non sono un bambino piccolo!” (Hlupák! Daj mi pokoj! Nie som už malé dieťa!)
Obrázok
“Ale tak sa správaš, Zizi. Neviem presne, čo tu robíš, ale prestaň s tým,” obrátil sa na ňu.
“Roberto, nie si môj brat, tak sa nestaraj,” povedala, keď si upravila šaty a postavila sa pred neho.
“Nie, nie som, ale beriem ťa tak,” povedal a chytil ju za plecia. “Si ako moja mladšia sestra, ktorú som nikdy nemal.”
“Mio fratello e morto.” (Môj brat je mŕtvy.)
“E tu vai sulle sue orme (a ty ideš v jeho stopách). Tuším, prečo si sem prišla a hovorím ti ako priateľ - ak tu nie si kvôli štúdiu umenia, tak sa zbaľ a odíď odtiaľto. Toto je hra s vysokými kartami.”
“A ty čo o tom vieš?”
“Poznám ťa moc dobre a viem, čo robíš. No títo muži… nevieš do čoho si sa pustila. Tony by ne…” Nedopovedal, lebo mu Zoe skočila do reči.
“Tony je mŕtvy!” Veľkou silou odsotila tú masu svalov, čo Roberto nečakal. Nestačil zareagovať a tak Zoe energicky vyšla z privátneho kútika. Nevšímala si už nič naokolo. Zamierila si to na toalety, odtiaľ chcela ísť do šatne a domov. Bola tu prvýkrát. Na chodbe cestou na toalety boli veľké zrkadlá a ružové neóny. Práve tam ju muž dobehol. Chytil ju za plecia, otočil k sebe a zohol sa k jej pravému uchu.
Obrázok
“Zizi, neohrozuješ len seba. Teraz aj mňa, keď nás niekto uvidí v tomto rozhovore.” Vtom sa však zarazil a chytil Zoe za ruku nad lakťom. Tam sa vynímalo svietiace ružové tetovanie - znak jeho vojenského pluku. “To čo máš?”, pozeral na ňu vyjavene. Prehodila si šál cez to miesto a v duchu zašomrala na zariadenie tohto podniku.
“Rob, a čo si si myslel? Že programovanie som študovala len tak? Bojovať sa dá aj inak, ako len so zbraňou v ruke. Prešla som previerkou. A nie každý chce svoje presvedčenie verejne ukazovať,” dodala a hlavou kývla na rovnaké tetovanie, o ktorom vedela, že Roberto ho má viditeľné na predlaktí.
“Generál o tom vie?”, spýtal sa neveriacky. Zoe prikývla, aj keď si uvedomila, že otec o tom aj tak nikomu nepovie, keďže jeho zdravotný stav po porážke mu to nedovoľuje.
“Zizi, ak ti Tony nič nepovedal, odíď. Prosím.” Vtedy si vyslúžil od Zoe len nenávistný pohľad a bez slova nahnevane odišla. Rob sa ju už nepokúšal zastaviť. Poznal ju až priveľmi dobre nato, aby vedel, že je to teraz zbytočné. Ani jeden z nich však netušil, že Zoe celý večer od príchodu na Halloween party niekto sleduje.

Zoe dlho do noci rozmýšľala o stretnutí s Robom. Na druhý deň sa chystala do nemocnice, keď jej na dverách zazvonil zvonček. Znovu a znovu. Bolo jasné, že osoba na druhej strane je netrpezlivá. Otvorila. Nahnevane a bez pozdravu okolo nej vošiel Peter. Dokonca jej aj vrazil do pleca. Zoe šokovane stála pár sekúnd pri dverách. Potom v tichosti zavrela a išla za ním do kuchyne.
Obrázok
“Bez pozdravu mi sem…”, nedopovedala vtrhneš.
“Čo má toto znamenať?!”, zvolal zlostne. Energicky tresol zopár zložiek na stôl a zabodol do nich prst.
Zoe podišla bližšie a začala sa prehŕňať v papieroch. Prvá zložka bola z trinásteho policajného okrsku a bol to celý spis autonehody jej brata. Druhá pozostávala zo získavania osobných údajov. Na prvom papieri bolo meno Anthony Zino - základné osobné a vojenské údaje, pri ďalších označenie Prísne tajné. Druhý s menom Zoe Zuckerberg. Ten poznala, lebo ho sama vytvorila - základné vymyslené osobné údaje, ukončené označením Prísne tajné. Tretí s menom Zoe Zino - jej pravdivé informácie a údaje z bezpečnostnej previerky, ktorú pred pár rokmi absolvovala. Aj tá bola ukončená označením Prísne tajné. Zoe sa roztriasli ruky. K jej pravej zložke, ani k zložke jej brata sa nemal hocikto dostať. “Od… Odkiaľ to máš?”, spýtala sa ho so strachom.
“Som policajt, nie?”, odpovedal jej Peter stále nahnevane. “Každý máme svoje nitky a zdroje. To preto si so mnou bola? Kvôli papierom z vyšetrovania? Chcela si sa cezo mňa len dostať do zložky? A čo tie veci, čo si mi o sebe rozprávala? Veď JA ťa, Zoe, ani nepoznám! Neviem, čo z toho, čo si mi o sebe povedala, je vôbec pravda.”
“Keď som sem prišla, mojím jediným cieľom bolo zistiť, kto môže za smrť brata. Chcela som poznať pravdu. A to vyšetrovanie je odfláknuté,” pozrela na neho. “Vieš veľmi dobre, že som sa ti vyhýbala a nekontaktovala ťa. No ty si bol neoblomný. Nemohla som vedieť, že sa do teba nakoniec zamilujem. Ale to je jedno… Keď máš toto k dispozícií ty…” nedopovedala, lebo si uvedomila, že Rob má pravdu. Bola neopatrná, nezodpovedná. Cítila sa ako školáčka, čo urobila len samé chyby. Tie mená na zozname, to čo sa dozvedela od Tatea Longtona. Vedela, že Tony tu nebol náhodou a že účastníčka tej autonehody bola len náhodný nástroj. Veď nehodu zapríčinilo auto, ktoré tlačilo to Tonyho do križovatky a projektil.
Obrázok
“Zoe, povedz mi teraz, čo mám robiť?”, spýtal sa jej Peter držiac pracovnú dosku, až mu beleli hánky a dívajúc sa prázdno pred seba.
“Mal by si odísť, Peter,” povedala a ani sa na neho nepozrela. “A ja asi tiež. Zabudni na mňa…”
“A čo mám podľa teba robiť s týmto?”, ukázal na rozhádzané zložky.
“Nič zlé som neurobila…”
“Neurobila? Zoe, spamätaj sa! Neoprávnene si získala policajný spis!”, otočil sa na ňu.
“A ty si neoprávnene získal osobné zložky, tak sme si kvit. Nemyslím, že máš bezpečnostnú previerku k tomuto.”
“Kto si? Zoe Zuckerber, či Zino, či ako....?” Peter chytil Zoe pevne za ruku, z vrecka šikovne vytiahol baterku s ružovým svetlom a zasvietil na miesto nad pravým lakťom, kde sa mu objavil znak vojenského oddielu. Prekvapene na Zoe civel. Znak toho oddielu bol legenda. Kolovalo sa, že je to elitná vojenská jednotka zasielaná na tajné a nebezpečné operácie spojené s prepravou, ochranou či zajatím významných osobností. A teraz tu mal pred sebou ženu s týmto neviditeľným tetovaním. “To ťa do toho zatiahol ten svalovec!”
“Ty ma sleduješ?” Zoe pomaly až neveriacky zaspievala, keď si uvedomila, že ju videl s Robom. “To je jedno… Peter, odíď! Nemal si ma špehovať. Nemal si sa do toho vôbec zapliesť a ani ja s tebou. Ani netušíš, čo si spustil”, dodala rezignovane.
“Zoe…” Petrov hlas nečakane znežnel. Chcel by ju pred všetkým ochrániť. Pri pohľade na to tetovanie si uvedomil, že ju svojím pátraním ohrozil a možno aj muža, s ktorým ju včera videl.
Obrázok
“Odíď!”, zrúkla na neho Zoe odstúpiac od neho a odhodiac jeho ruky. Už vedela, prečo sa jej poslednou dobou neohlásil.
“Zoe, prepáč…” Urobil krok k nej, no ona ho odsotila.
“Attacco!”, dala povel Molly, ktorá na Petra so štekotom vyskočila. Mal čo robiť, aby nespadol. Až keď Zoe luskla prstami, Molly z neho zoskočila. “Myslím, že som sa vyjadrila jasne.” Peter vedel, že s ňou teraz nebude reč. Keď sa otočil na odchod, chcela sa ho Zoe ešte spýtať, od koho tie spisy má a kto o tom vie, ale uvedomila si, že je to už jedno. Stopa v systéme už bola spustená.
Keď sa zabuchli vchodové dvere, otvorila ešte raz zložky. “Tony, do čoho si sa to zaplietol? A na ktorej strane je Rob?” Teraz vedela, že jej ďalšie pátranie zameria na spoločnosť Forbes a S-Corp. Bola si istá, že za tým musí byť niečo veľké. Začínala mať zo všetkého zlý pocit a tak sa rozhodla ísť predsa do nemocnice.

V nemocnici ako naschvál natrafila na Patricka. Ten ju zastavil so svojím typickým úsmevom.
„Zoe, počkaj!“, oslovil ju na chodbe. „Dlho sme sa nevideli. Môžem ťa pozvať na kávu? Potrebujem sa s tebou porozprávať.“
Obrázok
„Ahoj, Patrick. Kávu by som si dala. Mám medzi stretnutiami asi dvadsať minút voľno,“ odpovedala mu pri pohľade na hodinky a pritiahla si Molly po poslednom incidente bližšie k nohe. „Široký úsmev teraz a pred kamerami slzy,“ napadlo jej v okamihu, no nedala na sebe nič poznať. Chcela sa opýtať na vyšetrovanie, ale nakoniec otázku zamlčala. Bola zvedavá, s akou témou začne Patrick sám. Z mysle jej neschádzala ani scéna na sobotňajšej párty, kde ho videla rozprávať sa s Ninou.
V bufete si zobrali každý svoj obľúbený typ kávy, Zoe k nej ešte čokoládový koláč a sadli si k malému stolíku.
„Zoe, o mojej manželke určite vieš. Dúfam, že si si naše stretnutia nevyložila zle. Nič za tým nie je, nemám bočné úmysly. Svoju manželku nadovšetko milujem a som zdrvený zo smrti nášho nenarodeného dieťaťa”, povzdychol si nešťastným hlasom a smutnými očami.
„No to určite,” pomyslela si Zoe. Takéto herecké typy veľmi dobre poznala. „Snáď si nemyslí, že je tak neodolateľný a ja tak naivná.” Napriek tomu sa súcitne pousmiala a s priateľským gestom mu odpovedala: „Ja viem, Patrick. Aj keď som tvoju manželku nepoznala, určite ťa nesmierne ľúbila. Mrzí ma, čo sa stalo a fakt nechápem, ako mohla takto zmiznúť.”
„Zoe, naozaj, keby si niečo o nej vedela, povedala by si mi to? Tráviš tu veľa času, možno si niečo započula”, nástojčivo sa jej opýtal a chytil ju za ľavú ruku, ktorú mala položenú na stole. “Doktorka Rowseová je tvoja suseda, možno… “ Zoe mu však skočila do reči a pokrútila hlavou.
„Patrick, ja tvoju manželku nepoznám a neviem, čoho by som mala zachytiť. A doktorka Rowseová síce býva vedľa mňa, avšak priateľky nie sme… ” Vtom pocítila silný tlak na svojej ruke a Molly už začínala vrčať. „Mi siedo,” (sadni/pohov) dala fenke povel a tá ju poslúchla.
Obrázok
„Zoe, ty určite niečo vieš a máš v tom prsty! Ja to VIEM”, nahnevane na ňu zvýšil hlas. Ona sa zadívala Patrickovi priamo do očí a ešte s úsmevom mu odpovedala na jeho tlak:
„Ak nedáš tú svoju ruku dole,” pozrela si na ňu, „budeš svojim klientom vysvetľovať, prečo máš na ruke štyri dierky.” Vidličkou si jemne klepkala po perách pričom ho stále sledovala. Patrick stiahol svoju ruku pod stôl a Zoe pokračovala. „Povedala som aj vyšetrovateľovi, že o únose tvojej manželky nič neviem. Nikdy v živote som ju nevidela a až do správ som nevedela, že si ženatý. Ale to je jedno, keďže sa vôbec nepoznáme. Ja mám svoj vlastný život. Ale už keď spomínaš svoju manželku, vyšetrovateľ sa ma pýtal na rodinu Forbes a ja o nich nič neviem. Keďže máme ešte pár minút, vedel by si mi prosím o nich povedať niečo viac? Viem, že je to pre teba teraz bolestivá téma.” Patrick prekvapene zdvihol obočie.
“To veru je. Akože… to myslíš vážne?”
“No nerada by som pri ďalšom stretnutí s vyšetrovateľom Hillom vyzerala rovnako hlúpo, ako naposledy”, odvetila Zoe pokojne a mykla plecom.
Obrázok
“Prečo máš dojem, že by ťa Hill mal opäť vypočúvať? Alebo si myslíš, že má na to dôvod? Hm?” Opäť podozrievavo prižmúril oči, nespúšťajúc z nej pohľad.
“Patrick, začínam mať pocit, že ťa ovláda paranoja. Každý v tvojich očiach je podozrivý. Beháš po nemocnici a robíš scény. Mal by si trochu ubrať a nechať kompetentných robiť si svoju prácu. Nie si detektív, nie si vyšetrovateľ, nie si policajt. A to, že tu budeš na každého útočiť na teba nevrhá dobrá svetlo. Viem, že ťa to bolí a táto situácia je pre teba ťažká, no preháňaš to.”
“Mojou prioritou je čím skôr nájsť svoju manželku! Čo je na to zlé?! Je samozrejmé, že mám nervy napnuté na prasknutie, došľaka! Veď môže byť už aj mŕtva! Navyše, nepotrebujem tu od teba počúvať rozumy…”
“Chcela som ti len pomôcť a dať radu ako objektívna osoba a nezaisteresovaná osoba. Ospravedlňujem sa. Máš pravdu, nič ma do toho nie je”, povedala Zoe, kajúcne sa pousmiala, hoci v duchu by ho roztrhala v zuboch. Avšak Patrick nebol pri ich stole jediným, čo podával oscarové herecké výkony. Navyše jej neodpovedal na otázku o rodine Forbes. Určite niečo skrýva, keď ju hneď podozrieval. “Takže povieš mi o rodine svojej manželky alebo si to mám zisťovať sama? Ušetril by si mi tým naozaj čas, keďže si jej členom. Detektív Hill mi vtedy nasadil chrobáka do hlavy a začala som sa o Forbesovcov trochu zaujímať. A urobila som dobre!”
Obrázok
“Čo tým chceš povedať?”, zavrčal Patrick nevrlo, ale Zoe pokračovala s nadšením ďalej.
“Viem, že je to veľmi bohatý, vážený rod a jedna zo zakladateľských rodín tohto mestečka. Ak mám byť úprimná, fascinuje ma. Som študentkou umenia a dozvedela som sa, že v ich rezidencii je plno umeleckých predmetov a starožitností. Tak rada by som ich videla! Vraj je tam aj veľká zbierka originálnych obrazov. Pán Forbes musel byť…” Patrick len prevrátil očami a uškrnul sa.
“Nicolas Forbes bol chodiaca dokonalosť, čo chcela spasiť svet. No áno, ich rodina sa priam vyžívala v umení.”
“Vari si ho nemal rád?”, bola naoko prekvapená Zoe, načo pokrútil hlavou.
“Obdivoval som ho”, odvetil po odmlke. “Hoci sa venoval charitám a pomoci iným, avšak vo svojom odbore bol špička. Preto to dotiahol tak ďaleko a získal pre firmu skvelú reputáciu. Jeho otcovi to veľmi nešlo, za to Nicolas bol sakra skvelý právnik”, dodal s mierne kyslým podtónom. Alebo sa to Zoe len zdalo?
“Musel byť pre teba veľkým vzorom”, povedala Zoe celá rada, že sa konečne rozhovoril.
“Bolo mojím snom pracovať vo The Forbes Law Group. Ako každého právnika v meste. A potom som sa zoznámil s Dawn…” Na moment sa dramaticky odmlčal a Zoe mala čo robiť, aby neprevrátila očami. “Je taká istá, ako býval on. Avšak Nicolas bol sklamaný, že nešla v šľapajách ich rodiny a neštudovala právo. Dawn však nelákalo, chcela učiť. Hoci nemusela, pracovala v školke, s deťmi ju to bavilo. No na rozdiel od svojho otca si luxus ich rodinného bohatstva vedela teda poriadne užiť. Je to skrátka princezná”, smutne sa zasmial pri spomienke na radovánky minulosti. “No po smrti Nicolasa to šlo všetko dole vodou…”, dodal s povzdychom a lyžičkou si zamiešal už aj tak studenú kávu.
“Takže to vyzerá tak, že Forbesovci sú napriek svojmu bohatstvu a reputácii čistí. No jeho svokor mohol byť, až kým do riaditeľského kresla nezasadol Patrick. Teraz to môže byť celkom inak”, pomyslela si Zoe. No toto boli aj tak len útržkovité informácie a ona už z neho nechcela ťahať viac, aby ju zasa nepodozrieval. Možno niečo nájde v knižnici, v starých novinách. Nejaké kauzy alebo problémy. Určite si to ešte detailnejšie preverí. Stručné životopisy si už prešla, Nicolasov aj Dawnin. Tie boli ľahko dostupné. Záhadou ostávala jedine jeho manželka Laura, ktorá ho opustila, keď mala ich dcéra len päť rokov, no to pre Zoe nebolo podstatné.
Obrázok
“Tak ti ďakujem. Ani to nebolelo, však? Nemusíš za všetkým vidieť len to zlé”, doložila Zoe, postavila sa a cez plece si prehodila tašku. “Držím palce v ďalšom vyšetrovaní a ešte raz vďaka za rozhovor”, dodala a kývla na Molly, ktorý vyskočila a pridala sa k svojej paničke.
“Ak by si chcela vidieť tie obrazy… “, začal Patrick, ktorý tiež vstal a vzal si svoj kufrík.
“Nie, to je v poriadku”, pokrútila hlavou a pomaly cúvala. Chcela sa už čím skôr dostať z jeho blízkosti a protivnej falošnosti. “Uvedomujem si, že momentálne sa to nehodí, ale ďakujem. Možno neskôr. Maj sa!”

OTÁZKY KU KAPITOLE:
1. Ako sa vám páčila nová kapitola?
2. Ako na vás zapôsobila informácia, že malý Evan je Nathanov syn? Aký je podľa vás skutočný dôvod, prečo to Nathan pred ním tají?
3. Dawn si celkom zvykla na život v prírode, len v Nathanovej spoločnosti. Myslíte si, že po ich spoločne prežitej noci sa jej city k nemu zintenzívnili a viaže ju k nemu viac ako len priateľské puto? Ako to podľa vás berie Nathan?
4. Medzi Nikki a Ianom to teraz nevyzerá najlepšie. Vydrží ich vzťah túto krízu? Obráti sa Ian so svojimi problémami nakoniec na Ninu?
5. Detektív Hill Nikki veľmi sklamal a šokoval zároveň. Čo si o tom myslíte? Ako podľa vás dokáže tak dokonale maskovať svoj temný charakter? Povedali by ste to naňho?
6. A čo vravíte na Nikkino rozhodnutie vrátiť sa za Hillom? Robí správnu vec? Pomôže jej nakoniec dokázať nevinu?
7. Môže Zoe Robovi veriť, alebo aj on sa v niečom vezie?
8. Peter o Zoe všetko odhalil a vypátral pravdu. Ako to bude ďalej medzi dvoma? Ako sa s tým Peter vyrovná?
9. Myslíte si, že Patrick bude Zoe aj najďalej podozrievať, alebo ho predvedčila, že jej záujem o Forbesovcov je čisto “akademický”?
10. Vytvorte outfit podľa toho, v akej situácii sa vaša hrdinka nachádza.


Milé kočky, ešte slovíčko na záver...
Dúfame, že sa vám kapitola páčila :) Aj keď si na nejaký ten čas dávame pauzu, boli by sme rady, ak by ste aj napriek tomu vyplnili otázky ku textu ako odozvu na úsilie a čas strávený nad príspevkami každej z nás :) Určite to poteší :)
Ďakujeme za vašu kreatívnu spoluprácu a na dobu neurčitú dovidenia :)
Pekný deň,

Elisabeth hard & Ninna
Ninna
Ninna
 
Príspevky: 23
Registrovaný: Ned Júl 31, 2016 6:10 pm

Predchádzajúci

Späť na Módna Aréna

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť

cron