Cruel Intentions

Obrázok

Re: Cruel Intentions

Poslaťod enny » Str Sep 27, 2017 7:27 pm

1. Ako sa vám páčila nová kapitola? Pokojne ma skritizujte a pripojte svoje nápady, čo by som mohla zmeniť či vylepšiť.

Teším sa, že hra pokračuje, kapitola sa mi veľmi páčila,jediné, čo môžem dodať, je len ťa povzbudiť vytrvať s nami aj naďalej ;-)
2. Ktorá postava je vám po tomto kole najviac sympatická a ktorá najmenej?
Stále Down- má to ťažké a veľa musí vytrpieť, a taktiež aj Zoe-jej prešpekulované intrigy...a poklona k excelentne vypracovanému pokračovaniu príbehu :-D Najmenej- asi nik, všetky príbehy sú veľmi zaujímavé...
3. Myslíte si, že sa Dawn za pomoci Nathana a Nikki skutočne podarí utiecť z nemocnice? Bude schopná sa pred Patrickom schovať? Dozvie sa Patrick od Nathana, že Dawn prišla o ich dieťa
Verím, že sa jej to podarí. Teším sa, že sa už aj Nathan rozhýbal a pomôže jej. No neschová sa podľa mňa pred Patrickom nadlho,keďže sa s ním práve spoznala Zoe, ona mu časom povie, kde sa skrýva Dawn(keďže do domu Nikki nasadila plošticu a o všetkom bude mať prehľad). Patrick sa to dozvie-aj keď asi nie od Nathana, že Dawn prišla o dieťa.
4. Connie sa od jedného psychopata dostala k ďalšiemu. Kto je podľa vás James a čo s Connie plánuje? Odkiaľ pozná jej matku? Myslíte si, že je Tate pre Jamesa hrozbou a skutočne príde svoju lásku zachrániť?

Kto je James netuším, ale bude mať súvis s nejakou postavou v hre. Možno aj s Patrickom-on je tiež taký lotor.Connie pozná kôli jej matke a možno, ak jej matku kedysi miloval, teraz si to chce vynahradiť cez Connie. Taktiež takto drží v šachu Tattea a môže ho povedzme vydierať.Tate sa ju bude snažiť nájsť, ale James je väčšie zviera a bude s ním vedieť zatočiť.
5. Nina prišla na večeru k Nikki a Ianovi. Bol to podľa vás dobrý nápad? Čo vravíte na Nininu spoluprácu so Zoe? Naozaj sa Nina cez Iana už preniesla a nič k nemu necíti alebo to len predstiera?
Jasné, že to nebol dobrý nápad. Nina sa stáva bábkou v Zoeiných rukách, pričom to ani netuší.A keď to zistí, možno už bude neskoro...K Ianovi stále niečo cíti, ale je to hlboko vnútri. No myslím, že raz to celou silou prepukne.
6. Ako sa vám páčila Zoeina tajná misia? Je Nikki naozaj vrahom jej brata? A čo Patrick? Vie o ňom Zoe niečo viac alebo je to naozaj len náhodný okoloidúci, ktorý jej pomohol?
No tá misia bola fakt úžasná, toto vymyslieť by hockto nedokázal- klobúk dolu.Myslím si, že Nikki to napriek všetkému nie je. Možno to bola Kate a Nikki bola len účastník nehody, možno to vzala na seba...ktovie? S Patrickom sa stretla za zvláštnych okolností, náhoda to asi nebude. Ona ho nepozná, ale on ju musel nejaký čas sledovať, a keď jej palička vypadla, vedel čo to je aj keď sa dorábal, že nie.
7. Myslíte si, že Alex ku Kate skutočne niečo cíti? Ako sa podľa vás zachová Kate? Bude na tú správu reagovať?
Vyzerá to, že je do nej zaľúbený...a možno už dlhšiu dobu, len Kate nič nevidela, keďže na chlapov nemala čas.Čo urobí a ako sa zachová- nechajte sa prekvapiť ;-)
8. Vytvorte outfit podľa toho v akej situácii sa vaša hrdinka nachádza.
Kate je už v izbe, ešte sa neprezliekla do pyžama, keď jej zapípala sms-ka...
Obrázok
9. Chcete aj naďalej outfitové úlohy?

môžu byť ;-)
10. Priestor na vaše pokračovanie.
ešte pridám
enny
 
Príspevky: 199
Registrovaný: Uto Mar 12, 2013 3:51 pm

Re: Cruel Intentions

Poslaťod enny » Pia Sep 29, 2017 5:22 pm

Ospravedlňujem sa za krátke pokračovanie, ale som chorá a viac už dnes asi nevyprodukujem :-(
Kate dočítala sms-ku a vystrašene sa rozhliadla okolo seba.Ten človek ju neustále sleduje, všetko má pod kontrolou, teraz sa dokonca vyhráža, že ublíži Alexovi! To nie- Kate to nemohla dopustiť. Alex jej poskytol útočisko a ochranu, ona ho teraz nemôže vystaviť nebezpečenstvu. Vedela, že dotyčný by bol schopný mu ublížiť, veď pred pár hodinami napadol aj ju! A musí odísť hneď, kým je noc a Alex spí. Keby sa o tom dozvedel, nepustil by ju, chcel by ju ochraňovať aj za cenu svojho života. Kate o tom bola presvedčená. Potichu sa zbalila a opatrne kráčala z izby. Všade bolo ticho a tma. Keď opatrne kráčala dolu schodmi, v strese o niečo zakopla a už sa gúľala dolu. Namiesto tvrdého dopadu pocítila mäkké náručie. „Kate? Čo to.. “ vtom rozsvietil a videl, že je pobalená. „Kate! Ak je to kôli tomu bozku...“ „Nie, Alex, ja..“ zakoktala sa a podvedome ho objala a vzlykala mu v náručí. „Kate, čo sa deje?“ opýtal sa Alex vyvedený z miery. Kate vytiahla mobil a ukázala mu sms-ku. „Tak toto už zašlo priďaleko !“vykríkol rozčúlený Alex. „Hneď ráno pôjdem na políciu a udám toho hajzla!“ potom mierne dodal: „Upokoj sa zlatko, nedovolím, aby ti ktokoľvek ublížil“. No Kate to neuspokojilo: „Alex, bojím sa, že ublížia tebe. Nechaj ma odísť. Pre mňa bude smrť vyslobodením“ „Kate, neboj sa, všetko bude dobré, uvidíš, dôveruj mi“
Ráno mali obidvaja službu, ale vyšli z domu skôr, Alex sa chcel ešte zastaviť na polícii. Keď však prišli k jeho autu, hneď si všimli dorezané všetky pneumatiky. „Dokelu“ vykríkol Alex „ja toho hajzla...“ vtom pozrel na Kate a videl, ako zbledla. Objal ju okolo pliec: „to nevadí Kate, sú to len pneumatiky. Nikomu neublížil a už ani neublíži. Takže poď, musíme použiť tvoje auto“ Kým bol Alex na polícii, Kate ho čakala v aute. Odmietala sa nechať vypočúvať i čokoľvek nahlasovať. Vtom jej znova zapípala sms-ka. Tentoraz sa jej už vopred triasli ruky, keď vyberala z kabelky mobil : „zatiaľ to boli iba pneumatiky, ale odteraz mi už na pár kvapkách, či litroch krvi už záležať nebude!“ „Nieee“ vykríkla. No potom sa ovládla a zaumienila si, že Alexovi už nič nepovie a pri najbližšej príležitosti od neho odíde.
V nemocnici bolo rušno ako vždy, takže na myšlienky nemala veľmi čas. Tri operácie vyžadovali maximálnu sústredenosť. Pri obede si prisadla k svojej kamarátke Nikki. Už dávno nemali čas sa spolu porozprávať, no dnes sa jej aj Nikki zdala akási mĺkva. Ona sama nemala náladu na rozhovor, a tak obed prešiel takmer mlčky. Zdvihla sa a pobrala sa preč. O chvíľu si však spomenula, že si v jedálni zabudla záznam jedného pacienta. Ako vošla, zbadala, ako pri Nikki sedí Nathan, hlavy majú pri sebe a niečo si dôverne šepkajú. Zarazilo ju to, oni dvaja nikdy nemali k sebe veľmi blízko.
enny
 
Príspevky: 199
Registrovaný: Uto Mar 12, 2013 3:51 pm

Re: Cruel Intentions

Poslaťod Evinka » Ned Okt 01, 2017 10:10 pm

1. Ako sa vám páčila nová kapitola? Pokojne ma skritizujte a pripojte svoje nápady, čo by som mohla zmeniť či vylepšiť.
Zlatko, nemam ti co skritizovat :P :D Super napisane a tesim sa ze hra pokracuje dalej :)

2. Ktorá postava je vám po tomto kole najviac sympatická a ktorá najmenej?
lol :D Tí hřebci predsa, no nie? :P ;) :D

3. Myslíte si, že sa Dawn za pomoci Nathana a Nikki skutočne podarí utiecť z nemocnice? Bude schopná sa pred Patrickom schovať? Dozvie sa Patrick od Nathana, že Dawn prišla o ich dieťa?
kedze som uz citala pokracko od ninky, tak ano, podari sa im utiect :D Avšak, pred Patom sa dlho schovavat nebude, Pat nie je sprosty a na Natovu zradu velmi rychlo pride... Cim sa dostava moznost vyuzit moj napad na pokracko a spojit deje jupii :D :)

4. Connie sa od jedného psychopata dostala k ďalšiemu. Kto je podľa vás James a čo s Connie plánuje? Odkiaľ pozná jej matku? Myslíte si, že je Tate pre Jamesa hrozbou a skutočne príde svoju lásku zachrániť?

To odkial pozna matku sa dozvieme v mojom pokracku :) Kto to vsak je zatial nevieme. Ano, to ze je to dalsia velka ryba medzi bossmi nam je zname. No o co presne ide, nechame sa prekvapit :D Co sa tyka myslienky bratrickovania s Elijahom (kedze uz vykradame postavy z rovnakeho serialu :D ) z tohto faktu by som radsej bola za to, aby bratmi neboli :D Tesim sa na Tateov navrat, urcite nenecha koníky v štychu. Hoci sa James pre nu zatial javi ako mily clovek, Tate pozna jeho pravu podstatu.

5. Nina prišla na večeru k Nikki a Ianovi. Bol to podľa vás dobrý nápad? Čo vravíte na Nininu spoluprácu so Zoe? Naozaj sa Nina cez Iana už preniesla a nič k nemu necíti alebo to len predstiera?
Nina sa cez Iana urcite nepreniesla, ved to pozname. Klasicky trojuholnik, kde stara laska vzdy opat vzplanie. Uprimne by ma potesil fakt, ze by sa cez Iana naozaj preniesla, ze by o vztah o neho nestala a jedine co by chcela mozno je pomsta nikki za vtedajsiu bolest. Bol by to podla mna zaujimavy antiklise koncept :D

6. Ako sa vám páčila Zoeina tajná misia? Je Nikki naozaj vrahom jej brata? A čo Patrick? Vie o ňom Zoe niečo viac alebo je to naozaj len náhodný okoloidúci, ktorý jej pomohol?

Nie, Nikki vrahom jej brata urcite nie, ved co by to bola za zapletka , keby sme riesenie poznali uz na zaciatku no nie? :D Aj ked by bolo velmi zaujimave, keby to Nikki skutocne bola, no na zaklade nejakeho faktu by sa Zoeine podozrenia odklonili na inu stranu. Zaver by bol potom necakany, ze to, co mala stale pod nosom to aj realne bolo.
Co sa tyka Pata, myslim, ze o nom nevie viac. Nahoda.

7. Myslíte si, že Alex ku Kate skutočne niečo cíti? Ako sa podľa vás zachová Kate? Bude na tú správu reagovať?

Pacilo by sa mi, keby bol Alex zapleteny do vyhrazok co jej chodia. Dobre by vedel o vsetkom, o tom ze mu prepichnu gumy a takto si chcel ziskat katinu doveru.

8. Vytvorte outfit podľa toho v akej situácii sa vaša hrdinka nachádza.
na to uz vazne nemam sil dnes :D

9. Chcete aj naďalej outfitové úlohy?
ak outfitove tak dobrovolne, castokrat je to uloha typu oblecte co ma postava v pribehu. Vobec by mi nevadilo, keby sa vynechali, pretoze castokrat ta moja postava beha tri kapitoly v tom istom :D

10. Priestor na vaše pokračovanie.

V prvom rade sa ospravedlnujem za asi trochu chaoticke odpovede. No uz som unavena :D

Pokracko zde:

Obrázok

Connie sedela na mäkkej, pohodlnej, ale hlavne honosnej posteli. Takýto luxus jakživ nezažila. Celý svoj život žila len v špine, na ulici a snažila sa dožiť ďalšieho dňa. A hoci ju Tate z toho vytiahol a uchýlili sa k spoločnému bývaniu, ktoré jej v tom čase pripadalo ako palác, ani zďaleka sa nepribližovalo tomuto miestu. Len jej izba mala rozmery takmer celého ich bytu. A z toho, čo videla, keď spolu s Jamesom prechádzala chodbou, tá jej bola len jednou z mnohých v tomto obrovskom dome. Jej myseľ však nič z toho nevnímala. Bojovala so svojimi démonmi, so strachom, ktorý sa predieral každou jej bunkou priamo na povrch. Už len samotný Tate jej naháňal hrôzu. Myslela si, že horšie to už ani nemôže byť, no opak je pravdou. Po tom všetkom čo sa stalo, čo začula pri Tateovej a Jamesovej hádke si uvedomila, že v sfére týchto nových ľudí je aj jej milý úplne bezmocný. Bezducho hľadela cez otvorené okno, kde videla len hustú spleť stromov strácajúcu sa v prítmí noci. Ľahký vánok pofukoval dnu a vzduch bolo cítiť lesom. Jedno jej však nešlo do hlavy. Odkiaľ pozná James jej matku? Jej skutočnú matku… Jej tvár si už nevedela vybaviť, ani len mätne. Bolo to tak dávno. V jednej chvíli boli veľká, šťastná rodina a v druhej sa ocitla sama. Bez jediného slova od jej rodičov. Jednoducho zmizli, vyparili sa. Má s tým niečo spoločné James? A odkiaľ pozná ju, sledoval ju? Aký by mal na to dôvod? Z úvah ju však vytrhol štngot kľúčov. Kým však stihla vôbec zareagovať, dvere sa otvorili a do izby vtrhol James.
“Doriti... Vás nenaučili klopať?” Vyľakane sa strhla a upriamila na neho zrak. “Čo keby som tu bola, ja neviem, nahá?” dodala a inštinktívne si prisunula perinu bližšie k sebe.
“Vieš, že som v niečo také dúfal?” zasmial sa pobavene a prisadol si k nej na posteľ. Connie mu venovala len meravý pohľad, no nepovedala už ani slovo. “Ako sa ti páči tvoja nová izba? Už si si ju aspoň trochu osvojila?” spýtal sa milo a zoširoka sa na ňu usmial.
“A čo chcete počuť? Samozrejme, že je krásna, na moje pomery až príliš…”, odvetila a videla, ako James hrdo zdvihol hlavu. “...no neplánujem tu zostať viac, ako je nutné…”, jej slová ho však nerozhodili ani trochu a úsmev z jeho tváre nezmizol.
“Tak to sa mýliš, dušička. Nemôžem ťa nechať odísť. Nie po tom, ako tvoj drahý priateľ všetko posral”
“Prečo? Prečo sa do mňa vôbec staráte? Nepoznám vás, vôbec netuším kto ste. Nestojím o vašu ľútosť. Tí policajti umreli len a len kvôli mne! Takže pokiaľ ma za to majú zavrieť, tak nech. Zaslúžim si to!” vyprskla na neho pevným hlasom, no vo vnútri sa cítila zničená. Vedela, čo je správne, čo musí urobiť, ale rozhodne jej to na vnútornej pohode veľmi nepridávalo. Na okamih zavrela oči a zhlboka sa nadýchla, aby tak potlačila strach, hnev, či ľútosť.
“Tak to si vyhoď z hlavy, moja milá. Nedovolím, aby si trpela za chyby niekoho druhého, tentokrát už nie. Takže si láskavo urob pohodlie, pretože toto je od teraz tvoj nový domov”,
“Ale…”,
“Žiadne ale, dušička”, utíšil ju jedným elegantným gestom prstu, ktorý jej pomaly priložil k perám. “A aby si sa tu necítila taká cudzia, začnime tým, že si potykáme. Takže, ja som James”, povedal a natiahol k nej ruku. Connie však len ticho sedela a snažila si utriediť myšlienky. James sa však nenechal odradiť a svoju dlaň mal stále vystretú smerom k nej, až kým si s ním nepodala ruku, pričom ju pohľadom a so svojím permanentným úsmevom doslova hypnotizoval.
Obrázok
“Prečo to pre mňa robíte?” spýtala sa, no James hneď nesúhlasne zakašľal a zdvihol obočie. “...robíš. Prečo to pre mňa robíš?” opravila sa.
“Nuž, to už nie je tvoja starosť. Ale povedzme preto, že som mal rád tvoju matku…”
“A odkiaľ ju poznáš? Čo sa s ňou stalo? Prečo ma opustila?” pri zmienke jedného z jej rodičov okamžite a bez rozmýšľania vyhŕkla. Nikdy nedokázala pochopiť, prečo ju nechali samú, napospas životu. Myslela si, že sú mŕtvi, no po tom, čo James už niekoľko krát spomenul jej matku, si tým taká istá nebola.
“Všetko sa dozvieš, keď budeš na to pripravená, moja drahá”, Connie otvorila ústa, no James ju hneď umlčal. “Ale teraz…”, rýchlym pohybom natočil hlavu a pozrel do tmavej noci skrývajúcej sa za oknom. “Teraz ti prajem dobrú noc”, dodal, vzal do dlaní jej krehkú ruku a ako pravý džentlmen na ňu vtisol letmý bozk. Connie len nechápavo zazerala, až sa jeho postava stratila za dverami izby. Keď osamela, bezmyšlienkovite sa zabalila do periny, schúlila do klbka a zatvorila oči. Dnešný deň bol poriadne divoký a vyčerpávajúci, že do pár minút sa už ocitla v ríši snov.

Connie sa ráno zobudila do krásneho rána. Teplé letné lúče ju príjemne zohrievali a aj napriek hustému lesu dostatočne osvetľovali vnútro jej izby. Otvorila oči a aspoň na pár minút si užívala príjemnej atmosféry. Na mohutnom strome za oknom zbadala poskakovať malú, ryšavú, huňatú veveričku. Chvíľu len tak pozorovala jej ľahké pohyby, ako svižne preskakuje z vetvy na vetvu. Keď sa však stratila v húštine lesa, Connie musela opäť čeliť realite. S povzdychom vstala z postele, prešla k veľkej skrini a otvorila ju. Poličky boli plné oblečenia o akom sa jej ani nesnívalo a s nadšením prezerala jednotlivé kúsky. Nakoniec si obliekla ľahké voľné padavé šaty z materiálu, ktorý príjemne hladil jej jemnú pokožku. V tejto chvíli sa naozaj cítila ako princezná. Potom prešla k toaletnému stolíku, odkiaľ vybrala kefu a prečesala si svoje hnedé vlasy. Pohľad jej hneď skĺzol na biely lístok uložený pod zrkadlom a tak ho vzala do ruky.
Obrázok

Dobré ránko, drahá Connie.
V skrini nájdeš nejaké oblečenie, dúfam, že ti padne veľkosť.
Kuchyňa je hneď dole, keď vôjdeš do haly, hneď ju zbadáš. Najedz sa čoho len chceš, naše zásoby sú ti k dispozícii. Cíť sa tu ako doma.
Pokiaľ máš nejaké otázky, moju kanceláriu nájdeš na konci chodby s číslom 6.
J.


Lístok položila naspäť na stolík a už ustrojená opatrne vyšla z izby. Pomalými krokmi prechádzala chodbou presne podľa inštrukcií, až sa dostala do obrovskej haly. Dom sa hmýril množtvom ľudí, no ani jeden z nich jej nevenoval pozornosť. Akoby to, že je tu, na tomto mieste, nebola žiadna novinka. V kuchyni na stole sa týčila obrovská misa obložených chlebíkov, šalátov, či iných senzačných pokrmov. Sadla si teda na jednu z voľných stoličiek a bez slova sa do sýta najedla. Po raňajkách hneď zamierila do Jamesovej kancelárie. Ako sa tak blížila chodbou, už z diaľky začula tlmené hlasy vychádzajúce spoza dverí.
“Ako to myslíte, že vám ušli?!” skríkol James tak hlasno, že mala pocit, akoby stál priamo pred ňou.
“James, mrzí nás to, no...”, oslovil ho nejaký ďalší muž.
“Dosť už. Practe sa mi z očí!”
“Ale…”
“Vypadnite!”
zreval ešte hlasnejšie, až Connie naskočili zimomriavky. V tom sa dvere otvorili a vyšli z nich dvaja muži v čiernych kombinézach. Ani si ju nevšimli, len nahnevane a so sklonenými hlavami vypochodovali von a rýchlym krokom sa hnali preč.
“Ááá, Connie. Tak už si sa zobudila”, povedal smerom k nej a na tvári mu opäť žiaril široký úsmev. Vyzeral byť úplne v pohode, akoby ho ani len pred malou chvíľou nenasrali tí dvaja. “Očakával som ťa”, dodal a gestom ruky ju pozval dnu. Connie bez slova vošla a posadila sa do koženého kresla oproti kancelárskemu stolu. James však predtým, ako zaujal pozíciu v tom svojom, vybral z presklenného baru dva malé poháre a fľašu whisky. Jeden z nich potom položil pred ňu a nalial nad dno pár centimetrov zlatistého moku. “Tak, čo ťa ku mne privádza?” spýtal sa so zvedavým pohľadom a odpil si zo svojej nádielky.
“Ja… neviem kde mám začať... “, habkala trochu nesmelo. “V prvom rade by som sa ti asi mala poďakovať, za to, čo si tu pre mňa vytvoril. Tá izba, oblečenie… Je to všetko veľmi milé a vážim si to…”
“Mám pocit, že teraz príde nejaké ale”, uškrnul sa James popod nos.
“Ale… na druhú stranu, nikoho tu nepoznám, všetko mi tu je cudzie a... “, pokračovala, no James ju opäť raz prerušil.
Obrázok
“Connie… Rozumiem tvojím pocitom. Ale preboha, si tu len prvý deň. Uvidíš, že keď spoznáš pár ľudí, už ani nebudeš chcieť odísť… Tak ako ani tvoja matka”
“A kvôli čomu tu bola ona? Čo bolo pre ňu také dôležité, že bola ochotná opustiť svoje jediné dieťa?!” vyštekla na neho už trochu nahnevane. Toľko krát už spomenul jej matku, no okrem toho, že ju pozná jej neprezradil nič viac.
“Abby bola veľmi dôležitou súčasťou nášho inštitútu…”
“Čo? Nebodaj bola tiež vrahyňa?! Tak ako Tate?”
“Nechaj ma láskavo dohovoriť”, zamračil sa na ňu a keď sa utíšila, pokračoval ďalej. “Nie, nebola vrahyňa, práve naopak, nikdy by živej duši neublížila. Práve preto bola jednou z našich vážených doktorov”
“Stále nerozumiem, čo bolo na tom tak dôležité, že musela opustiť vlastnú rodinu, vlastnú krv!”
“To je komplikované…”
“Doteraz som bola v tom, že je mŕtva! Že umrela keď som mala päť! A teraz sa dozviem, že celý čas pracovala pre nejakú… inštitúciu… Či čo tu vlastne robíte?!”
“V prvom rade sa ukľudni, zlatko…”, schladil ju James. “Tvoja mama k nám prišla ešte keď som bol pomerne mladý. Vtedy to tu ešte všetko riadil môj otec, a keďže väčšina vecí šla mimo mňa, podrobnosti ti bohužiaľ povedať neviem. Čo však viem je, že Abby bola úžasný človek s veľkým srdcom. Často mi robila spoločnosť, keď na mňa otec nemal čas a keďže moja matka umrela už dávno, vybudoval som si podobný vzťah práve k tej tvojej. Jej smrť nás všetkých veľmi zasiahla, no sľúbil som jej, že dám na teba pozor… takže, preto si tu…”
“Ale prečo za mnou ani raz neprišla?”
“Connie, nebolo to v danej situácii možné. Minulosť už aj tak nezmeníš, čo však môžeš zmeniť je tvoja budúcnosť. Môžeš sa pripojiť ku mne a byť pod mojou ochranou, alebo odísť. Držať ťa tu proti tvojej vôli nebudem, no sama dobre vieš, že ak odídeš, je len otázkou času kedy ťa dolapia. No pokiaľ by si sa predsa len rozhodla odísť, bol by som rád, keby si nám ešte dala šancu a poctila nás svojou prítomnosťou na dnešnej večeri”
Obrázok
Connie len nemo zazerala. Krv jej v žilách opäť vrela. Spomienky, ktoré už boli dávno zabudnuté sa opäť vynorili v jej mysli. Smútok prebíjal hnev. Ako jej to mohla urobiť? Bola by radšej, keby vtedy zomrela naozaj. V tom sa James postavil a pristúpil k dverám. “Mám na dnes ešte dosť práce, takže ak ťa môžem poprosiť…”, vyhlásil a pootočil kľučkou, čím sa vstup do miestnosti otvoril. “Popremýšľaj zatiaľ nad tým, o čom sme sa bavili a večer mi ohlásiš svoje stanovisko”, dodal a kým vyšla von, venoval jej posledný úsmev. Connie sa potom pobrala do svojej izby a s hlavou plnou myšlienok sa zvalila do postele.
My lady is: Evinka
Evinka
 
Príspevky: 277
Registrovaný: Str Sep 05, 2012 1:03 pm

Re: Cruel Intentions

Poslaťod elisabeth.hard » Sob Okt 14, 2017 11:43 am

Ahojte dievčatá!
Po dlhšom čakaní je tu opäť nová kapitola našej hry Cruel Intentions.
Na úvod znova trochu informačne – v hre nebudú pokračovať dve z našich postáv a to sú Hayley (Blair bass) a Nina (1Daisy1).
Ďakujeme Vám za účasť a ak by ste sa chceli niekedy znova do hry vrátiť, budeme sa tešiť.
Dievčatá, taktiež ďakujem za Vaše pokračovania, ktoré boli naozaj skvelé. Dúfam, že sa Vám nové kolo bude páčiť a znova Vás inšpirujem do písania.

Prajem Vám príjemné čítanie a pohodový víkend!


4. kapitola – Tí, ktorých milujeme

“Pani Houghtová, chápem, že ste nešťastná, no musíte niečo zjesť”, prihovárala sa jej milo sestrička, ale Dawn od nej len odvrátila hlavu a bezducho sa dívala von oknom. Od včerajška neprehovorila ani slovo, upadla do akejsi hmlistej apatie.
“...je nám ľúto, ale nezachytili sme žiadnu činnosť srdiečka. Vaše dieťatko je mŕtve…”, povedala jej sústrastne lekárka, ktorá jej robila ultrazvuk. Tieto slová sa Dawn hlboko a bolestne zaryli do srdca a roztrieštili jej dušu a srdce na milióny malých, ostrých črepín. Musela absolvovať kyretáž, po ktorej ju previezli späť na VIP izbu, ktorú jej vybavil Patrick. Nie však kvôli jej komfortu, ale aby bola sama a od všetkých izolovaná. Ruku, ktorú nemala v sadre, jej znova priviazali k posteli. Prespala skoro celý deň, keďže na ňu pôsobili ešte zvyšky anestézy. Večer sa za ňou zastavil Nathan. Tváril sa tak súcitne, keď ju prezeral, že by mu možno aj uverila, že to myslí vážne. Mal príjemnú a peknú tvár, hrejivé hnedé oči, no ona ho nenávidela… Vedela, čo je to za sviniara, rovnako ako Pat. Aj on mohol zato, že prišla o dieťatko. Pár krát sa jej pokúsil prihovoriť, ale Dawn ho ignorovala, nemohla na neho ani pozrieť. Napokon na ňu hodil ešte jeden smutný pohľad, nepatrne pokrútil hlavou a opustil jej izbu. Ostal po ňom len závan príjemnej kolínskej a Dawn sa znova bezmocne rozplakala. Všetko ju bolelo, celé telo aj duša. Asi po tisíci krát sa pýtala samej seba, čím si toto všetko vyslúžila. Možno tým, že v škole, kde pracovala, ohŕňala nos nad lacnou kávou? Alebo tým, že v živote mala vždy všetko ako na zlatom podnose? Že bola trochu zhýčkaná? Dawn to nevedela a tiež si nevedela predstaviť svoju budúcnosť v nejakom ústave pre bláznov, kde ju chcel Patrick strčiť, plus jeho reakciu na správu o potrate. Stratila už všetku nádej v niečo dobré na tomto prehnitom svete…
Obrázok
“Pani Houghtová, počujete ma?” Z myšlienok ju vytrhol jemný, no rázny hlas sestričky, ktorá pri nej ešte stále sedela a držala lyžicu s jedlom. Dawn sa od nej však ešte viac odtiahla a neodtrhla zrak od zapadajúceho slnka. Tak veľmi jej chýbal čerstvý vzduch. Teraz sa končilo leto a ona milovala jesenné prechádzky pomedzi opadané lístie…
“Tomu je však koniec”, zašepkala tíško a po líci sa jej znova skotúľala slza, keď pocítila, ako jej sestra s rezignovaným povzdychom znova zapojila infúziu s výživou.
...
Zoe strávila pri káve s Patrickom asi 10 minút. Ten sa na ňu pozeral s úsmevom a koketne debatoval, no ona dávno takéto typy poznala. Bola mu vďačná, že jej zachránil celý, ale nič viac v tom nevidela. Ako sa dozvedela, tu v nemocnici mal kamaráta, za ktorým chodieval.
„Prepáč Patrick, budem musieť ísť. S Molly chceme pomáhať v nemocnici a spríjemňovať tu pacientom život a už nám začína tréning. Rada som Ťa spoznala a ešte raz ďakujem,“ podala mu ruku a chystala sa na odchod.
„Tak to sa tu možno ešte stretneme. Dovidenia Zoe.
„Budem rada,“ dodala s úsmevom a pri odchode mu zamávala.
Obrázok
...
Obrázok
Connie sedela na mäkkej, pohodlnej, ale hlavne honosnej posteli. Takýto luxus jakživ nezažila. Celý svoj život žila len v špine, na ulici a snažila sa dožiť ďalšieho dňa. A hoci ju Tate z toho vytiahol a uchýlili sa k spoločnému bývaniu, ktoré jej v tom čase pripadalo ako palác, ani zďaleka sa nepribližovalo tomuto miestu. Len jej izba mala rozmery takmer celého ich bytu. A z toho, čo videla, keď spolu s Jamesom prechádzala chodbou, tá jej bola len jednou z mnohých v tomto obrovskom dome. Jej myseľ však nič z toho nevnímala. Bojovala so svojimi démonmi, so strachom, ktorý sa predieral každou jej bunkou priamo na povrch. Už len samotný Tate jej naháňal hrôzu. Myslela si, že horšie to už ani nemôže byť, no opak je pravdou. Po tom všetkom čo sa stalo, čo začula pri Tateovej a Jamesovej hádke si uvedomila, že v sfére týchto nových ľudí je aj jej milý úplne bezmocný. Bezducho hľadela cez otvorené okno, kde videla len hustú spleť stromov strácajúcu sa v prítmí noci. Ľahký vánok pofukoval dnu a vzduch bolo cítiť lesom. Jedno jej však nešlo do hlavy. Odkiaľ pozná James jej matku? Jej skutočnú matku… Jej tvár si už nevedela vybaviť, ani len mätne. Bolo to tak dávno. V jednej chvíli boli veľká, šťastná rodina a v druhej sa ocitla sama. Bez jediného slova od jej rodičov. Jednoducho zmizli, vyparili sa. Má s tým niečo spoločné James? A odkiaľ pozná ju, sledoval ju? Aký by mal na to dôvod? Z úvah ju však vytrhol štngot kľúčov. Kým však stihla vôbec zareagovať, dvere sa otvorili a do izby vtrhol James.
“Doriti... Vás nenaučili klopať?” Vyľakane sa strhla a upriamila na neho zrak. “Čo keby som tu bola, ja neviem, nahá?” dodala a inštinktívne si prisunula perinu bližšie k sebe.
“Vieš, že som v niečo také dúfal?” zasmial sa pobavene a prisadol si k nej na posteľ. Connie mu venovala len meravý pohľad, no nepovedala už ani slovo. “Ako sa ti páči tvoja nová izba? Už si si ju aspoň trochu osvojila?” spýtal sa milo a zoširoka sa na ňu usmial.
“A čo chcete počuť? Samozrejme, že je krásna, na moje pomery až príliš…”, odvetila a videla, ako James hrdo zdvihol hlavu. “...no neplánujem tu zostať viac, ako je nutné…”, jej slová ho však nerozhodili ani trochu a úsmev z jeho tváre nezmizol.
“Tak to sa mýliš, dušička. Nemôžem ťa nechať odísť. Nie po tom, ako tvoj drahý priateľ všetko posral”
“Prečo? Prečo sa do mňa vôbec staráte? Nepoznám vás, vôbec netuším kto ste. Nestojím o vašu ľútosť. Tí policajti umreli len a len kvôli mne! Takže pokiaľ ma za to majú zavrieť, tak nech. Zaslúžim si to!” vyprskla na neho pevným hlasom, no vo vnútri sa cítila zničená. Vedela, čo je správne, čo musí urobiť, ale rozhodne jej to na vnútornej pohode veľmi nepridávalo. Na okamih zavrela oči a zhlboka sa nadýchla, aby tak potlačila strach, hnev, či ľútosť.
“Tak to si vyhoď z hlavy, moja milá. Nedovolím, aby si trpela za chyby niekoho druhého, tentokrát už nie. Takže si láskavo urob pohodlie, pretože toto je od teraz tvoj nový domov”,
“Ale…”,
“Žiadne ale, dušička”, utíšil ju jedným elegantným gestom prstu, ktorý jej pomaly priložil k perám. “A aby si sa tu necítila taká cudzia, začnime tým, že si potykáme. Takže, ja som James”, povedal a natiahol k nej ruku. Connie však len ticho sedela a snažila si utriediť myšlienky. James sa však nenechal odradiť a svoju dlaň mal stále vystretú smerom k nej, až kým si s ním nepodala ruku, pričom ju pohľadom a so svojím permanentným úsmevom doslova hypnotizoval.
Obrázok
...
Po dlhom váhaní sa Kate napokon rozhodla, že odíde. Počkala v izbe, kým dom úplne utíchol a potom sa po tme vybrala dolu schodmi. Poslednýkrát sa obzrela na vchodové dvere, no nerozmyslela si to. Z kabelky, ktorú mala prevesenú cez plece vytiahla mobil a zavolala si taxík, do ktorého neskôr na rohu ulice nastúpila. Po dlhom čase bola opäť doma vo svojom byte. Predtým ako si ľahla spať, skontrolovala všetky miestnosti a či je všetko tak ako aj predtým. Stále sa však veľmi bála, ostať tam sama. No nemohla už nikoho viac ohroziť, to nechcela dovoliť.
Dobré dievča. Neboj sa, nebudeš dlho smútiť, zajtra máš už o program postarané. Čaká ťa rande a nie hocijaké. Dopraj si svoj beauty spánok a zbav sa doktora, inak sa mu niečo stane.
Obrázok
...
O výsledku tréningu a skúšok si bola na 100% istá. Nie nadarmo bola Molly vojenským psom s trojročnou praxou. Vedela, že ju Tony špičkovo vycvičil. Z kartičky, ktorá jej umožňovala vstup a pohyb po nemocnici sa tešila, rovnako ako aj parkovaciemu miestu. „A máme ďalšiu cestu otvorenú,“ zašepkala Molly keď ju obidvoma rukami škrabala za ušami. „Poď, na dnes sme skončili.“ Zaviezla Molly domov a potom išla do mesta.
V odľahlej štvrti vystúpila z auta a išla kus peši. Na hlavu si nasadila tmavú šiltovku a límec na koženej bunde si vytiahla čo najvyššie. V jednej uličke našla staršieho muža. „Chcete si zarobiť?“ zakričala na neho.
„Ja? No peňáááze by sa zišli. Čo za to? Viete, ja chudobný, ale dobrý...“
„Nič protizákonné ujo. Poznáte to kvetinárstvo tu za rohom, to ktoré robí rozvoz kvetín,“ načo on nemo prikývol. „Kúpte mi tam prosím bielu darčekovú škatuľu s dvanástimi dlhými červenými ružami, previazanú červenou stuhou. Tu máte peniaze a potom Vám dám za tú službu ďalšie.“ Vtisla mu bankovky do ruky a muž urobil presne to, o čo ho požiadala. „Vďaka za pomoc,“ stisla mu ruku s ďalšími bankovkami a zobrala si kvety.
Za rohom škatuľu otvorila a obdivovala krásne ruže. Potom vytiahla z kabelky pohár a jej obsah vysypala po kvetoch. Škatuľu zatvorila a previazala červenou stuhou ako boli. Na vrch zastrčila kartičku s venovaním a lístok s adresou. Prišla ku kvetinárstvu, kde poslíček nakladal kvety na rozvoz. „Táto vám spadla,“ zohla sa a podala mu tú svoju do ruky.
„Ááááá, ďakujem. Mám toho dnes trošku veľa.“ Pozrel na adresu a čas doručenia. „Bože, veď to nestihnem,“ zazmätkoval a rýchle zabuchol dvere vzadu na aute, krabicu si zobral k sebe dopredu, naštartoval a vydal sa na cestu. Čas doručenia bol práve časom, kedy Nikki prichádzala v tento deň v týždni domov.
Zoe sa rýchlo dostala k svojmu autu. Chcela mať istotu, že jej darček pre Nikki bude naozaj doručený. Svoj ford zaparkovala za rohom, odkiaľ mala dobrý výhľad.
Obrázok
...
Nikki práve otvárala dvere, keď pred ich domom zastala žltá dodávka. Na jej strane bola nakreslená nádherná modrá ruža. Vystúpil poslíček s veľkou bielou škatuľou a skontroloval adresu. Potom jej ju podal: „Dobrý deň, tu mi to prosím podpíšte. Ďakujem a želám pekný deň.“
Nikki sa pri pohľade na škatuľu zasnívala. Hneď ako poslíček odišiel, vzala do ruky kartičku s venovaním a začala čítať:
Si tá najlepšia vec, ktorá sa mi kedy stala, Allie
V momente sa jej na tvári zjavil šťastný úsmev. Nikdy ju neprestal prekvapovať. Vedela, že si takýto dar z jeho učiteľského platu nemôže dovoliť často a naozaj si to veľmi vážila. Potom škatuľu šťastne otvorila, no obratom ju s panikou pustila na zem. Po krásnych červených ružiach sa totiž prechádzali živé pavúky. Nikki akoby zamrzla na mieste a s odporom sa dívala na škatuľu.
Obrázok
...
“Prečo to pre mňa robíte?” spýtala sa Connie, no James hneď nesúhlasne zakašľal a zdvihol obočie. “...robíš. Prečo to pre mňa robíš?” opravila sa.
“Nuž, to už nie je tvoja starosť. Ale povedzme preto, že som mal rád tvoju matku…”
“A odkiaľ ju poznáš? Čo sa s ňou stalo? Prečo ma opustila?” pri zmienke jedného z jej rodičov okamžite a bez rozmýšľania vyhŕkla. Nikdy nedokázala pochopiť, prečo ju nechali samú, napospas životu. Myslela si, že sú mŕtvi, no po tom, čo James už niekoľko krát spomenul jej matku, si tým taká istá nebola.
“Všetko sa dozvieš, keď budeš na to pripravená, moja drahá”, Connie otvorila ústa, no James ju hneď umlčal. “Ale teraz…”, rýchlym pohybom natočil hlavu a pozrel do tmavej noci skrývajúcej sa za oknom. “Teraz ti prajem dobrú noc”, dodal, vzal do dlaní jej krehkú ruku a ako pravý džentlmen na ňu vtisol letmý bozk. Connie len nechápavo zazerala, až sa jeho postava stratila za dverami izby. Keď osamela, bezmyšlienkovite sa zabalila do periny, schúlila do klbka a zatvorila oči. Dnešný deň bol poriadne divoký a vyčerpávajúci, že do pár minút sa už ocitla v ríši snov.
...
„Tak balíček dorazil. Teraz by som sa mala ísť zastaviť po ten svoj,“ pomyslela si Zoe a naštartovala auto. Vystúpila pri pošte a hneď si to s kľúčom v ruke zamierila k prenajatému P. O. Boxu. Vnútri na ňu čakala obálka a odosielateľom bola policajná stanica v 13tom okrsku. Zoe ju s búšiacim srdcom zobrala, položila na miesto spolujazdca a smerovala do jej dočasného domova. Počas cesty jej zazvonil mobil a na displayi sa objavilo meno: „Bože, čo tá Nina zase chce?“ prevrátila očami predtým, ako ho zdvihla.
Nikdy by si nebola pomyslela, že Nina sa nechá tak ľahko zmanipulovať, no jej naivita jej vyhovovala. Ploštica, ktorú jej do susedného domu pomohla dostať Nina, bola skvelým zdrojom informácií, ktoré vedela presne využiť.
Obrázok
„Ahoj Nina. Ako sa máš? Áno, všetko ide podľa plánu. Nie, nie..určite ku mne teraz nechoď. Nebude najvhodnejšie, keď nás spolu uvidia...Nie, ja naozaj nemôžem,“ chcela sa jej zbaviť, no tá ženská bola strašne otravná: „Fajn. Môžeme sa stretnúť neskôr v univerzitnej knižnici. Áno, budem tam.“
Po návrate domov začula Zoe z vedľajšieho domu krik, čo u nej vyvolalo úsmev. Vošla do domu, zhodila za seba bundu, naliala si do pohára džús a zobrala jednorázový mobil a vytočila číslo k susedom.
...
„Ja som Ti žiadne kvety neposlal!“ povedal Ian a stále nevedel o čom Nikki hovorí.
„A ako to, že na kartičke sú presne Tvoje slová. Viem, ako mi vyznávaš lásku. Nikto iný ma Allie nevolá!“ protirečila mu hystericky Nikki. Allie bola skratka Alexandry, jej stredného mena. „A odkiaľ to mám vedieť? Myslím, že je to len nejaká hlúpa zhoda náhod.“ Hádka medzi nimi dvoma opäť naberala na sile.
Za nejaký čas u nich zazvonil telefón: „Dobrý deň. Tu je kvetinárstvo Modrá ruža. Ospravedlňujem sa, ale stratila sa nám jedna špeciálna zásielka a myslíme si, že nedopatrením skončila u Vás. Veľmi nás to mrzí.“ Ian do telefónu vylial všetku svoju zlosť a potom s buchotom položil.
Obrázok
„Vidíš, tu to máš! Bol to omyl.“ Nikki k nemu pristúpila, aby sa ospravedlnila. „Vieš čo, nechaj ma tak,“ zdvihol Ian ruku v odmietavom geste a odišiel.
...
Po rozhovore s Ianom ako pracovníčka kvetinárstva, si Zoe dopriala rýchlu sprchu a natiahla na seba čierne obtiahnuté džínsy a voľné pásikavé tričko. Ohnivé vlasy si stisla do neposlušného drdola a na pery naniesla vrstvu svojho obľúbeného rúžu. Pre istotu si do auta hodila aj koženú bundu a takto vychystaná sa vybrala na stretnutie s Ninou. Cestou k autu zbadala Nikki ako so šálkou kávy stojí na balkóne a pozoruje okolie. Vyzerala akoby nad niečím tuho premýšľala a Zoe bolo hneď jasné, čo to asi je. Nikki však trápilo okrem Iana a toho nepodareného žartu aj niečo iné, ale o tom Zoe nemohla ani len tušiť. Veselo jej zamávala, na čo sa Nikki len smutne usmiala a kývla hlavou. „Všetko perfektne vychádza,“ prebleslo Zoe mysľou a už sa hnala rušným mestom. Predtým ako išla za Ninou sa ešte zastavila v kaviarni, aby obom kúpila ich obľúbený nápoj. Bolo niečo po piatej a Zoe si pomaly vykračovala po meste, ktoré bolo plné života. Všímala si hlavne šťastné páriky či rodiny s deťmi. Spomenula si na svoju rodinu a na moment sa jej v očiach zaleskli slzy. Už nikdy to nebude ako predtým... Rýchlo sa však spamätala a znova myslela na svoj plán pomstiť sa. Len v pomste videla nádej, čo sa však stane potom, nevedela.
...
Connie sa ráno zobudila do krásneho rána. Teplé letné lúče ju príjemne zohrievali a aj napriek hustému lesu dostatočne osvetľovali vnútro jej izby. Otvorila oči a aspoň na pár minút si užívala príjemnej atmosféry. Na mohutnom strome za oknom zbadala poskakovať malú, ryšavú, huňatú veveričku. Chvíľu len tak pozorovala jej ľahké pohyby, ako svižne preskakuje z vetvy na vetvu. Keď sa však stratila v húštine lesa, Connie musela opäť čeliť realite. S povzdychom vstala z postele, prešla k veľkej skrini a otvorila ju. Poličky boli plné oblečenia o akom sa jej ani nesnívalo a s nadšením prezerala jednotlivé kúsky. Nakoniec si obliekla ľahké voľné padavé šaty z materiálu, ktorý príjemne hladil jej jemnú pokožku. V tejto chvíli sa naozaj cítila ako princezná. Potom prešla k toaletnému stolíku, odkiaľ vybrala kefu a prečesala si svoje hnedé vlasy. Pohľad jej hneď skĺzol na biely lístok uložený pod zrkadlom a tak ho vzala do ruky.
Obrázok

Dobré ránko, drahá Connie.
V skrini nájdeš nejaké oblečenie, dúfam, že ti padne veľkosť.
Kuchyňa je hneď dole, keď vojdeš do haly, hneď ju zbadáš. Najedz sa čoho len chceš, naše zásoby sú ti k dispozícii. Cíť sa tu ako doma.
Pokiaľ máš nejaké otázky, moju kanceláriu nájdeš na konci chodby s číslom 6.
J.


Lístok položila naspäť na stolík a už ustrojená opatrne vyšla z izby. Pomalými krokmi prechádzala chodbou presne podľa inštrukcií, až sa dostala do obrovskej haly. Dom sa hmýril množstvom ľudí, no ani jeden z nich jej nevenoval pozornosť. Akoby to, že je tu, na tomto mieste, nebola žiadna novinka. V kuchyni na stole sa týčila obrovská misa obložených chlebíkov, šalátov, či iných senzačných pokrmov. Sadla si teda na jednu z voľných stoličiek a bez slova sa do sýta najedla.
...
Do univerzitnej knižnice prišla o desať minút neskôr ako sa s Ninou pôvodne dohodli. Nina od nej hneď vyzvedala ďalšie plány proti Nikki, ale Zoe nemala vôbec náladu teraz Nikki riešiť. „Nina neboj, ja niečo vymyslím. Mám v zálohe ešte nejakú tú mŕtvolku, čo Nikki obdrží, neboj.“
„Mŕtvolku? Nedaj sa vysmiať, veď je doktorka. Určite ich na medine pitvala mnoho,“ zasmiala sa Nina.
„No takúto určite nie. Veď aj pavúky zabrali. Nechaj to na mňa, okej? Chcela si ešte niečo?“ spýtala sa s neskrývaným opovrhnutím.
Obrázok
„Nie, nie. Ak by si niečo potrebovala, hocikedy sa mi ozvi. Veľmi rada ti pomôžem.“
„S tým počítam,“ dodala a viac už Nine nevenovala pozornosť. Tú si vyslúžila až potom, keď ju videla na neďalekom parkovisku hádať sa s nejakým mladíkom, ktorého mimovoľne začala kresliť. Svoj skicár mala samozrejme so sebou. Keď skončila, ceruzkou v pravidelných intervaloch búchala o skicár. „Kde som Ťa len videla. Kde... Kde... Kde...“ Zavrela oči a sústredila sa. „Policajná stanica... Tam visela Tvoja fotka aj s menom,“ no to si neprečítala. „Chcelo by si ho tam ísť prečítať a zistiť, kto je a čo na tú husičku Ninu má,“ uzavrela svoj ďalší plán Zoe. Podvedome sa ale usmiala, lebo si spomenula na strážmajstra Petra Johnsona.
...
Po raňajkách Connie hneď zamierila do Jamesovej kancelárie. Ako sa tak blížila chodbou, už z diaľky začula tlmené hlasy vychádzajúce spoza dverí.
“Ako to myslíte, že vám ušli?!” skríkol James tak hlasno, že mala pocit, akoby stál priamo pred ňou.
“James, mrzí nás to, no...”, oslovil ho nejaký ďalší muž.
“Dosť už. Practe sa mi z očí!”
“Ale…”
“Vypadnite!” zreval ešte hlasnejšie, až Connie naskočili zimomriavky. V tom sa dvere otvorili a vyšli z nich dvaja muži v čiernych kombinézach. Ani si ju nevšimli, len nahnevane a so sklonenými hlavami vypochodovali von a rýchlym krokom sa hnali preč.
“Ááá, Connie. Tak už si sa zobudila”, povedal smerom k nej a na tvári mu opäť žiaril široký úsmev. Vyzeral byť úplne v pohode, akoby ho ani len pred malou chvíľou nenasrali tí dvaja. “Očakával som ťa”, dodal a gestom ruky ju pozval dnu.
...
Nikki stále trápila tá nečakaná zásielka a následná hádka s Ianom. Predtým sa hádali kvôli Nine, teraz zasa kvôli nejakým hlúpostiam. Čo ak bola Nina odosielateľom tých kvetín? Vyzerala síce, že sa cez Iana už dávno preniesla, ale bolo to skutočne tak? Jedine ona ešte vie jej stredné meno a možné prezývky. Zamyslená vyšla so šálkou kávy na balkón. Bolo príjemné popoludnie a Nikki si všimla ako sa jej susedka niekam ponáhľa. Keď si ju všimla, len jej kývla hlavou. Nemala chuť sa s ňou teraz baviť a zdalo sa, že ani Zoe nie. Hneď nasadla do auta a niekam vyštartovala. Okrem osobných problémov sa Nikki zapojila aj do Nathanovho plánu s Dawn. Dnes večer sa mal konať ten veľkolepý útek...
Obrázok
...
Connie bez slova vošla a posadila sa do koženého kresla oproti kancelárskemu stolu. James však predtým, ako zaujal pozíciu v tom svojom, vybral z preskleného baru dva malé poháre a fľašu whisky. Jeden z nich potom položil pred ňu a nalial nad dno pár centimetrov zlatistého moku. “Tak, čo ťa ku mne privádza?” spýtal sa so zvedavým pohľadom a odpil si zo svojej nádielky.
“Ja… neviem kde mám začať... “, habkala trochu nesmelo. “V prvom rade by som sa ti asi mala poďakovať, za to, čo si tu pre mňa vytvoril. Tá izba, oblečenie… Je to všetko veľmi milé a vážim si to…”
“Mám pocit, že teraz príde nejaké ale”, uškrnul sa James popod nos.
“Ale… na druhú stranu, nikoho tu nepoznám, všetko mi tu je cudzie a... “, pokračovala, no James ju opäť raz prerušil.
Obrázok
“Connie… Rozumiem tvojím pocitom. Ale preboha, si tu len prvý deň. Uvidíš, že keď spoznáš pár ľudí, už ani nebudeš chcieť odísť… Tak ako ani tvoja matka”
“A kvôli čomu tu bola ona? Čo bolo pre ňu také dôležité, že bola ochotná opustiť svoje jediné dieťa?!” vyštekla na neho už trochu nahnevane. Toľko krát už spomenul jej matku, no okrem toho, že ju pozná jej neprezradil nič viac.
“Abby bola veľmi dôležitou súčasťou nášho inštitútu…”
“Čo? Nebodaj bola tiež vrahyňa?! Tak ako Tate?”
“Nechaj ma láskavo dohovoriť”, zamračil sa na ňu a keď sa utíšila, pokračoval ďalej. “Nie, nebola vrahyňa, práve naopak, nikdy by živej duši neublížila. Práve preto bola jednou z našich vážených doktorov”
“Stále nerozumiem, čo bolo na tom tak dôležité, že musela opustiť vlastnú rodinu, vlastnú krv!”
“To je komplikované…”
“Doteraz som bola v tom, že je mŕtva! Že umrela keď som mala päť! A teraz sa dozviem, že celý čas pracovala pre nejakú… inštitúciu… Či čo tu vlastne robíte?!”
“V prvom rade sa ukľudni, zlatko…”, schladil ju James. “Tvoja mama k nám prišla ešte keď som bol pomerne mladý. Vtedy to tu ešte všetko riadil môj otec, a keďže väčšina vecí šla mimo mňa, podrobnosti ti bohužiaľ povedať neviem. Čo však viem je, že Abby bola úžasný človek s veľkým srdcom. Často mi robila spoločnosť, keď na mňa otec nemal čas a keďže moja matka umrela už dávno, vybudoval som si podobný vzťah práve k tej tvojej. Jej smrť nás všetkých veľmi zasiahla, no sľúbil som jej, že dám na teba pozor… takže, preto si tu…”
“Ale prečo za mnou ani raz neprišla?”
“Connie, nebolo to v danej situácii možné. Minulosť už aj tak nezmeníš, čo však môžeš zmeniť je tvoja budúcnosť. Môžeš sa pripojiť ku mne a byť pod mojou ochranou, alebo odísť. Držať ťa tu proti tvojej vôli nebudem, no sama dobre vieš, že ak odídeš, je len otázkou času kedy ťa dolapia. No pokiaľ by si sa predsa len rozhodla odísť, bol by som rád, keby si nám ešte dala šancu a poctila nás svojou prítomnosťou na dnešnej večeri”
Obrázok
Connie len nemo zazerala. Krv jej v žilách opäť vrela. Spomienky, ktoré už boli dávno zabudnuté sa opäť vynorili v jej mysli. Smútok prebíjal hnev. Ako jej to mohla urobiť? Bola by radšej, keby vtedy zomrela naozaj. V tom sa James postavil a pristúpil k dverám. “Mám na dnes ešte dosť práce, takže ak ťa môžem poprosiť…”, vyhlásil a pootočil kľučkou, čím sa vstup do miestnosti otvoril. “Popremýšľaj zatiaľ nad tým, o čom sme sa bavili a večer mi ohlásiš svoje stanovisko”, dodal a kým vyšla von, venoval jej posledný úsmev. Connie sa potom pobrala do svojej izby a s hlavou plnou myšlienok sa zvalila do postele.
...
Hneď ako Zoe vošla do budovy policajnej stanice si všimla, že Peter je tam sám. Cez sklenené dvere videla ako sedí za písacím stolom a číta akýsi spis. Chvíľu naňho len tak hľadela a o moment na to už smerovala priamo k nemu. „Zdravím,“ unavene zdvihol hlavu a čakal, že to bude ďalší človek, ktorý prišiel nahlásiť, že jeho sused v noci nahlas púšťa hudbu alebo niekto, kto videl ich mestom prechádzať vraha, po ktorom bolo niekedy pred troma rokmi vyhlásené celoštátne pátranie a už dávno ho chytili. Keď však zbadal Zoe, oči sa mu v momente rozžiarili: „Ou, zdravím. Stalo sa niečo? Dnes už nie ste opitá,“ s pobavením ukázal na stoličku a Zoe sa so smiechom posadila oproti nemu. „Nie, to nie som. Ten incident ma naozaj mrzí. Vlastne som sa prišla opýtať, či ste tu náhodou nenašli môj mobil.“ „Hm, neviem o tom, ale možno ho našiel niekto z mojich kolegov. Skočím sa pozrieť dozadu, kde máme niečo ako „Straty a nálezy“. Ak by náhodou niekto prišiel, tak len nech počká na chodbe, som tu teraz sám, kolegovia sa vrátia z výjazdu až neskôr.“ Zoe prikývla a sledovala ho, bol očarujúci tak ako aj v tú noc, kedy sa stretli. Hneď ako zmizol sa vybrala k nástenke, kde boli fotky hľadaných ľudí. Prešla po všetkých tvárach, čo tam boli a po chvíli si všimla toho muža s ktorým mala dnes Nina takú rušnú debatu. „ Liam Harris,“ zamrmlala si jeho meno popod nos. Keď začula blížiace sa kroky, ihneď sa vrátila na svoje pôvodné miesto. „Je mi to ľúto, ale nič nové tam nepribudlo a nenašiel sa žiadny telefón. Možno by sme ho ešte mohli vystopovať, teda ak ho niekto ukradol a naďalej ho používa..“ Zoe ho však hneď prerušila: „Ďakujem, ale už som sa s jeho stratou zmierila. Nabudúce to už nesmiem tak prehnať,“ Peter prikývol a s úsmevom na tvári na ňu chvíľu hľadel. „Tak ja už teda pôjdem, ešte raz ďakujem.“
Obrázok
Kráčala smerom k dverám, keď sa zrazu Peter ozval: „Uhm, o necelú,“ pozrel sa na hodinky, ktoré mal na ruke: „Polhodinu mi končí služba, rozmýšľal som, či by ste nechceli skočiť niekam na drink alebo,“ Zoe mu bola otočená chrbtom a na tvári sa jej hneď zjavil úsmev. „Nemala by som sa zbytočne zdržiavať,“ pomyslela si, no už dávno sa rozhodla a s úsmevom na tvári k nemu otočila hlavu: „Veľmi rada,“ ešte chcel niečo povedať, ale do miestnosti sa zrazu so smiechom nahrnuli asi traja policajti a jeden hneď začal hovoriť: „Počuj Pete, keby si videl ako dnes tvoj fotrík...Ou, zdravím. Nečakal som, že tu o takomto čase ešte niekto bude,“ prestal, keď si všimol v kancelárii aj Zoe. „To je v poriadku, už odchádzam. Dovidenia“ ešte raz pozrela na Peta, kývla hlavou a odišla vonku na parkovisko.
...
Už sa rozhodla. Pôjde tam a zistí o svojej matke všetko, čo sa bude dať. Okolo piatej sa Connie začala chystať na spomínanú večeru. Z veľkého šatníka si vybrala krémové elegantné šaty ku ktorým si doladila lodičky. Vlasy si nechala rozpustené a na tvár si naniesla jemnú vrstvu mejkapu. Vyzerala krásne, na čo nebola zvyknutá. Takéto nádherné a určite aj poriadne drahé šaty na sebe ešte ani nemala. Dievča, ktoré sa na ňu dívalo spoza zrkadla nespoznávala. Necítila sa byť sama sebou. A možno práve toto bola Connie, ktorou sa mala stať už od narodenia. To však nevedela.
Obrázok
S očakávaním a nervozitou sa pred siedmou vybrala dole schodmi do jedálne. Všetko bolo dokonale vyzdobené a len sa to tam hmýrilo ľuďmi. Niekoľko z nich sa jej dokonca pozdravilo, čo ju naozaj prekvapilo. „Connie! Si to ty?“ zvolal zrazu neznámy hlas. Hneď sa otočila a zbadala akúsi staršiu ženu v čiernych šatách, ktoré jej siahali pod kolená, vedľa ktorej kráčal muž, pravdepodobne jej manžel. Nechápavo sa na nich pozerala: „Je mi veľkou cťou! Tvoja matka bola mojou dobrou priateľkou a jej strata ma veľmi zasiahla. Som však rada, že nášmu drahému Jamesovi sa podarilo nájsť ťa a teraz si konečne tu, s nami. So svojou rodinou,“ Connie nevedela čo má povedať. O čom to tá ženská tára? Nestihla nijak zareagovať, pretože žena ju schmatla a tuho objala. Za ňou sa objavil rad ľudí, ktorých videla prvýkrát a všetci jej so širokým úsmevom na tvári podávali ruku, či bozkávali na líca. Každý z nich spomenul jej matku a to, čo pre nich znamenala.
...
Keď po Dawn prišiel v noci sanitár, ani sa nebránila. Dobre vedela, že je tu preto, aby ju znova presunul na psychiatriu. Keďže po kyretáži jej chôdza spôsobovala bolesť, pomohol jej do vozíka, hoci mala pocit, že on sám má problém s rovnováhou. Nemohla uveriť, že zdravotník je v službe opitý. Cítila z neho alkohol a z toho kyslého zápachu jej prišlo zle, no nepovedala ani slovo. Vedela, že by jej to nepomohlo, navyše všade naokolo boli Patrickovi poskoci, čiže na útek by už nemala žiadnu šancu. Dawn sa schúlila do sivého svetra a cestu ani nevnímala, jedine ošetrovateľovo tiché pohmkávanie. Ten ju tlačil dosť tackavo, sem tam a vážne sa začínala báť, kedy s ňou niekde narazí.
“Dofrasa, veď som toho toľko… čo sa mi tak točí celý svet?”, zabľabotal jej zrazu nad hlavou a spomalil, až napokon zastali. Dawn čakala, kedy sa znova pohnú, no namiesto toho začula tupý náraz na podlahu. Vyľakane sa obzrela a videla sanitára, ako nehybne leží na zemi.
“Čo to má znamenať? Vari dostal infarkt?”, pýtala sa v duchu a nebola si istá, či to nie je zasa jeden z Patových krutých žartov. Všade však bolo ticho a na chodbe nebolo živej duše, len z diaľky počula húkanie sanitky. Všimla si, že sa práve nachádzajú na predele oddelení, ktorý spájal hlavnú budovu so psychiatriou. Ešte raz pozrela na muža, ktorý tam ešte stále ležal. Hoci nechápala, o čo tu vlastne ide, v mysli sa jej vynorila nová nádej na útek a neváhala už ani sekundu. Zhlboka sa nadýchla, zaťala zuby a s námahou sa postavila. Bolesť bola hrozná a možno by mala pomôcť tomu mužovi, no jej pud sebazáchovy bol silnejší. Pohla sa smerom k nápisu EXIT, ktorý svietil načerveno, keď za sebou začula kroky a vzápätí sa ozval jemný, tichý hlas, načo stuhla a telom jej prebehla vlna strachu. Nathan.
“Sama sa ďaleko nedostanete, Dawn.”
Obrázok

Po polhodine sa pri jej aute objavil Peter. Na sebe už nemal uniformu, ale tmavé rifle a čierne tričko. Vyzeral skvele a Zoe bola po dlhom čase nervózna. Od jej posledného vzťahu prešiel už istý čas a teraz ani nevedela, či toto má považovať za rande alebo niečo také. „Kam pôjdeme?“ s touto otázkou jej Peter vysvetlil ako sa dostane do jeho obľúbeného podniku. Každý išiel svojim autom, keďže z Peta si už kolegovia predtým robili srandu a takto by si to len skomplikoval. Celý večer strávili v príjemnom bare neďaleko mesta. Rozprávali sa a Zoe sa nedokázala prestať smiať. Konečne sa uvoľnila a Peter bol jednoducho skvelý spoločník. Veľa sa o ňom v ten večer dozvedela a keď sa pýtal on na ňu a jej život, povedala len základné informácie. Napriek tomu, že sa jej veľmi páčil, nedokázala mu povedať pravdu. Nie teraz, keď ho takmer vôbec nepoznala. A svoj výskum nechcela zničiť, len kvôli nejakému chlapovi. „Keď som sem išiel, všimol som si, že neďaleko sú kolotoče. Nepôjdeme sa tam pozrieť?“ Zoe sa zasmiala, už tak dlho nebola na kolotočoch a nerobila niečo zábavné. Stále riešila len svoj výskum, bratovu nehodu a ľudí, ktorí s tým mohli mať niečo spoločné. Na seba nemyslela a pomsta bola pre ňu najdôležitejšia. Po tom ako súhlasila, sa spoločne vybrali smerom k zábavnému parku.
Obrázok
...
Dawn pri pohľade na Nathana vystrašene cúvla. Nie, nie, nie... tento hnusák jej nezmarí pokus o útek, to nemôže…
“Nie! Ja s vami nikam nejdem a opovážte sa ma čo i len dotknúť!” Začínala v nej narastať hystéria. Otočila sa a najrýchlejšie, ako mohla, sa vybrala preč. Nathan ju však ľahko dobehol a chytil okolo pása. Dawn sa okamžite nadýchla a už chcela kričať, no on jej priložil dlaň na ústa.
Obrázok
“Hlavne kľud, dobre? Prišiel som ti pomôcť, počuješ ma? Dostanem ťa odtiaľto, len sa prosím, upokoj a skús mi trochu dôverovať”, zašepkal jej do ucha a prirodzene prešiel na tykanie. Dawn z jeho teplého dychu naskočila husia koža, no nemala veľmi na výber, tak len nemo prikývla. “Dobré dievča…”, skonštatoval, spustil ruku a otočil si ju v sebe. “Takže teraz ma pozorne počúvaj… ”, zadíval sa jej do modrých očí.
“Všade sú predsa kamery…”
“Viem, ale tu nefungujú. Včera inštalovali nový systém, ale akosi im na tejto chodbe vypadol… prečo asi”, dodal a miernym úsmevom na ňu žmurkol. “Takže… teraz musím toho sanitára odpratať a ty ma tu počkáš, jasné?”
“Prečo mi pomáhaš?”, zašepkala ticho. “Vôbec ti nerozumiem, predsa… predsa si Patrickov kamarát a aj s tvojou pomocou som sa tu ocitla! Ako ti po tom všetko môžem dôverovať?!”, zasyčala zlostne, načo sa ňu pozrel s prižmúrenými očami.
“Áno, je to môj kamoš, ale takisto je psychopatická sviňa, to uznáš aj sama, nie? Tiež ma má v hrsti, takže si uvedom, že tu teraz riskujem svoj zadok, aby som ťa odtiaľto dostal. Tak prosím, nerob žiadne hysterické scény a podobne! Musí to vyjsť, lebo je s nami oboma amen, kočka”, dodal naliehavo, no stále ju nepúšťal. “Navyše… si príliš mladá nato, aby…” Nathan sa zasekol. Keď mal on dvadsať jeden rokov, bola z jeho úplná troska v base a preto nechcel, aby táto žena mala rovnako zničený život ako on.
“Aby čo?”, spýtala sa ho meravo, no on len pokrútil hlavou.
“Ale nič. Na kecy teraz nemáme čas. Ostaň tu. Vydržíš?”, opýtal sa jej starostlivo vzhľadom na jej stav, načo Dawn len prikývla, hoci ledva stála na nohách.
“Čo mu je? Je mŕtvy?”, zapišťala nesmelo, keď si naťahoval rukavice.
“Nie, len kvalitná kombinácia správnych liekov. Tie sa potom stratia z obehu, čiže nikto nepríde nato, že mal v krvi okrem alkoholu aj niečo iné.” Nathan potom Williama odpratal do kumbálu pre sanitárov, ktorý nebol ďaleko. “Doriti, ten je ale ťažký”, mrmlal si popod nos, keď ho konečne vytrepal do kresla. Hoci chodil do posilňovne a nebol žiadny mäkkýš, sto kíl je predsa sto kíl. Sanitár bol totálne tuhý a tak ho ešte pofŕkal alkoholom z fľaše, ktorú mu dal a položil ju vedľa na stolík. “Snáď sa to celé neposerie”, pomyslel si v duchu pri pohľade na svoje dielo, utrel si pot z čela a ponáhľal sa za Dawn.
...
„Kde som sa to preboha dostala?“ pomyslela si Connie. Toto má byť moja rodina? Toto je skôr ústav pre mentálne narušených ľudí. Keď sa aj posledný „fanúšik“ jej matky pobral do jedálne, vedľa nej sa objavil James. Mal na sebe dokonale padnúci oblek, v rukách mal dva poháre šampanského a jeden jej podával. Vďačne ho prijala a hneď obsah pohára vypila. „Kto sú tí ľudia? Čo má toto divadlo znamenať?!“ zvolala nahnevane. „To nie je divadlo. Ako som ti spomínal, Abby patrila k najlepším doktorom. Nebola len jednou zo zakladateľov tejto inštitúcie, bola jej srdcom. Tvoja matka bola našou inšpiráciou a hnacím motorom. Po tom ako zomrela, veľa vecí sa zmenilo. Veľa ľudí odišlo, no dnes sa aspoň malá časť z nich vrátila a to len kvôli tebe, Connie. Prišli sa pozrieť na dcéru našej drahej Abby.“
Obrázok
Connie sa rozosmiala, toto bolo šialené. „Som nikto. Nemám nič, prečo by sem chodili kvôli mne?“ pokrútila hlavou. „Mýliš sa. Títo ľudia sem prišli len aby ťa spoznali a ako som ti už predtým povedal, dokážeš všetko čo si len zaumieniš, dušička.“ Pristúpil k nej bližšie a pohladil ju po líci, na čo sa hneď odtiahla. „Mimochodom, dnes ti to veľmi pristane.“ Medzi týmito ľuďmi, ktorých považovala za bláznov, sa ako najväčší cítila ona sama. Chcela byť s Tateom, v ich mini byte. Možno bol toto život jej matky, ale nie jej. Len pre nejaké hlúpe večierky a drahé šaty opustila svoju jedinú dcéru? Aby mohla byť s týmito šialencami? „Čo vlastne robíte? Čo je toto za inštitúcia?“ Jamesovi sa na tvári objavil široký úsmev: „Vyvíjame nové lieky.“
„Lieky? A na čo máš ľudí ako Tate? Aby tie ´lieky´ “, rukami naznačila úvodzovky: „predávali?“ James so svojim typickým úsmevom pokrútil hlavou: „Nejde len o drogy, Connie. Naozaj sme začali ako spoločnosť, ktorá sa snaží pomáhať ľuďom a to robíme dodnes.“ Prevrátila očami: „Jasné, že pomáhate..“ Hneď ako to povedala sa z vedľajšej miestnosti ozval potlesk: „Už čakajú len na nás,“ ozval sa James a nastavil svoje rameno, aby sa ho mohla Connie chytiť. Na moment zaváhala. Ak teraz do tej miestnosti vstúpi, jej život už nikdy nebude taký ako predtým. Dostane sa do rodiny, do tohto špinavého biznisu. Váhala, pretože v jednej chvíli chcela utiecť a nikdy sa sem už nevrátiť a v tej ďalšej tam nabehnúť, porozprávať sa s každým a týmto spôsobom zistiť viac o svojej matke. Napokon sa rozhodla, že to skúsi. Dnes večer nebude tou zúfalou Connie, ktorá strávila väčšinu svojho života na ulici. Dnes nie. V tento deň bude dcérou svojej matky. Chcela, aby na ňu bola Abby hrdá. S obavami chytila Jamesa a spoločne sa obaja vybrali do jedálne. „Rozhodla si sa správne,“ pošepol jej do ucha, keď jej pomáhal posadiť sa vedľa neho za vrch stola.

...
Pred necelou polhodinou stál Nathan vo svojej kancelárii a nervózne sa každú chvíľu pozeral na hodinky. Bolo po jedenástej večer a ten neschopák tu už mal byť. Nechápal, ako Patrick môže zamestnávať takého opileckého idiota, akým bol William, ale bolo mu to jedno. Jeho neresť mu momentálne len hrala do karát.
“No už som tu mladý, trochu meškám, viem…”, skonštatoval blahosklonne, keď bez zaklopania vtrhol do Nathanovej kancelárie. “No musel som si dať aspoň jeden, na posilnenie, chápeš”, zachechtal sa. Ten sa len silene usmial, pristúpil k nemu s dvoma naliatymi pohármi a jeden mu podal.
Obrázok
“Tak potom určite nepohrdnete ani týmto a dáte si ešte so mnou, hm?”, zdvihol spýtavo obočie, načo sa William uškrnul.
“Ale nie veľa… “, natiahol sa lačne za alkoholom a vypil ho na ex. Nathan sa v duchu len zlovestne uškrnul. Predtým mu tam primiešal zmes liekov, ktorá by ho mala tak za dvadsať minút uspať, všetko si dokonale vypočítal. “A… pán Hought mi povedal, že pre mňa máte niečo špeciálne.”
“Och, keby si len vedel, ty starý idiot”, pomyslel si Nathan a prikývol. “Samozrejme”, odvetil, odomkol vrchnú zásuvku a vybral z nej bielu obálku. “Opatrne, jasné?”, povedal varovne, keď mu ju podal. “A tu… ešte jeden malý bonus, len pre vás”, dodal a ukázal na fľašu whisky. “Ale až keď dokonale splníte svoju úlohu a budete sám, jasné?”
“Oukej, oukej”, pritakal ten ožran a oči mu len tak svietili pri pohľade na nečakaný dar, ktorý schmatol a strčil do hlbokého vrecka na bielej bunde.
“Super, takže… potom nech mi doktor Dashner zavolá, keď bude pacientka prevezená a umiestnená tam, kde má byť.”
...
Dawn stála opretá o stenu a snažila sa predýchavať bolestivé pulzovanie. Mala zavreté oči a tiež pocit, že Nathan je preč celú večnosť, hoci to bolo pár minút a bol späť. Keď videl, aká je bledá, neváhal a vzal ju jemne do náručia. Keď bola pri ňom tak blízko, zasa zacítila tú jeho luxusnú kolínsku. Páčila sa jej a zvláštnym spôsobom ju tá vôňa upokojovala, hoci bola veľmi nervózna, ubolená a vyčerpaná a nevedela, či mu má veriť. Celá jej situácia od svadby s Patrickom bola jeden veľký nonsens. Na nič sa ho nepýtala a aj Nathan mlčal. Prešli po chodbe smerom k EXITU, kde vedľa výťahov otvoril dvere na schodisko a zbehol dole.
“Nikki…!”, zavolal šeptom, keď vyšli do chladného, nočného vzduchu a obzrel sa po zadnom, tmavom areáli nemocnice.
“Ach, no konečne! Už som sa zľakla, kde toľko trčíš, Hale!”, ozval sa zrazu trochu nervózny, no príjemný hlas. Dawn prekvapene vytreštila oči. Poznala ho, patril tej mladej doktorke, ktorá sa o ňu aspoň trochu zaujímala.
“Kriste, Rowseová, sme tu, nie? Navyše, starý Billy mal zasa svoje povinnosti na háku a meškal...”, dodal nevrlo.
“No, hlavne, že ste tu”, skonštatovala a pozrela na Dawn. “Dobrý večer”, pozdravila ju a usmiala sa. “Dúfam, že je všetko v poriadku.”
“Na začiatok bude stačiť, ak sa odtiaľto dostanem”, odvetila s jemným úsmevom.
“Nerád ruším vaše rozkošné trkotanie, ale to môže počkať, čo myslíte?”, opýtal sa ich Nathan ironicky.
“Oukej. Kde máš auto?”, opýtala sa Nikki, načo len prevrátil očami.
“Nejdete mojím autom. Na tento účel som jedno za cash požičal v požičovni. Je to ten nenápadný ford tam vzadu pod tým veľkým gaštanom.”
“Jasné, že mi to nedošlo, tvoj Land Rover by bol príliš nápadný…”, poznamenala tiež s iróniou v hlase a stiahla si čiernu šiltovku viac do tváre.
“Bingo...”
“Počkať… ako si to myslel, že nejdete?!” Nikki až teraz došlo, čo povedal. Vtedy sa Dawn striasla zimou, načo ju trochu nadvihol a privinul k sebe ešte tesnejšie.
“Poďme. Nemá na sebe nič, len tenký sveter a ja tiež nie som žiadny Schwarzenegger, dosť už mi dal zabrať ten sanitár”, zamrmlal, keď sa dlhým krokom pustil k autu. “A myslel som to tak, ako som povedal, Rowseová. Dofrasa, dúfam, že máš pri sebe vodičák? Bral som to ako samozrejmosť, ja sa musím totiž vrátiť späť. Nemôžem ísť predsa s vami… logika, nie?” Nikki však len zdesene pokrútila hlavou.
“Nathan, ja… ja predsa nešoférujem, mala som pocit, že to vieš…”
...
Peter a Zoe si dali cukrovú vatu a skvele sa spolu zabávali. Prechádzali okolo stánku, kde bola strelnica. Zoe pred ním zastala a s očakávaním pozrela na Peta: „Ideme sem?“ prekvapene sa opýtal. „Bojíš sa, že prehráš?“ Zasmial sa: „To nie. Ale som policajt a toto je pre mňa maličkosť.“ Zoe zdvihla obočie: „Ooo, vážne? Vyzývam ťa na súboj. O toho plyšáka,“ prstom ukázala na medveďa, ktorý bol hlavnou výhrou. Po troch neúspešných strelách, Peter so zdvihnutými rukami odstúpil a zbrane sa chopila Zoe. Po chvíli jej už predavač podával veľkého medveďa. Aj on bol prekvapený, pretože ešte nikto s takou ľahkosťou nevyhral hlavnú cenu. „Wau. Mám sa báť?“ Zoe pokrútila hlavou: „Máme to v rodine. Nie som žiadny kriminálnik, neboj sa. A toto je tvoje,“ podala mu veľkého medveďa. „Naozaj si nemyslím, že by som si ho mal nechať. Ty si ho zaslúžiš viac.“ „Vyhrala som ho pre teba. No ták, pozri aký je rozkošný,“ vzala medveďa za labky a natiahla ich k Peterovi. „Tak ďakujem. Žiadne dievča to pre mňa ešte neurobilo.“ „To mi je jasné,“ obaja sa zasmiali a cestou k parkovisku sa stále na niečom smiali. Bolo jej s ním skvele, už dlho sa takto neodreagovala. Peter položil medveďa na sedadlo spolujazdca a otočil sa k Zoe.
Obrázok
„Dnešný večer bol naozaj skvelý,“ s úsmevom na tvári jej hľadel do očí a pomaly sa perami blížil k nej. Vedela čo sa chystá spraviť a tak automaticky o krok ustúpila. Nemohla sa zamilovať. Nie do policajta. Nemohla zničiť svoj plán. „Stalo sa niečo?“ Pokrútila hlavou: „Nie, ja...už je takmer polnoc, musím ísť,“ bez ďalšieho slova sa ako Popoluška rozbehla k svojmu tátošovi.
...
"Akože nešoféruješ? Čo je to za blbosť ?" Nathan si nervózne prehrabol vlasy. Dawn už sedela v aute a oni dvaja sa ešte v prítmí parkoviska zhovárali.
"Spravila si medicínu, tak snáď vieš ovládať auto."
"Nejde o to, že by som nevedela šoférovať, ale..." Nathan sa zamračil a nenechal ju dohovoriť: "Nemôžeš teraz vycúvať. Prosím. Je to naozaj dôležité a toto je naša jediná šanca." Nikki sklonila hlavu. Za volantom nesedela už takmer rok a cesta domov ju desila. Aj keď to bolo len pár minút od nemocnice.
"No tak. Je to ako bicyklovanie." S nádejou k nemu zdvihla zrak: "Naozaj?"
"Dofrasa a čo ja viem? Dúfam ,pretože ak sa teraz obe zabijete, tak celý tento útek bol zbytočný." Napriek všetkému sa musela zasmiať. "To zvládneš," povedal a hodil jej kľúče. Spravila pár krokov, keď sa znova ozval: "Rowseová,ešte jedna vec. Vzadu na sedadle sú všetky potrebné lieky. Auto potom nechaj tam, kde sme sa dohodli," prevrátila očami.
"Dokonalý Hale, myslel na všetko." Nathan nadvihol obočie.
"Nie som predsa žiadny babrák, Rowseová," zmurkol: "Daj mi prosím vedieť, či ste prežili." Nikki prikývla a nastúpila do auta. Predtým ako naštartovala sa zhlboka nadýchla.
"Ste v poriadku?" opýtala sa potichu Dawn, ktorá ju svojimi modrými vystrašenými očami pozorovala. "Samozrejme. Mimochodom, som Nicole." "Dawn," usmiala sa a Nikki pomaly vyštartovala z nemocničného parkoviska. Bol to zvláštny pocit. Zároveň na seba bola hrdá, pretože v tej chvíli prekonala svoj najväčší strach.
...
"Ste spolu už dlho?" opýtala sa po chvíli ticha Dawn. "Čože?"
"S Nathanom. Odkedy ste spolu?" Nikki na ňu hodila zmätený pohľad a ihneď sa rozosmiala, na čo sa zatvárila zmätene Dawn.
"Ja a Hale? " znova sa nad tou myšlienkou pousmiala: "V žiadnom pripade. Sme len kolegovia. V skutočnosti sa neznášame. Je to asi odvtedy, čo mi ukradol moju prvú veľkú operáciu. Strašný sebec!"
"Pôsobíte ako starý manželský pár, myslím to vaše doťahovanie," skonštatovala Dawn. S Nikki sa cítila veľmi príjemne a už len to, že sa od nemocnice vzdialila pár kilometrov bolo pre ňu vykúpením.
"Tak jedine na operačnej sále. Inak sa radšej jeden druhému vyhýbame. Až kým netreba niekoho dostať z nemocnice," obe sa zasmiali a Nikki znova pobavila myšlienka, že si niekto mohol myslieť, že ona a Nathan tvoria pár.
Obrázok
"Všimla som si zásnubný prsteň, takže predsa len.." Dawn sa po tom čase, čo bola zavretá v nemocničnej izbe a nevidela nikoho okrem nepríjemných sestričiek a doktorov, chcela odreagovať a nemyslieť len na drámy posledných dní.
"O, áno. Nedávno ma priateľ požiadal o ruku."
"To je úžasné. Gratulujem. Dávajte si však pozor, aby sa z neho nevykľul násilník a vrah," Nikki na ňu vystrašene pozrela: "Nevydarený fór," spravila grimasu Dawn.
Obrázok
"Je učiteľ. Tak pevne verím, že nema žiadne temné tajomstvo."
"Naozaj? Aj ja som učiteľka. Učím v materskej škole. Teda donedávna som ešte učila." Chvíľu sa ešte rozprávali o svojich životoch, keď sa zrazu ocitli na ulici, kde stál dom Nikki a Iana. "Tak a sme tu," Nikki bola veľmi šťastná ,že sa to podarilo a teraz sú obe v bezpečí. Aspoň na pár dní. Ešte zostávalo povedať to Ianovi, ktorý o takomto čase už sladko spal. Vedela, že ráno ho čaká prekvapenie. Odkedy sa ukázalo, že ten balík s kvetmi bol len nedorozumením, nehovorili spolu. Nikki pomohla Dawn vystúpiť z auta a pomalými krokmi došli až do domu, kde pre ňu Nikki pripravila hosťovskú izbu. Pomohla jej prezliecť sa do niečoho čistého a o malú chvíľu, vyčerpaná Dawn zaspala. Predtým však v myšlienkach ďakovala Nathanovi,že to celé zorganizoval.
...
Po tom ako sa Zoe vrátila domov, stále myslela na udalosti dnešného dňa. Toľko sa toho udialo. Nemala ešte ani čas prejsť si tie dokumenty z bratovej nehody. Preto hneď ako sa spamätala z večerného rande, zobrala do rúk obálku z policajnej stanice a vyšla hore do svojej pracovne nasledovaná Molly. Vytiahla okopírované papiere a začala si ich pozerať. Zaujali ju fotky z nehody. Tú križovatku si bola obzrieť. Neverila, že by jej brat bol taký neuvážený a havaroval. Všimla si, že na airbagu bola krv, ale na tvári jej brata nebola žiadna. „A čo ten projektil?“ nedávalo jej to zmysel. Vytiahla zložku, kde boli výstrižky z novín. „Ale túto fotografiu som videla,“ uvedomila si a vytiahla jej kópiu z policajnej zložky. Tá ale bola väčšia – okrem 2 narazených vozidiel sa tam objavilo ďalšie, ale odfotený bol len kúsok zadnej časti. Bolo čierne a vyzeralo ako SUV. „Takže nie dve autá, ale tri.“ Zoe si prezerala informácie z knižnice, novinové články a aj policajnú zložku a dávala si ich postupne dokopy. Nakoniec jej hlava klesla na ruku položenú na stole a tak zaspala. Snívalo sa jej o bratovej nehode a o balíčku, ktorý našiel. Vtom sa prebudila a začala sa hrabať vo fotkách, ale žiadny balíček nenašla, len na novinových fotkách si všimla čierne škvrny na zadnom nárazníku bratovho auta. „Oni ho tlačili,“ zvýskla, priložila si ruku k ústam a rozplakala sa.
Keď sa trochu upokojila, začula ako pri susednom dome buchli dvere auta a nenápadne vyzrela z okna. Všimla si Nikki ako vyberá spoza zadného sedadla nejakú tmavú tašku a ponáhľa sa s ňou do domu. Bolo to veľmi podozrivé a hneď aj prešla k počítaču a cez plošticu umiestnenú vo vedľajšom dome zisťovala, čo sa to počas jej neprítomnosti stalo. „Tak dobrú noc. Náš plán dopadol skvele,“ počula hlas svojej susedky a hneď na to kroky a odomknutie vchodových dverí. Znova prešla k oknu a všimla si, že Nikki s niekým telefonuje a kráča k autu, ktoré Zoe videla pred ich domom prvýkrát. Auto však nebolo najväčším prekvapením. Tým bola Nikki, ktorá si akoby nič sadla za volant a niekam sa ponáhľala. „Čože? Čo sa to deje?“ zamrmlala si Zoe popod nos. Kto sa skrýva u Nikki doma? O akom pláne to hovorili? A odkedy jej susedka znova šoféruje? Zrazu stratila prehľad a za jediný večer sa toho toľko pokašľalo. Ako to mohla dovoliť?
...
"Všetko išlo podľa plánu. Áno, idem ešte odviezť auto," Nikki potichu vyšla znova von do noci. "Rowseová, som tvojím dlžníkom. Dokonca som ochotný dať ti tú zajtrajšiu operáciu."
"Ale čo? Dokonca vieš byť aj milý."
Zasmial sa: "Nie, naozaj. Myslím to vážne. Ďakujem. A mimochodom, vedel som že nešoféruješ," Nikki už chcela niečo povedať, no Nathan v tej chvíli zložil telefón, na čo len pokrútila hlavou a znova nastúpila do prenajatého auta. Bolo niečo po polnoci, keď ho viezla na neďaleké opustené parkovisko. Noc bola príjemná a cestou späť sa prešla. Až na pár nepríjemných chvíľ bola s dnešným dňom spokojná. Keď sa o 15 minút vrátila domov, ešte raz skontrolovala Dawn a neskôr si tiež unavená ľahla do postele vedľa svojho snúbenca.
...
Ráno sa Kate zobudila na hlasné klopanie na dvere. Keď neprestávalo ani po pár minútach, hneď vstala a išla k dverám. „Preboha, kam si tak zmizla? Vieš ako som sa bál?“ Alex bez pozvania vošiel do bytu a Kate hneď objal. Najradšej by mu všetko vyrozprávala, no nemohla to urobiť.
Obrázok
„Musela som odísť, Alex. Myslím, že tie vyhrážky napokon nič neznamenali.“
Alex sa zasmial akoby sám pre seba: „Vážne? Ten človek ťa len včera napadol.“
„Rozmýšľala som nad tým a zrejme to bola len nehoda.“
„Ja neverím, ten idiot ťa trafil až tak veľmi, že si úplne zabudla čo sa stalo?“
„Alex! Nemôžem s tebou bývať!“ zvolala zrazu, na čo sa Alex zatváril nechápavo.
„Nemôžem, ty si to príliš idealizuješ. Myslíš si, že raz ma pobozkáš a všetko sa vyrieši ako v rozprávke a ja sa len tak z ničoho nič zamilujem. Si blázon ak si to myslíš. Každý vie, že si spal už minimálne s polovicou nemocnice. Nehraj sa teraz na niekoho, kto ma skutočne miluje a chce ma ochrániť. A mimochodom dnes idem na speed dating.“
„Vážne? A s tým sa akože chváliš? Dobrovoľne sa stretneš so skupinkou bláznov?“ povedal s opovrhnutím v hlase.
„Blázon si ty ak si myslíš, že my dvaja niekedy spolu budeme,“ povedala chladne, no vo vnútri cítila naraz toľko emócií. Jej jediný kamarát, jediná osoba, ktorej sa o tom vydieraní zverila ju práve opúšťa. Presnejšie, ona sama ho vyháňa. Nechcela to, ale musela to urobiť.
„Vieš čo, rob čo chceš! Snažil som sa ti pomôcť, ale zjavne to nemá žiadnu cenu. Tak sa zabav!“ dodal a zabuchol za sebou dvere. Kate v tej chvíli klesla na zem a strašne sa rozplakala.
...
Ráno sa Nikki zobudila už okolo siedmej. Ian bol práve v sprche a keď sa vrátil do spálne, aby sa obliekol, len na ňu nenápadne pozrel a nevenoval jej pozornosť. "Takže tichá domácnosť," pomyslela si. "Nevieš, kde mám tie čierne topánky?" opýtal sa zrazu, zatiaľ čo si Nikki na seba natiahla župan. "Uhm, myslím že sú v hosťo.. ou," hneď sa zarazila. "Musím ti niečo povedať," Ian na ňu nechápavo zazrel. Zdala sa mu akási čudná a tak len spýtavo zdvihol obočie:
"Máme návštevu. Nečakanú. Uhm, včera v noci..ja..je to jedna moja pacientka a nemá kde ostať," hneď si všimla jeho výraz: "Prosím, je to len na pár dní." Nechápavo pokrútil hlavou a rozhodil rukami: "Tak ty mi vyčítaš nejaké hlúpe kvety, o ktorých som naozaj ani netušil a zrazu si z nášho domu spravíš azylový dom. To sa ti zdá v poriadku? To, že nemá kam ísť ti môže natárať hocikto. A jasné ty ho hneď privezieš sem.." "Nerozumieš tomu. Bolo to nevyhnutné a.." Mávol rukou: "Nechaj tak, nerozumiem tomu," obliekol si tmavú košeľu a odišiel z izby. "Krásny začiatok dňa," pomyslela si Nikki.

...
„Vy ste Kate, však?“ opýtala sa jej mladá blondína, keď vošla do budovy, kde sa malo konať jej rande. „Áno, poznáme sa?“ opýtala sa Kate neisto. „Ou, nie. Len pri registrácií do programu je povinné nahrať fotku. Ja tu len rozdávam menovky.“ Kate sa tvárila akoby bolo všetko v poriadku, lenže nebolo. Niekto ju vydiera, musí robiť veci, ktoré nechce, len preto aby ochránila ľudí, ktorých má rada. Po tom ako dnes skôr skončila v nemocnici, dostala ďalšiu správu v ktorej bola napísaná adresa. Taktiež tam bol odkaz, že ak to neurobí a nepôjde tam, Alexovi sa môže niečo stať. „Jasné, zabudla som. Registrovala som sa už dávnejšie a úplne mi to vypadlo,“ povedala s úsmevom. „To je úplne v poriadku. Nie ste prvá, ktorej sa to stalo. Nech sa páči, číslo vášho stola je 13.“ Kate si od nej vzala menovku a vykročila ku svojmu stolu, kde mala stráviť asi dve hodiny nudných rozhovorov s potenciálnymi partnermi. Zastavila pri svojom stole a hneď jej napadlo, že to „šťastné“ číslo nie je náhoda.
...
Dawn sa zobudila, keď začula v miestnosti neďaleko nej nejaké hlasy. Po dlhom čase sa naozaj dobre vyspala. Patrick jej však stále neschádzal z mysle a takisto ani jej dieťatko, o ktoré tak náhle prišla. Jej svet sa zmenil zo dňa na deň. Zrazu bola na úteku. Nemala kam ísť, nemala domov. Už viac nie. Ležala na posteli a obzerala sa po svojej novej izbe, ktorá bola naozaj pekne zariadená. Zrazu sa na dvere ozvalo tiché zaklopanie. "Dobré ráno," s úsmevom na tvári do izby vstúpila Nicole. "Ako sa cítiš?" Dawn sa pomaly posadila na posteli: "Lepšie. Ďakujem. Za všetko," tiež sa usmiala. "Mám tu nejaké veci na prezlečenie a o chvíľu budú aj raňajky," kôpku s oblečením položila na nočný stolík vedľa Dawn. "Donesiem ti ich sem ak chceš." "Uhm, radšej by som sa pripojila k tebe ak to nevadí. Už mám dosť raňajok do postele," s úsmevom na ňu pozrela Dawn. "Tak fajn."
...
„Nie, naozaj som doktorka. Pracujem na chirurgii.“
Obrázok
Muž, ktorý sedel oproti nej sa to už opýtal asi trikrát. „Wow, to je dokonalé. Minule bol môj kamoš na operáciu, nepoznáte ho? Volá sa Tom...“ zrazu zazvonil zvonček, čo znamenalo, že všetci muži sa museli presunúť k vedľajšiemu stolu na ďalšie rande. Kate bola šťastná, že nemusí s tými ľuďmi hovoriť dlhšie ako tie určené tri minúty. Aj keď tie rozhovory trvali krátko, pri niektorých ľuďoch sa cítila akoby spolu hovorili celú večnosť a ten zvonček nie a nie zazvoniť. „Tak ľudia, na dnes je to už všetko. Dnešné rýchle rande sa končí, tak sa uistite, že vo svojich hárkoch ste zaškrtli „áno“ pri ľuďoch s ktorými by ste sa chceli ešte stretnúť. Pri odchode svoje papiere odovzdajte a želám vám ešte príjemný večer!“ zvolala tá istá blondína, ktorá Kate pred pár hodinami uvítala. Kate zaškrtla pri každom okienku „nie“. S nikým z týchto mužov sa už nechcela stretnúť. Chcela odtiaľ čo najskôr vypadnúť.
...
Po asi polhodine sa Dawn vybrala do kuchyne. Dom bol naozaj krásne zariadený, čo si stihla za ten krátky čas hneď všimnúť. "Buď milý, prosím." "Jasné. Aj tak o chvíľu odchádzam, takže si tu kľudne ešte zavolaj aspoň 15 ďalších pacientov."
Obrázok
Dawn si odkašľala a v tom momente vstúpila do kuchyne. "Dobré ráno," Ian zdvihol zrak od novín a Nikki si všimla, že tí dvaja sa na seba zahľadeli.
"Vy ste ten dejepisár, čo ma stále predbiehal v rade na obed," s prižmúrenými očami začala Dawn.
"Oh, Danielle, však?" "Vlastne som Dawn, ale je to veľmi podobné," Ian sa zasmial a do rozhovoru sa zapojila aj Nikki: "Takže vy dvaja ste kolegovia?" Po krátkom rozhovore sa Ian ponáhľal do práce a dievčatá ostali doma samé. Nikki a Dawn spolu strávili celý deň a stávali sa z nich priateľky. "Myslíš, že sa to Patrick už dozvedel? O tom, že som utiekla ?" Nikki prikývla: "Myslím, že áno. Od včera sa mi Nathan ešte neozval. Dúfam, že je v poriadku..."
...
Kate sa po nekonečnom dni usadila na gauči pred telkou a bola rada, že už je po všetkom.
Bolo krásne stretnúť sa s Tebou osobne. Milujem Tvoj zmysel pre humor. Som veľmi rád, že si dnes prišla a pevne verím, že si naše rande ešte niekedy zopakujeme, Kate.
Správu na svojom mobile si prečítala ešte niekoľkokrát a stále tomu nemohla uveriť. Dnes sa stretla s človekom, ktorý jej chce ublížiť a možno aj zabiť? Medzi tými mužmi bol aj človek, ktorý ju vydiera? Ktorý to bol? Ten milý spisovateľ? Alebo právnik? A čo ak to bol ten nudný chlapík bez zamestnania, ktorého kamarát bol nedávno na operácii? Kate začínala podozrievať každého. Okamžite vzala do ruky telefón a automaticky zavolala Alexovi. V poslednom období bol on jej najbližším priateľom a v tom zhone úplne zabudla na to, že sa dnes ráno pohádali. „Alex, musíš mi pomôcť! Dnes sa na tom rande stalo niečo...“ nenechal ju dohovoriť: „Vravel som ti, že tam budú samí blázni. Nepočúvala si ma, tak si teraz sama poraď so svojim novým objavom. Ja sa musím venovať tej druhej polovici nemocnice,“ dodal nahnevane a hovor zrušil. „Alex, počkaj...“ povedala už zbytočne a až vtedy si uvedomila aká sama skutočne je...
Obrázok
...

OTÁZKY NA VYPRACOVANIE:
1. Ako sa Vám páčila nová kapitola?
2. Ktorá postava je momentálne vaša najobľúbenejšia a ktorá najmenej?
3. Dawn sa s pomocou Nathana a Nikki dostala z nemocnice. Čo myslíte, ako zareaguje Patrick?
4. Ako bude pokračovať spolunažívanie Dawn, Nikki a Iana? Čo hovoríte na to, že Dawn a Ian sa poznajú?
5. Zoe strávila večer v spoločnosti Petera. Myslíte si, že medzi nimi začína nový vzťah? Je Zoe ochotná vzdať sa svojej pomsty pre chlapa? A čo hovoríte na to, že kvôli tomu večeru prišla o dôležité informácie a nevie, kto sa skrýva u Nikki v dome?
6. Connie sa rozhodla, že zistí o svojej matke a jej živote čo najviac. Rozhodla sa správne? Môže tým ľuďom dôverovať? Naozaj všetci tak milovali jej matku? A čo James a jeho inštitúcia?
7. Čo si myslíte o Kate a jej speed datingu? Naozaj medzi tými mužmi bol aj ten, ktorý ju vydiera? Pokúsi sa ešte kontaktovať Alexa?
8. Vyrieši Nikki a Ian svoje problémy alebo sa ich vzťah ešte viac skomplikuje?
9. Vytvorte outfit podľa toho v akej situácii sa vaša hrdinka nachádza.
10. Priestor na Vaše pokračovanie. (Nie v bodoch!)


Odpovede na otázky a svoje pokračovanie pridajte prosím do 22. októbra (nedeľa).
Už sa teším, čo vymyslíte!
Elisabeth hard
elisabeth.hard
 
Príspevky: 105
Registrovaný: Pon Sep 17, 2012 12:04 pm

Re: Cruel Intentions

Poslaťod Ninna » Pia Okt 20, 2017 6:32 pm

1. Ako sa Vám páčila nová kapitola?
Kapitola sa mi veľmi páčila a veľmi oceňujem originálne nápady a pokračovania našej hlavne pisateľky. Za mňa spokojnosť nadovšetko, u všetkých postáv :) A už sa teším na ďalšiu, júúúú :D

2. Ktorá postava je momentálne vaša najobľúbenejšia a ktorá najmenej?
Mám rada všetky postavy, každá je niečím výnimočná, každá má niečo do seba a majú skvelé dejové línie :) V tomto kole ma ale najviac uchvátila myšlienka Katinho speed datingu ;)

3. Dawn sa s pomocou Nathana a Nikki dostala z nemocnice. Čo myslíte, ako zareaguje Patrick?
Patrick bude zúúúúúúúriť a pľuť okolo seba jed, čo iné :D No a každého bude upodozrievať a chcieť zabiť, nepochybne pôjde po Dawn ako lovecký pes. Určite využije všetky svoje nekalé kontakty, aby ju našiel, tak sa modlime, aby sa to nestalo, muhehehe :D A jeden otčenáš aj za Nathana… :D

4. Ako bude pokračovať spolunažívanie Dawn, Nikki a Iana? Čo hovoríte na to, že Dawn a Ian sa poznajú?
Dúfam, že to bude OK, aj keď Ian pochopiteľne nebude nadšený a to ešte nevie celú pravdu. Uvidíme, ako to nakoniec dopadne ;)
Dawn a Ian sú kvázi kolegovia, on je učiteľ dejepisu na základke, ona zasa v materskej škole, čiže sa fakt poznajú len z videnia a ani tie letmé stretnutia v jedálni a na poradách neprebehli vo veľmi sympatickom duchu :D P.S. Asi to bude tým, že Ian nemá rád snobky :D

5. Zoe strávila večer v spoločnosti Petera. Myslíte si, že medzi nimi začína nový vzťah? Je Zoe ochotná vzdať sa svojej pomsty pre chlapa? A čo hovoríte na to, že kvôli tomu večeru prišla o dôležité informácie a nevie, kto sa skrýva u Nikki v dome?
Zoe sa Peter nepochybne páči a príťažlivosť je na oboch stranách, no ona teraz žije len pre pomstu, čiže si myslím, že tak skoro by s ním vážny vzťah nenadviazala a určite sa svojich plánov kvôli mužovi, hoci sa jej páči, nevzdá. Ale teším sa, že okrem toho všetkého organizovania pomsty strávila aj takýto pekný večer :)
To, že prišla o dôležité info, som v mojom prípade rada :D Bolo by fajn to ešte udržať v tajnosti, hoci to bude asi nereálne. No ploštica je v jedálni a predpokladám, že jej rozsah nezahŕňa celý dom, maximálne len tú jednu miestnosť. Tak možno nejaké veci sa predsa utaja :D

6. Connie sa rozhodla, že zistí o svojej matke a jej živote čo najviac. Rozhodla sa správne? Môže tým ľuďom dôverovať? Naozaj všetci tak milovali jej matku? A čo James a jeho inštitúcia?
Áno, myslím, že je to správne a aj z jej strany logické, dozvedieť sa všetko o matke, ktorú, ako zistila, vôbec nepoznala. A myslím, že môže tým ľuďom dôverovať, James a aj ostatní si jej mamu naozaj vážili. James a jeho inštitúcia… áno, veľmi sa mi páči myšlienka, že sa zaberá distribúciou liekov, že nie je len ďalší surový villain, ale že v jeho práci je aj šľachetný zámer… aspoň dúfam :D Zasa si nerobím nádeje, že popri tom nepraktizuje aj obchod s drogami, omamnými látkami alebo iným svinstvom :D

7. Čo si myslíte o Kate a jej speed datingu? Naozaj medzi tými mužmi bol aj ten, ktorý ju vydiera? Pokúsi sa ešte kontaktovať Alexa?
Speed dating bola dokonalá myšlienka, ja osobne som z nej doteraz nadšená, plus zápletka s tým, že sa stretla aj so svojím vydieračom, sto bodov :) No či Katein vydierač bol naozaj medzi tými mužmi, alebo nie, neviem naisto posúdiť, pretože dotyčný si z nej mohol aj vystretliť, aby ju ešte viac zmiatol a vydesil. Ja si osobne myslím, že Alex napokon skontaktuje ju, keď vychladne ;) Niečo k nej predsa cíti a určite mu to nedá, keď znela tak vystrašene. Každopádne sa teším na pokračovanie :)

8. Vyrieši Nikki a Ian svoje problémy alebo sa ich vzťah ešte viac skomplikuje?
Verím, že Nikki s Ianom svoje problémy vyriešia, aj keď to bude veľmi ťažké kvôli Zoeiným intrigám a neočakávaným nepríjemným situáciám. Plus im do toho ešte pribudla Dawn, ktorej prítomnosť ich dostala do nebezpečenstva. Sú to však dvaja inteligentní ľudia, ktorí sa ľúbia, takže to snáď spoločne ustoja. Musia, lebo sú super! :D <3

9. Vytvorte outfit podľa toho v akej situácii sa vaša hrdinka nachádza.
Pyžamám odzvonilo, júúúú :D Aspoň teda dúfam, neviem, čo nám ešte budúcnosť prinesie ;)
Obrázok

10. Priestor na Vaše pokračovanie.
Tak a tu je moje pokračovanie s Dawn :) Prajem príjemné čítanie a snáď sa vám bude páčiť :) Vaša Ninna :)
...
“Doriti, doriti, doriti!” Bolo osem hodín ráno a Patrick sa celý zúrivý prechádzal hore dole po Nathanovej pracovni. Len pred chvíľou mu tam bez zaklopania vtrhol v momente, keď sa po službe prezliekal z rovnošaty do civilu. Bol veľmi unavený, no adrenalín sa mu len tak valil žilami. Ako prasklo, že sa Dawn nedostala na psychiatriu, vypukol v nemocnici bengál. Poliši, vypočúvanie… Aj on mal za sebou jedno, no len pár otázok, keďže doktorovi Dashnerovi volal hneď, ako sa vrátil z parkoviska. Ten mu mal dať vedieť, keď bude už Dawn na oddelení, ale neozýval sa. “Ja toho starého ožrana zabijem, prisahám, že áno!”
“Jasné… a keby si sa dozvedel, že tvoja žena potratila, tak by si bez mihnutia oka odstrelil aj ju, ty psychopatický sviniar!”, pomyslel si Nathan nenávistne. “Dofrasa, veď trochu stíš volume! Nemusí vedieť celý špitál, že chceš Billyho odkrágľovať”, napomenul ho pokojne. “Aj tak už dostal definitívneho padáka.”
“Vieš čo, neštvi ma ešte aj ty! Odkedy som sem tú hlupaňu strčil, mám len samé problémy. Nezdá sa ti, že je to nejako podozrivé, hm, Nate?”, pozrel na neho s prižmúrenými očami. “Ako sa jej vlastne podarilo utiecť? Nedopovali ste ju náhodou silnými sedatívami?!”
“Ja nemôžem zato, že zamestnávaš nespoľahlivých ľudí! Vedel si, že starý pije, že pije aj počas služby… a aj TAK si ho poveril tým, aby Dawn previezol”, odvetil Nathan a zapol si opasok na džínsach. “Navyše, zabudol jej tie lieky podať, ostali na VIPke na nočnom stolíku, čiže bola pri zmysloch…”
“A ty sa akože kde chystáš?!”, oboril sa na neho Patrick, keď videl, ako sa načahuje za čiernou koženkou.
“Akože kde… služba mi skončila a dnes odchádzam na tú dovolenku. Vieš o tom, už som ju raz kvôli tvojej žene musel presunúť na neskôr.”
“Tak si ju presunieš znova”, odvetil ľahostajne a zvalil sa do kresla. “Potrebujem ťa tu.”
“Došľaka a načo?! Ja zasa potrebujem nutný reset! Keď Dawn aj nájdeš, chceš ju šupnúť do ústavu, s tým ja už nemám nič spoločné, čiže nevidím dôvod, prečo by som tu mal trčať.”
“Vieš čo? Len sa mi zdá vééééľmi zvláštne, že chceš vypadnúť v ten deň, ako zmizla tá krava.”
“Opakuješ sa… Láskavo ma po tomto všetkom neobviňuj! Vždy si sa na mňa mohol spoľahnúť, vždy som dokonale plnil tvoje požiadavky! Takže prestaň! Uráža ma to a dosť serie…”
“A ty zasa serieš mňa, Hale! Jednoducho sa mi to celé nezdá! Ale máš pravdu a JEDINÉ šťastie, že si človek, ktorému plne dôverujem”, pokýval hlavou a ukázal na neho prstom. “Ale ak zistím, že to je tvoja práca…”
“Sklapni, Pat, sám dobre vieš, že by som si to nedovolil vzhľadom na moju minulosť”, odvetil Nathan chladne.
“Jop… to dúfam”, dodal zamyslene. “Hej a… čo tá doktorka, čo si o Dawn robila také starosti a pchala do toho nos? Ako sa len volala… ”, pošúchal si Patrick spánky.
“Ona? Ale prosím ťa, pche…”, odvrkol Nathan s úškrnom a dal si záležať, aby sa Rowseovej meno z jeho úst nedozvedel. “Pracujem s ňou už vyše roka. Tá sa len robí, aké má o pacientov starosti, ale inak sú jej ukradnutí. Vieš, taký ten riťolezský typ, kariéristka… “, dodal naoko opovržlivo a v duchu sa Nikki vehementne ospravedlňoval.
“To si ma teda upokojil, vážne… A k tomu ešte ten váš posratý kamerový systém, ktorý vypadol v polovici nemocnice! Toto je fakt nonsens!“, rozhodil Patrick rukami.
“Reveš tu na mňa, akoby som bol ja ten neschopák, čo ho inštaloval…” Vtedy sa na dvere ozvalo tiché zaklopanie a Nathan si nepatrne vydýchol. Obaja muži sa otočili k drobnej, staršej žene.
“Páni… nerada vás ruším, ale…”, pozrela sústrastne na Patricka. “Pán Hought, je tu televízia… rada by s vami urobila rozhovor a oficiálne uviedla vašu manželku medzi nezvestné a hľadané osoby.”
“Samozrejme…”, odvetil a Nathan len znechutene hľadel na jeho skormútený výraz. “Dajte mi minútku… “
“Ako si prajete… ”
“Ale to netreba, ja som už aj tak na odchode”, povedal Nathan suverénne, vzal si aktovku a podal Patrickovi ruku, ktorému na tvári zasvietil maximálne falošne smutný úsmev. “Drž sa, kamoš. Tvoja milovaná Dawn sa určite nájde, nemohla zájsť ďaleko”, povedal milo už medzi dverami, až jemu samému bolo zo seba na grc. “Dovidenia!”, kývol ako pravý džentlmen staršej dáme.
“Vďaka. Maj sa a… uži si tú dovolenku”, precedil Patrick pomedzi zuby s grimasou na tvári, načo mu Nathan ešte ukázal palec hore a zamieril k únikovému východu. Schody bral po dvoch a keď nasadal do svojho luxusného auta, nevedel sa už dočkať, kedy odtiaľto konečne vypadne. Od stresu sa potil aj za ušami a bolel ho žalúdok…

Dawn trávila u Nikki a Iana už druhý deň. Tŕpla, bola ako na ihlách a každú chvíľu čakala, kedy do domu vtrhne Patrick, priloží jej pištoľ k hlave, hodí pred ňu štós papierov s perom a teatrálne zareve:
“Tak, moja drahá holubička, buď bude na týchto zmluvách tvoj podpis, alebo tvoj mozog!” Dawn sa striasla a pretrela si tvár dlaňami. Vždy mala bujnú fantáziu a živú predstavivosť a navyše, obľubovala kriminálky. S jej ockom sa radi dívali na Krstného otca a vtedy ešte ani len netušila, že sa raz sama zapletie s nebezpečným mafiánom. A keď je už pri otcovi… Už na psychiatrii jej vŕtalo v hlave, či aj v jeho smrti nemá Patrick prsty. Ak mala byť úprimná, vôbec by ju to neprekvapilo, práve naopak, bola presvedčená, že ho zabil, rovnako ako ich dieťatko. Dawn si so slzami v očiach zasunula za uši uvoľnené svetlé pramene vlasov. K svojmu manželovi už namiesto veľkej lásky a rešpektu cítila len spaľujúcu nenávisť. Pohrávala sa s vidličkou a zasa sa nechala uniesť predstavami… videla samu seba, ako ju Patrickovi zapichuje do oka, alebo najlepšie do oboch a…
“Dawn!” Nikkin hlas ju vytrhol z myšlienok, až za pultom nadskočila. “Si ešte v kuchyni?”
“Á… áno!”, zajachtala smerom k chodbe, kde bola pracovňa. Nikki sa do nej po raňajkách uchýlila, potrebovala si prejsť nejaké poznámky ohľadom jedného pacienta a jeho operáciu, ktorá ju zajtra čakala.
“Super… dáme si kávu? Ian ju ráno uvaril, mala by byť ešte teplá. Naleješ nám? Hneď som pri tebe.”
“Jasné, jasné…” U nej doma bola ona vždy tá, čo zvykla takto volať na ich gazdinú. Ani si nepamätala, kedy si sama pripravovala kávu. Teda, okrem školy, samozrejme, tam si ale nosila vlastnú, len tú najkvalitnejšiu… Až teraz, v situácii, v ktorej sa ocitla, si uvedomila, aký mala krásny a bezstarostný život. Teraz sedela v cudzom dome a nemala nič. Bez manžela, s prázdnym lonom, hľadaná šialencom. Nebola ničím, bola nikto… Kedysi znamenala veľa, jej rodina patrila medzi miestne celebrity. Mala všetko najlepšie z najlepšieho. Oblečenie, topánky, kozmetiku, šperky, jedlo… na čo si len pomyslela, to mala, v top stave a luxusných značkách. Toto bezstarostné bytie si užívala plnými dúškami a tak veľmi jej to chýbalo. “Bože, ja som ale snobka…”, pomyslela si znechutene, keď kvôli sadre na ruke opatrne napĺňala dve šálky. Nečudo, že na ňu Ian tak čudne pozeral, Nikki bola jej pravým opakom. Za ten krátky čas zistila, že je milá a starostlivá, proste dokonalá… No určite mala aj nejaké chyby, kto ich nemá, ale tie ešte nestihla odhaliť. Vtedy si spomenula, ako Nikki so žartom prezýva Nathana… pán Dokonalý. No po všetkom, čo jej Dawn vyrozprávala, ako sa na psychiatriu dostala hlavne vďaka nemu, Nikki už vďaka nemu do smiechu veľmi nebolo.
“Vždy som vedela, že je čudák, skôr samotársky typ, no netušila som, že sa vezie v takýchto pochybných aktivitách”, povedala vtedy šokovane.
“Nathan sa ti už ozval?”, opýtala sa Dawn Nikki, keď sa objavila v kuchyni.
“Áno, vlastne áno… poslal mi sms-ku, že ti mám ísť nakúpiť nejaké veci, oblečko, kozmetiku… vidíš, to mi ešte povieš, že čo by si chcela a potrebovala. Chystám sa poobede do obchodov. Ale teraz… Pôjdeme vonku do záhrady? Vzadu je terasa, tam ťa nikto neuvidí.” Dawn prikývla a obe sa pobrali k posuvným dverám.
“Takže Nathan je v poriadku… chvalabohu”, pomyslela si, pretože by ju neprekvapovalo, keby už voňal fialky zospodu. Stále jej však nešlo do hlavy, prečo kvôli nej zradil Patricka a takto riskoval… “Ááááááááááááá!”, skríkla odrazu, pohár s kávou jej vypadol z rúk a s hlasným treskotom dopadol na kamennú dlážku. Na terase totiž ležali tri veľké mŕtve potkany. Dawn s panikou okamžite prebehla okolo šokovanej Nikki späť do domu.

Po tichej večeri, počas ktorej Ian len namosúrene do seba nahádzal tekvicový prívarok, ktorý Nikki narýchlo pripravila, sa presunul do obývačky a zapol si správy.
“Choď si oddýchnuť, ešte si slabá… och, a nezabudla si na lieky?”, opýtala sa Nikki Dawn, keď odniesli riady do kuchyne.
“Nie, mami, nezabudla”, pousmiala sa blondínka a položila taniere do drezu.
“Haha… len si rob srandu. Je to dôležité a… “ Dawn k nej podišla a zdravou rukou ju objala.
“Pokoj, Nikki. Ďakujem za tvoju starostlivosť a zato, že si ma u vás prichýlila. Veľmi si to vážim. Aj keď sa kvôli tomu s Ianom hádate, čo mi je úprimne ľúto, navyše, ohrozujem vás”, dodala smutne.
“Netráp sa. Ian je trochu ufrfľaný, ale inak je to zlatíčko. Ale radšej napíšem Nathanovi, aký má ďalší plán, aby nás ten môj uhundranec nezožral zaživa.”
“No došľaka! Kočky, okamžite poďte sem a už nechcem počuť ani slovo o tom, že všetko bude v poriadku!”, ozval sa náhle Ianov nahnevaný hlas z obývačky. Nikki len prevrátila očami a obe dievčatá prešli do vedľajšej miestnosti. Pri pohľade na televíziu Dawn zbledla ako biely pletený sveter, čo mala na sebe a šokovane klesla na opierku gauča. Na veľkej obrazovke sa v celej kráse vynímal Patrickov odporný ksicht.
“Pán Hought, je nám veľmi ľúto, čo sa stalo vašej manželke a pevne veríme, rovnako ako všetci obyvatelia nášho mestečka, že sa čoskoro nájde.”
“V to dúfam aj ja”, povedal Patrick skormútene a po líci mu stiekla slza. Slza?! “Veľmi ju milujem a čakáme spolu prvé, vytúžené dieťatko…”
“Tak on ešte nevie, že som potratila?”, opýtala sa Dawn neveriacky.
“Očividne nie a Nathan mu to ani neplánoval prezradiť. No… keď sa ako tvoj manžel dostane k tvojej zdravotnej dokumentácii, tak to pravdepodobne praskne”, odvetila Nikki ticho.
“... je však psychicky chorá a bezbranná. Mám veľký strach, čo by sa jej tam vonku mohlo niečo stať, alebo by jej niekto mohol ublížiť, nebodaj zneužiť… ach, nemôžem nato ani pomyslieť… vypnite to, nemôžem…”, požiadal ich Patrick nešťastne a dlaň namieril na kameru, ktorá v momente prestala vysielať a obraz prešiel na moderátorku. Čo vravela ďalej, Dawn už nevnímala.
“Dočerta aj s hajzlom…”, zasyčala Dawn nenávistne. “Je to hnusný, poondiaty klamár a herec!”, zvolala hlasnejšie a zlostne kopla do stolíka, čo následne oľutovala, pretože si narazila palec. Vtom ich na obrazovke upútala iná tvár. Mimoriadna správa... Bol to sanitár, čo prevážal Dawn z chirurgie na psychiatriu a ktorého sa Nathan šikovne zbavil. Teraz sa ho už však niekto definitívne zbavil… Jeho dcéra ho našla obeseného v kuchyni. Vraj z nešťastia, pretože si alkoholom zničil život a prišiel o prácu. Nikki s Dawn na seba len zdesene pozreli. Obe veľmi dobre vedeli, že to určite nebola samovražda a vedel to aj Ian.
“Je mi to ľúto, ale musí odísť… hneď. Okamžite sa spoj s tým tvojím kolegom, nech si ju berie”, pokrútil rezolútne hlavou a vypol telku. “Nič proti tebe Dawn. Je mi fakt ľúto, do akej situácie si sa dostala, ale zabiť sa kvôli tebe nedáme.” Vtedy Nikki pípla sms-ka, až obe podskočili. Tá si ju prečítala, pozrela na svojho snúbenca a vydesenú Dawn a prikývla.
“Nemaj obavy, drahý. Dnes večer odchádza.”
“Čože?! Ale… kde? Ako? Ja… “, jachtala blondínka a znova klesla na gauč.
“Neboj sa, písal mi Nathan. Tiež videl správy, takže… Poď, ideme sa pripraviť a cestou ti všetko poviem…”
“Samu ťa už za volant nepustím, Nikki, idem s vami”, zavrčal Ian a podišiel k dverám obývačky. “Čakám vás v aute a… bez rečí, jasné?!”
Ninna
Ninna
 
Príspevky: 23
Registrovaný: Ned Júl 31, 2016 6:10 pm

Re: Cruel Intentions

Poslaťod LadyAmalthea » Pia Okt 20, 2017 9:33 pm

1. Ako sa Vám páčila nová kapitola?
Nová kapitola a pokračovanie bolo skvelé. Veľmi sa mi páčil príbeh Connie a aj vybrané obrázky a gifka.
2. Ktorá postava je momentálne vaša najobľúbenejšia a ktorá najmenej?
Všetky postavy majú zaujímavý dej. Neviem napísať, ktorú z nich mám najradšej.
3. Dawn sa s pomocou Nathana a Nikki dostala z nemocnice. Čo myslíte, ako zareaguje Patrick?
Patrick bude asi vyvedený z miery, naštvaný a asi si to niekto odskáče. Neprekvapilo by ma, keby nejaká postava záhadne zmizla a ďalšiu našli bez známok života (nemyslím Nathana, ale sanitára a doktora).
4. Ako bude pokračovať spolunažívanie Dawn, Nikki a Iana? Čo hovoríte na to, že Dawn a Ian sa poznajú?
Spolunažívanie bude zaujímavé. A bolo milým prekvapením, že sa poznajú aspoň z videnia. Len dúfam, že sa o tom Patrick nedozvie.
5. Zoe strávila večer v spoločnosti Petera. Myslíte si, že medzi nimi začína nový vzťah? Je Zoe ochotná vzdať sa svojej pomsty pre chlapa? A čo hovoríte na to, že kvôli tomu večeru prišla o dôležité informácie a nevie, kto sa skrýva u Nikki v dome?
Medzi nimi to už iskrilo pri ich prvom stretnutí, aj keď si to ani jeden nechcel pripustiť. Uvidíme, ako to bude pokračovať. Nejaká predstava už je. Zoe bude určite na seba nahnevaná, že stratila prehľad.
6. Connie sa rozhodla, že zistí o svojej matke a jej živote čo najviac. Rozhodla sa správne? Môže tým ľuďom dôverovať? Naozaj všetci tak milovali jej matku? A čo James a jeho inštitúcia?
Connie urobila v danej situácií asi to najlepšie, čo mohla. Určite chce zistiť o živote svojej matky čo najviac. A len takto môže nájsť odpovede na otázky, ktoré jej víria v hlave. James a inštitúcia je skvelý nápad a som zvedavá, ako to pôjde ďalej.
7. Čo si myslíte o Kate a jej speed datingu? Naozaj medzi tými mužmi bol aj ten, ktorý ju vydiera? Pokúsi sa ešte kontaktovať Alexa?
Toto rande bol naozaj opäť geniálny nápad. Páči sa mi, ako si každý príbeh úžasne okorenila a posunula ďalej. No nemusel to byť jeden z tých mužov, ale možno nejaká žena, kto vie... Alexa bude určite kontaktovať. Buď mu zavolá, alebo si ho odchytí v nemocnici.
8. Vyrieši Nikki a Ian svoje problémy alebo sa ich vzťah ešte viac skomplikuje?
Podľa ich ideálneho správania si myslím, že prekonajú problémy. Aj keď by bolo zaujímavé, keby sa Ian vyrozprával o problémoch s Nikky práve Nine, s ktorou by sa „náhodou“ stretol.
9. Vytvorte outfit podľa toho v akej situácii sa vaša hrdinka nachádza.
Obrázok
10. Pokračovanie
Potom ako videla Zoe odchádzať Nikky v aute niekam preč, sa ešte dlho prechádzala po izbe hore-dole a rozmýšľala. Už vypustila z hlavy príjemne strávený deň s Petrom a myslela len na bratovu autonehodu a na to, že videla Nikky znovu šoférovať. „A že má traumu, pche... Herečka!“ pomyslela si a jej hnev na susedku opäť narastal. Znovu chytila do rúk fotky z nehody a rozhodla sa, že hneď ráno si pôjde opäť prezrieť križovatku, kde sa tá osudná nehoda stala. Celý deň bola s Molly mimo dom. Musela minimalizovať šancu na stretnutie s Nikky a nabrať opäť rovnováhu. Bála sa, žeby sa neovládla a všetko jej vykričala do očí. Večer po návrate do domu zašla do suterénu, kde na seba obliekla starý plášť, vytiahla plátno a farby. Svoj zvyšný hnev, bolesť a energiu premietla do pocitov a preniesla na plátno.
Obrázok

Na druhý deň Zoe čakala, kedy Ian odíde do práce. Podľa ploštice vedela, že Nikky s niekým sú v prednej časti domu. Rýchlo zbehla do pivnice, natiahla si rukavice a zobrala odtiaľ krabicu, z ktorej sa šíril veľký zápach, až jej skrivilo nos. „To vydržíš,“ povzbudzovala samu seba. Vyšla na zadný dvor, ostražito sa poobzerala a šikovne na špičky preskočila plot k susedom. Na zadnú terasu položila ďalší darček pre Nikky a rýchlo odtiaľ odišla, aby o pár blokov vyhodila krabicu a rukavice niekomu do smetí. Potom sa vrátila, vyvetrala, hodila rýchlu sprchu, obliekla sa a chystala sa s Molly do nemocnice.
Konečne počula hysterický krik, na ktorý čakala. Molly ostražito začala štekať a keď Zoe otvorila dvere do zadného dvora, vybehla hneď von, nasledovaná majiteľkou. Tá mala na sebe farebnú blúzku, obtiahnuté rifle, červené sandálky na vysokom opätku a na perách rúž rovnakej červenej farby.
„Čo sa stalo Nikky? Molly sa nedá udržať a počula som nejaký výkrik. Práve sa chystám do nemocnice,“ spýtala sa susedky očividne starostlivo.
„Zoe, našla som na terase mŕtve potkany. Nevieš niečo o tom? Asi mačky. Alebo nemohla to byť Molly?“ spýtala sa stále šokovane Nikky.
„Prosím? Ty máš na svojej terase mŕtvu krysu a pýtaš sa ma, či Ti to tam mohla priniesť Molly? Si normálna?“ spýtala sa jej urazene Zoe. „Nevieš, že keď chcem s ňou chodiť do nemocnice, že musí byť úplne čistotná a v poriadku? Či si pani doktorka myslí, že je to len tak? Pohybovať sa medzi chorými?“
„Prepáč Zoe, nemyslela som to zle,“ odpovedala jej kajúcne Nikky, no Zoe na ňu stále nahnevane pozerala.
„Buď taká láskavá a odprac si to, hej? Neželaj si ma, keď sa aj Molly niečo stane, kvôli Tvojmu bordelu. A nabudúce váž slová. Poď Molly,“ zakričala na svoju milovanú fenku a vošla do domu. „Pekný výstup,“ usmiala sa keď prechádzala chodbou na prízemí, zadívala sa do veľkého zrkadla, upravila si make-up i vlasy, zo stolíka zobrala kľúče a kabelku. Bola so sebou a svojim plánom spokojná. O chvíľu nastúpila s Molly do auta a išla do nemocnice.

Zoe prišla do nemocnice v dobrej nálade. Už mala za sebou dve krátke návštevy a išla za ďalším svojím pacientom, s ktorým mala dohodnutú schôdzku. Vošla spolu s Molly do nákladného výťahu, kde už bol pán na vozíčku v doprovode ošetrovateľa a ženy asi v jeho veku a stlačila číslo svojho poschodia. Nechcela myslieť na žiadne fakty o bratovej smrti a rannú misiu Nikky už mala úspešne za sebou. Chcela vypnúť, byť konečne sama sebou a venovať sa tomu, čo donedávna toľko milovala. Dnes chcela dokončiť portrét pána Portmana, ku ktorému práve mierila. Mala jeho spoločnosť rada, lebo vždy sa u neho prejavil jeho známy zmysel pre humor. Poctivo jej pózoval, zatiaľ čo Molly hladkal po jej kožúšku a rozprával zábavné historky. Do výťahu pristúpili ďalší ľudia. Pri pohybe výťahu sa ale ozval nepríjemný zvuk a výťah zastal. Na chvíľu nastala tma a potom sa rozsvietili slabé neónky po boku výťahu.
„Čo to má znamenať?“ zrúkol muž v drahom tmavom pásikavom obleku.
„Asi len menšia porucha,“ pristúpil muž v bielom k tlačidlám výťahu. Neodškriepiteľne to bol zamestnanec nemocnice, ktorý robil doprovod mužovi na vozíčku. Ten mal na ústach kyslíkovú masku a staršia žena ho držala za ruku.
„Pustite ma k tomu,“ odstrčil ho muž v obleku a začal postupne stláčať všetky tlačidlá poschodí, ktoré sa rozsvietili.
„Ste normálny?“ priskočil k nemu muž sprevádzajúci tehotnú ženu. „Nevidíte ten zvonček?“ Stlačil ho, ale nič sa nestalo.
„Ha, pán Múdry a nič sa nestalo,“ škodoradostne sa uškrnul muž v obleku.
„A čo skúsiť ten telefón,“ ukázala na prístroj vedľa panelu tehotná žena. Iniciatívy sa chytil opäť muž v obleku. Zdvihol ho a čakal na spojenie s operátorom. „Jasne, hluchý. Čo ste čakali...“ odpovedal a vytiahol svoj mobilný telefón. „Čo sa stalo? Nemám signál. A vy?“ pozrel na muža vedľa.
„Ani ja. Čo budeme teraz robiť?“ odpovedal mu.
„Určite zistia, že im nefunguje jeden výťah, nebojte sa,“ povedal zamestnanec nemocnice a vrátil sa k pacientovi na vozíčku.
„Drahý,“ natiahla tehotná žena ruku k manželovi.
„Toto im nedarujem,“ hneval sa muž v obleku a stále pozeral do mobilu, či mu nenaskočí signál.
Zoe len ticho stála a hladkala Molly po hlave. Už prešlo 30 minút a vo výťahu začínalo byť teplo. „Mám tu fľašku vody,“ ponúkla ju staršej dáme. „Napite sa.“ Tá ju s úsmevom prijala. Všetci okrem pána na vozíku si už posadali na zem výťahu. Zoe začala v myšlienkach zhodnocovať situáciu. „Pán v obleku má najbližšie k psychickému zrúteniu. U toho mladého chalana pri dverách sa čoskoro prejavia absťáky. Neviem čo berie, ale nič dobré to nebude. Dúfajme, že tehotná žena nezačne rodiť, alebo že jeden zo starších manželov nedostane infarkt. Už pri ich láskavých a starostlivých pohľadoch vedela, že sú manželia a spolu asi veľa toho prežili.“ Z myšlienok ju vytrhol businessman, ktorý opäť skúšal telefón výťahu, ale asi stále bol hluchý, lebo slúchadlom búchal o jeho záves a druhou si uvoľňoval kravatu.
„Pane prosím, ukľudnite sa,“ prihovoril sa mu ošetrovateľ.
„Ako sa mám ukľudniť, keď nám dochádza kyslík,“ vyštekol na neho. „A ešte aj tá potvora nám tu z neho berie,“ načo si od Zoe vyslúžil vražedný pohľad, tak radšej ďalej nepokračoval.
„Vóóón, pustite ma vóóón,“ kričal mladý muž a snažil sa roztvoriť dvere výťahu.
„Drahý,“ prihovorila sa mladá žena v panike. „Nechcem pridávať nervozitu, ale... Ááááá,“ a bolestivo sa prehla a na podlahe sa objavila voda.
„Už len toto nám chýbalo,“ pomyslela si Zoe a prevrátila očami. „Stres jej privodil kontrakcie a praskla jej plodová voda, super.“
„Skvelé, skvelé... ešte nám tu poroď!“ osopil sa na ňu businessman.
„Neskáčte mi do manželky, jasné? Je to naše prvé dieťa a určite nechcem, aby sa narodilo takto,“ bránil sa muž.
Zoe zatvorila oči a snažila sa nevnímať okolie a len hladkala Mollyn jemný kožúšok. „Ste v poriadku?“ prihovorila sa jej staršia dáma.
„Áno, ďakujem za opýtanie,“ odpovedala jej Zoe s úsmevom. „A vy a váš manžel?“
„Je to ťažké. Edward má problémy s dýchaním. Je šťastím, že má pri sebe kyslík. Len dúfam, že to už nebude dlho trvať. Predsa sme tu už cez hodinu.“
Zoe sa opäť porozhliadla. Starší manželia to zvládali najlepšie. „Ako je na tom?“ spýtala sa ošetrovateľa a kývla smerom na ženu, ktorej čoraz častejšie prichádzali kontrakcie.
„Má to veľmi rýchly priebeh, aspoň čo sa mne zdá,“ odpovedal jej. „Neviem, či tam nebudú komplikácie.“
„My tu zomrieme!“ bedákal teeneger, hlavu v rukách, kolená od seba a hýbal sa dopredu a dozadu. „Pustite ma vóóón.“
„Nehulákaj Tu!“ okríkol ho businessman.
Zoe si opäť sadla vedľa Molly. „Musíš vydržať vojak,“ opakovala si v mysli. Tak rada by im všetkým pomohla. Zavrela oči a snažila sa opäť nevnímať abstinenčné príznaky teenegera, či výkriky rodiacej ženy pri kontrakciách. Vedela takto vydržať dlho. A minúty ďalej plynuli a stále sa nič nedialo. Vtom vedľa seba začula chrapčanie. „Edward, si v poriadku?“ počula paniku v hlase staršej ženy.
„Čo je mu?“ vyskočila na rovné nohy Zoe a chytila Edwarda za rameno.
„Niečo s kyslíkom,“ odpovedal sanitár.
„Čo urobíš teraz Zoe?“ pýtala sa sama seba... „Vojak by mal držať pozíciu a neprezradiť sa. Bez ohľadu na straty,“ opakovala si otcove slová, aj keď do armády nikdy nevstúpila. Dávno však vedela, že taká nie je. Nemá to v povahe. „Hej mladý, že tu máš nožík?“ skríkla na chalana, ktorého vytrhla z panického kývania.
„Ja? Čo odo mňa chcete? Dajte mi pokoj! Ja nechcem zomrieť!“
„To tu nechce nikto. Daj mi nožík. Bude to?“ a nastavila k nemu Zoe dlaň. Mladík siahol v rozpakoch do vrecka a vytiahol odtiaľ švajčiarsky nožík.
„Ja som to vedela,“ pousmiala sa Zoe. „A teraz vytiahni mobil a budeš mi svietiť,“ prikázala mu rázne a pristupovala k riadiacemu panelu, pod ktorý sa chcela zohnúť.
„Hej čo tu chcete?“ zatarasil jej cestu businessman.
„Pustite ma, len chcem niečo skúsiť,“ odpovedala mu s pokojom Zoe.
„Nedovolím Vám to, rozumeli ste? Doteraz si nič nerobila tak kam sa teraz trepeš?“ prešiel do tykania a stále bol nervózny. Zoe ho šikovne jedným pohybom a vykĺbením ruky odpratala z cesty a keď ho mala za chrbtom prikázala Molly „Guard!“ načo sa Molly posadila a vycerila svoje tesáky. Zoe sa zohla pod panel a začala uvoľňovať skrutky na kovovom panely.
„Pokazíte to a my spadneme,“ hovoril jej muž v obleku.
„Poď bližšie a svieť poriadne. A hlavne buď pokojný, aby si mi tým toľko netriasol,“ povedala mladíkovi a potom sa už sústredila na vnútro výťahu a hľadala, kde nastal skrat a chyba. Prechádzala káblikmi, zdrojmi, raz sledovala jeden, potom zas druhý. Niektorý prerezala, iný zas spojila. Za chvíľu nabehlo vo výťahu svetlo, potom sa zasvietila červená kontrolka, ktorá označovala, že niečo nie je v poriadku.“
„A teraz spadneme, vravel som to,“ zabedákal businessman a približoval sa k Zoe. Molly sa však postavila a vycerila opäť zuby, načo on so zdvihnutými rukami ustúpil.
Za chvíľu zazvonil telefón vo výťahu, ktorý Zoe zdvihla. „Dobrý deň, áno... sme tu už cez dve hodiny. Je nás tu osem a z toho starší manželský pár, kde pacient je na kyslíku, ktorý robí teraz problémy a máme tu rodiacu ženu s kontrakciami. Prosím ponáhľajte sa. Neviem, prečo ste o nás doteraz nevedeli,“ a položila telefón.
Za 15 minút sa výťah pohol a klesol na najbližšie poschodie, kde sa otvorili dvere a dnu vbehli záchranári. Zoe vyšla z výťahu medzi prvými. Neobzerala sa ani doprava, ani doľava. Suverénne kráčala k najbližšiemu schodisku. Chcela byť odtiaľ čo najďalej. Periférne mala pocit, že zbadala Patricka, ale nevenovala mu pozornosť. Zatiaľ z výťahu pomohli tehotnej žene na nosidlá a vozík s Edwardom tlačili na ďalšie vyšetrenie. Businessman robil pred otázkami záchranárov zo seba veľkého hrdinu. „To ale tá ženská rozbila a všetci to budú vedieť dosvedčiť,“ poobzeral sa okolo seba. „Vidíte, už aj zdrhla. Taká červenovlasá aj so psom. Takou veľkou potvorou...“
Zoe prišla do izby pána Portmana s viac ako dvojhodinovým meškaním, no jeho izba bola prázdna.
„Pani Zuckerberg, môžem Vás poprosiť na slovíčko?“ ozval sa starostlivo oblečený postarší muž v obleku. „Som riaditeľ tohto programu, pán Smith. Prijali sme Vás do nášho programu Zacharyho packa, aby ste tu boli pre pacientov. Neprišli ste na stretnutie s pánom Portmanom, čo malo fatálne následky. Je možné, že keby ste tu boli, nemusel zomrieť a mohli ste mu poskytnúť prvú pomoc. Preto Vám chcem oznámiť, že takéto neprofesionálne správanie nebudem tolerovať.“
„Pán Portman...“ spýtala sa neveriacky Zoe „...zomrel?“
„Chcem, aby ste tu boli vždy, keď máte termín. Rozumeli ste? Alebo Vás z programu vylúčim.“
Zoe stále nemohla tomu uveriť. Tak sa tešila do nemocnice a skončilo to takto katastrofálne. Riaditeľovi nepovedala ani slovo a on po chvíľke sám odišiel.
Myslela na starčeka, s ktorým sa chcela dnes porozprávať a stráviť s ním príjemné popoludnia. Namiesto toho bola vo výťahu a ešte sa tak blbo prezradila. Podvedome kráčala po nemocnici až skončila na novorodeneckom. „Jeden život začína a druhý končí,“ pomyslela si a skúšala uhádnuť, ktoré dieťatko patrí páru z výťahu. Potom odišla zamyslená z nemocnice. Po príchode domov pozrela na mobil. Mala na ňom veľa neprijatých hovorov, ale na žiadne číslo nezavolala späť. Postarala sa o Molly a potom si z mrazáku vytiahla fľašu vodky. Nenamáhala sa ani s pohárom, poriadne si z nej odpila, zobrala fľašku so sebou a zvalila sa na gauč. „Dnes opäť na hovno deň.“
Ráno ju bolela hlava. Nezobudila sa na zvonenie budíka, ale na prichádzajúci hovor neznámeho čísla. Hodiny na mobile ukazovali 11:07.
„Ahoj Zoe, tu Peter. Si v poriadku?“ spýtal sa jej na úvod.
„Peter? Ahoj. Odkiaľ máš moje číslo?“ spýtala sa inštinktívne.
„Získať na Teba číslo bolo snáď ťažšie ako na Prezidenta,“ zasmial sa do telefónu. „Nebolo to vôbec jednoduché, ale snaha a vytrvalosť prinášajú ovocie. Aspoň dúfam. Volal som Ti včera ale buď si bola nedostupná, alebo vypnutá.
„Áno, menšie komplikácie v nemocnici.“
„Viem, okrem toho, že im utiekla pacientka, tak sa zasekol nejaký výťah s niekoľkými ľuďmi, v ktorom bola okrem iného tehotná žena, vážne chorý pán a nejaká baba, čo sa hrala na McGyvera. Nestretneme sa? Dnes nemám službu. A musím sa Ti poďakovať ešte za medveďa.“
„Prepáč, dnes nemám náladu,“ odpovedala mu a pritom sa chytila za ľavý spánok.
„Ale no tak... viem, že pôjdeš určite von, tak Ti budem robiť len spoločnosť.“
„Dobre, pôjdem do parku vyvenčiť Molly, môžeme sa stretnúť tam. O 13tej, dobre?“ Zoe sa dala medzitým dokopy, na oči nasadila slnečné okuliare a peši sa vybrali s Molly do parku.
Poobedie s Petrom bolo opäť skvelé. V jeho spoločnosti prišla na iné myšlienky a on prehral ďalšiu stávku. Zoe mu rozprávala, ako sa v detstve často sťahovali, a tak vznikla hra, kde museli hovoriť mená a značky štátov. Bolo to tesné, ale nakoniec Zoe vyhrala. „Aj tak si myslím, že si ma nechal vyhrať,“ zhodnotila na záver.
„Možno,“ usmial sa na ňu. „Som rád v Tvojej spoločnosti Zoe.“
„Aj ja Peter. Už ale musíme ísť. Pekný deň,“ usmiala sa na neho a opäť na jeho sklamanie od neho ušla.

V ten DEŇ si Zoe obliekla čierne šaty, na hlavu veľký čierny klobúk pod ktorý skryla svoje červené vlasy a na oči nasadila veľké slnečné okuliare. Chytila do rúk kabelku a obdĺžnik zabalený v hnedom papieri. Chcela sa rozlúčiť s pánom Portmanom, aj keď vedela, že ju za jeho smrť niektorí vinia. Poslednýkrát sa na neho pozrela a položila balíček neďaleko rakvy. Až neskôr jeho pozostalý objavili portrét ich milovaného.
Obrázok
Naposledy upravil LadyAmalthea dňa Ned Sep 02, 2018 8:43 am, celkovo upravené 1
Lady Amalthea
klub Fenix girls
LadyAmalthea
 
Príspevky: 14
Registrovaný: Pia Júl 28, 2017 7:25 pm

Re: Cruel Intentions

Poslaťod Evinka » Ned Okt 22, 2017 1:30 pm

1. Ako sa Vám páčila nová kapitola?
<3 Skvela, super pokracko, skvele napady :)

2. Ktorá postava je momentálne vaša najobľúbenejšia a ktorá najmenej?
Tak dnes to budeeee...hmmm... haha :D

3. Dawn sa s pomocou Nathana a Nikki dostala z nemocnice. Čo myslíte, ako zareaguje Patrick?
Odpovedam prilis neskoro, takze Patovu reakciu uz poznam... napad so srdcervucim vylevom do tv sa mi velmi paci. A urcite im to len tak nedaruje, onedlho sa dozvie, ze v tom ma prsty benicek :D dostane po papulke (alebo po niecom inom) hihi ak nieco nevymyslia hihi :D

4. Ako bude pokračovať spolunažívanie Dawn, Nikki a Iana? Čo hovoríte na to, že Dawn a Ian sa poznajú?
Spolunazivanie bude v pohode, aj ked nebude mat prilis dlhy priebeh, vsakze. Onedlho nasa blondinecka odide v doprovode krasneho sexi benika niekam prec, v utajeni aby ich nespoznal pan Patkanik.

5. Zoe strávila večer v spoločnosti Petera. Myslíte si, že medzi nimi začína nový vzťah? Je Zoe ochotná vzdať sa svojej pomsty pre chlapa? A čo hovoríte na to, že kvôli tomu večeru prišla o dôležité informácie a nevie, kto sa skrýva u Nikki v dome?
Nieco sa medzi nimi urcite rysuje... zatial si je zoe svojim stanoviskom pomsty ista a rozhodne si to nenecha prekazit kvoli chlapovi. Ale, co osud nebude chciet, casom sa veci urcite skomplikuju a pan Peter, Peter Parker, spajdrmen :D jej pomota hlavu do takej miery, ze bude v rozpakoch, nieco prekecne a uvidime, ako sa pan dokonaly zachova - ci bude ochotny jej pomoct alebo ju naopak zavrie niekam do klietky

6. Connie sa rozhodla, že zistí o svojej matke a jej živote čo najviac. Rozhodla sa správne? Môže tým ľuďom dôverovať? Naozaj všetci tak milovali jej matku? A čo James a jeho inštitúcia?
Jej zivot je totalne v rici, takze to ako sa rozhodla je uplne irelevantne. Zivot von by jej nepriniesol aj tak nic dobre, nema nic, vsetko stratila. Jej mily je psychopat, takze nema co stratit vsakze. Tvoje pokracko s vecerou ma velmi zaujialo, mile prekvapko a pacilo sa mi velmi. Teraz som v rozpakoch trochu ja, co sa tyka osudu mojej postavy a jej pokracka, takze snad z toho nieco vyplynie hihi. James je super cuper, Klausik moja laska <3 , dzentlmen ako sa patri, no nie? :D

7. Čo si myslíte o Kate a jej speed datingu? Naozaj medzi tými mužmi bol aj ten, ktorý ju vydiera? Pokúsi sa ešte kontaktovať Alexa?
Speed dating bol naozaj super. Perfektna myslienka skvele zapadajuca do deja. Velky palec hore hihi. Ci bol alebo nebol netusim, mozno to nebol presne jeden z tych,co sedeli za nou oproti za stolom, ale niekto, kto tam pracuje alebo podobne. Kazdopadne, ja stale zastavam myslienku toho, ze by to mal byt Alex! :D Nakecat do spravy predsa moze ktokolvek cokolvek :D ... Jasne ze sa pokusi, ta to kde by sme boli :D

8. Vyrieši Nikki a Ian svoje problémy alebo sa ich vzťah ešte viac skomplikuje?
Ninna trosku utichla, problemy si vyriesia podla mna, aj ked kvoli Dawn bude ian trochu na holickach a par dni behat nasraty, je to dobry chlap a urcite si veci daju doporiadku :)

9. Vytvorte outfit podľa toho v akej situácii sa vaša hrdinka nachádza.
k tym satam nakoniec nahodila este hentie zlte srandy :D / ano, naozaj som leniva robit dalsi outfit, kedze dnes som uz raz prezliakala
Obrázok

10. Priestor na Vaše pokračovanie.

James odsunul stoličku, ktorú zdobili početné pozlátené ornamenty a s úsmevom pokynul Connie, aby sa posadila. Keď tak urobila, zhostil sa vedľajšej a na chvíľu nastalo ticho. Všetci napäto čakali, čo sa bude diať. James sa porozhliadol okolo, aby skontroloval, či je všetko tak, ako má byť a okamih na to povstal zo svojho miesta. Lyžičkou zaštrngal o sklo svojho pohára a uprel zrak na prítomných.
“Dovoľte, aby som vám ešte raz a oficiálne predstavil dcéru našej drahej Abby! Verím, že ju medzi seba príjmete, tak ako aj jej matku. Aj keď o tom nemám najmenšie pochybnosti”, uškrnul sa a potom obrátil zrak na Connie a pokynul jej, aby sa postavila. “Takže... “, vyhlásil pevne, zatiaľ čo zaujala svoju pozíciu. “Connie!” dodal nadšene a ruky vystrel smerom k nej.
Obrázok
Sálou sa ozval veľký potlesk a Connie sa začínala čím ďalej, tým viac cítiť ako v blázinci. Mala pocit, že ju tu predstavujú ako nejakú atrakciu v cirkuse, akoby sa teraz mala chopiť nejakej obruče, kruhov, koliek na žonglovanie, vysadnúť na slona alebo preskočiť cez horiaci otvor. Bolo tu viac ako päťdesiat ľudí a každý jeden z nich na ňu úpenlivo hľadel a čakal na jej reakciu. Slabo sa usmiala a prikrčila v kolenách, dúfajúc že jej dajú čo najskôr pokoj. Odvrátila zrak a nervózne si medzi dlaňami žmolila lem šiat. Našťastie však James hneď na to všetkyḿ pokynul, aby sa posadili. Trochu si vydýchla, no ten divný pocit z tohoto prostredia v nej pretrvával stále. Potlesk vystriedal štrngol príborov, konečne sa podávalo jedlo. Na obrovskom stole sa vyjnímalo množstvo jedla každého druhu a vytváralo príjemnú, lahodnú vôňu, ktorá hravo šteklila Connieine čuchové kanáliky. Každý z prítomných si nabral zmes jedál a už sa aj pustili do toho. Ona však len nemo zazerala na každý jeden pokrm a nevedela, čo si vybrať.
“Vyskúšaj toho lososa”, drgol do nej James, keď si všimol jej nerozhodného výrazu. “Je výborný…”, usmial sa a už jej podával tácku s pečenou rybou.
“Ďakujem”, prikývla, pridala si k nej za dve lyžice zemiakov a s gustom sa pustila do jedla. V okamihu, ako sa mäso dotklo jej jazyka sa v nej prebudili nové chute. Niečo také dobré nejedla asi nikdy. V tej chvíli nevnímala okolie, nevnímala dom plný neznámych ľudí, nevnímala to množstvo očí, ktoré na ňu hľadeli, ani to, že je až po uši v sračkách, jednoducho jedla a plnými dúškami si užívala tento nový zážitok.
Obrázok

“Smiem prosiť?” vyzval ju James po krátkej pauze, vystrel k nej ruku a druhou poukázal na veľký parket uprostred sály, na konci ktorej trónili hudobníci. Huslisti, klavíristi, gitaristi, speváci, či iní sa naplno starali o dnešnú zábavu a príjemnú atmosféru. Bolo to famózne, Connie sa cítila ako v nejakom filme, či opere, všetci boli dokonale vyštafírovaní a zvuk vychádzajúci z ich nástrojov zneli ako sladký letný vánok, ako príjemný štebot drobných vtáčatiek, ako božská pieseň. Muzikanti intenzívne precítili každý jeden tón a boli naplno pohrúžení do svojej tvorby. Connie obrátila zrak na Jamesa, ktorý ešte stále stál s natiahnutou rukou a čakal na odpoveď.
Obrázok
“Ale upozorňujem ťa, nie som dobrý tanečník… teda, vlastne nie som žiadny tanečník…”, zahabkala a nesmelo mu pozvanie opätovala. Ten sa len usmial, oblapil ju v páse a s ľahkosťou pár tanečných krokov presunul oboch doprostred parketu, kde sa spoločne započúvali do znenia ladnej melódie. James pôsobil, že je v svojom živle, tancoval dobre, veľmi dobre a Connie sa nechala unášať jeho pohybmi. Kde tu jej preskočila noha a stúpila na tú jeho, no väčšinu času ju viedol, až mala pocit, že sa vznáša, ľahká ako pierko, ktoré poletúva uprostred vetra. Opäť nachvíľu zabudla na jej momentálnu situáciu, na to, čomu všetkému musí čeliť, čoho bola svedkom a čo spáchala. Nevnímala ani to, že sa práve zvŕta v Jamesovom náručí. Dlhé, prenikavé, vysoké cis ukončilo prvú pieseň. Pre Connie však bolo ako budík, ktorý ju prebúdzal do reality. Už nie je vtákom plachtiacim šírym nebom, opäť stojí nohami pevne na zemi uprostred honosnej sály. Predstavy z jej hlavy sa vytratili a oči začali zaostrovať okolie. Prvé, na čo jej padol zrak bol James vzdialený len pár centrimetrov od nej a na jeho tvári samozrejme svietil žiarivý úsmev. “Ten človek sa snáď nikdy nemračí…”, prebleslo jej hlavou. Hoci ho nepoznala dlho, v jej prítomnosti z neho vždy vyžarovala dobrá nálada, dokonca aj v prípadoch, keď riešil vážne veci. Opäť trochu nesmelo sa pousmiala a hlavu radšej sklonila k zemi. Huslista novej piesni uštedril hlboké pomalé es a hneď na to sa k nemu pridali aj ďalší dvaja. James hneď zvrtol nohy a prepletal nimi do rytmu hudby. Skladba bola pomalá a plná melanchólie a on v precitnutí umenia ju k sebe inštinktívne pritisol bližšie. Bolo jej to trochu trápne, no asi nemala veľmi na výber. Bola tu hosťom a k svojmu hostiteľovi by sa mala správať s úctov, koniec koncov, po tom, čo tu pre ňu pripravil si to naozaj aj zaslúžil. Pochvíli sa konečne tiež dostala do vlny tejto piesne, vďaka čomu z nej opadlo trochu napätia.
“A vraj nevieš tancovať”, podpichol ju, keď hudobníci vyhlásili krátku pauzu. “Chybičky tam určite boli, ale až také strašné to nebolo”, usmial sa. “Ďakujem za tanec”, dodal, zdvihol jej ruku a na rub dlane, ako pravý džentlmen vtisol letmý bozk.
Obrázok
“Aj ja”, úsmev mu opätovala a s ťažkými nohami, ktoré ju už nesmierne boleli z vysokých podpätkov, si sadla obďaleč na jedno z bielych, kožených kresiel. Telom jej prebehla úľava a cítila, ako jej teplá krv naplno prúdi žilami. Sledovala Jamesove ľahké pohyby na parkete, teraz vykrúcal nejakú blondínu, asi v jeho veku. Bola od neho asi o dve hlavy nižšia, no vyzerali ako zohratá dvojka. Súlad bol v každom ich kroku. Zahľadená do víru tanca tohto páru si ani nevšimla, že sa vedľa nej na pohovku niekto posadil a krátku chvíľu na ňu hľadí. Keď na periférii zacítila niečiju prítomnosť, otočila hlavu.
“Ahoj, Connie…”, pozdravila ju žena v asi strednom veku. Pár pramienkov hnedých vlasov jej siahal niečo málo nad plecia a zvyšok mala vyčesané dozadu. Už na prvý pohľad na nej bolo vidieť, že patrí do vyššej vrstvy, či už oblečením, čo tu bolo typické asi pre každého, ale aj jej postojom. Skleničku martini držala medzi ukazovákom a palcom tak tesne, že Connie mala pocit, že jej každú chvíľu vypadne. Akoby tá rukoveť bola horúca.
“Ehm.. dobrý večer…”, odvetila, trochu sa pomrvila a s vystretým chrbtom sa oprela o koženú opierku gauča. Žena vystrúhala široký silený úsmev a odložila pohár so zlatistým mokom na konferenčný stolík pred nimi.
“Tak… ako sa ti tu páči?” spýtala sa a uprela na ňu svoje zelené oči, zvýraznené sýtymi čiernymi tieňmi.
“Je to tu krásne, priam ako v paláci”, usmiala sa, stále bola očarená z toľkej nádhery, ktorá sa týčila všade navôkol. Žena len zľahka prikývla a odpila si zo svojej nádielky. “Poznali ste moju mamu?” spýtala sa Connie po chvíľke trápneho ticha. Hnedovláska opäť len nemo pritakala, svoj záujem totiž venovala hmýriacim sa telám uprostred tanečnej sály. “Aká bola?” vyzvedala ďalej, keď si konečne vyslúžila ženinu plnú pozornosť.
“Abby?”, spýtala sa pre seba, akoby sa uisťovala, o kom je reč. Na to sa pohrúžila do svojich myšlienok a začala rozprávať. “Abby bola žena s veľkým srdcom, vždy bola ochotná pomôcť a nikdy za to nič nechcela. Prinášala do tohto domu úsmev a radosť. Myslím, že asi nikdy som ju nevidela mračiť sa, aj keď na to častokrát mala dôvod. Všetkým nám tu bola ako matka...”,
Obrázok
Connie po tejto vete trochu zosmutnela. V prvom rade to bola JEJ matka, ale ona ju vymenila za týchto šialencov. Prečo? Prečo neostala s ňou a jej otcom? Či aj ten mal podiel na tomto tu?
“A okrem toho, čo tu vlastne robila? Na čom pracovala?” spýtala sa napokon.
“Bola vedúcou oddelenia pre vývoj a výskum…”
“A čo skúmala?”
“Nechaj ma dohovoriť, maličká”, odfrkla trochu nevrlo, keď jej Connie skočila do reči. Premerala si ju pohľadom a keď sa utíšila, pokračovala ďalej. “Mala rozbehnutých viacero projektov. Ale najviac sa venovala výskumu srdcových chorôb. Spôsobom regenerácie srdcového tkaniva po úspešnej liečbe rakoviny. Mimo iného aj novej generácii liekov na liečbu rakoviny, s minimalizovaným množstvom nežiadúcich účinkov”, Connie na ňu len nechápavo hľadela. Prečo to však musela robiť všetko tu? Prečo nemohla robiť výskum ako každý normálny človek, legálne?
“A môj otec? Ten tu pracoval tiež?”
“Nie, bohužiaľ. Veľa toho o ňom neviem, Abby sa na túto tému nikdy nechcela zhovárať. Pri jeho zmienke vždy zosmutnela, čomu sa veľmi nedivím…”, dodala smutne.
“Ale čo to vidím, moje dve dušičky na jednom mieste?” prerušil ich debatu rázne James, ktorý sa k nim veselo pritancoval z parketu. Žena sa narovnala a venovala mu široký úsmev, potom periférne pozrela na Connie, ktorej kútiky pier sa opäť len nesmelo zdvihli. “Harper”, riekol James a očami ju vyzval, aby sa postavila. Tá len neochotne vzala svoj pohárik, vstala z gauča a ladným krokom sa presunula na druhú stranu miestnosti k skupinke ľudí, ktorí ju s nadšením privítali. Connie pozrela na Jamesa, všimla si, ako sa mu na čele leskne tenká vrstvička potu. Zrejme do svojho tanečného prejavu dal viac, ako dušu. Navyše v tomto teplom počasí nebolo divu.
“Vidíš, robíš si priateľov na každom kroku”, usmial sa James a urobil si pohodlie vedľa nej. “Harper je naša manažérka. Poznáš Harper, poznáš všetkých”, Connie len nemo prikývla. “O čom ste sa vlastne zhovárali, dúfam že o mne len v dobrom”, zasmial sa akoby mimochodom. “Len žartujem”, dodal, keď si všimol, že u nej týmto vtipom veľmi nepochodil.
Obrázok
“K tebe sa reč ani nedostala”, odvetila Connie.
“Nie? No toto…”, prerušil ju v momente a nesúhlasne pokrútil hlavou.
“Nie… pýtala som sa jej na moju matku… a medzitým si sa dovalil, takže…”
“Jasné, jasné.. rozumiem…”, mávol rukou a Connie si všimla, že je trochu pripitý. Líca mu nasýtila červeň a bol aj výrečnejší, ako obvykle. “Chcela by si vidieť jej laboratórium?” ponúkol sa, no ani nečakal na odpoveď, vstal a nastavil jej lakeť. Prikývla. Nadvihla sa a opäť ju opantal nepríjemný pocit lodičiek na nohách.
“Ja sa v tom snáď nikdy nenaučím chodiť”, pomyslela si a nevoľky sa trmácala po jeho boku. Jednou rukou sa opierala o jeho lakeť, aby aspoň trochu zmiernila toto ženské utrpenie. Ako kráčali okolo schodov, zrazu na nich zhora zjavil obrys postavy. Keďže na poschodí sa nesvietilo, zazreli len približujúcu sa siluetu. Akonáhle svetelné lúče luxusných lustrov dosiahli do jeho výšky, obaja zmeraveli. Stál tam Tate, oblečený v otrhaných špinavých šatách.
“A ty tu čo, doriti, chceš?!” šprihol na neho James, hneď ako si ho všimol a podišiel bližšie k nemu. “Ako si sa dostal dnu?!”
“Nemysli si, že ma tie tvoje opice pri hlavnom vchode zastavia”, prskol mu nahnevane do tváre. “Hmmmm… Stromy sú bohato rozkonárené a nie každý z týchto hlupáčikov zatvára svoje okná…”, uškrnul sa pobavene a ráznym krokom pristúpil ku Connie. James ho však v momente zdrapil sa rukáv šedého trička a potiahol naspäť k nemu.
“Čo si ako myslíš, že robíš?!”
“Len si chcem vziať svoju ženu/priateľku naspäť, to je celé...”
“Tak s tým sa rozlúč. Nebudeš jej kaziť život ešte viac, tu, s nami je spokojná. Však, Connie?” odvetil a so záujmom sa otočil k nej. Tá však nebola schopná jediného slova. Nemo hľadela na svojho (ex)priateľa, ktorý vyzerá, akoby ním niekto vytrel podlahu.
“Pokiaľ si jej natlačil do hlavy zasa plno kalerábov, nečudoval by som sa… No spokojná či nie, tu nepatrí…”
“Pozrime že, aký si ty zrazu expert na ľudí… Patrila tu Abby, takže, mýliš sa Tate, jej miesto je tu oprávnené…”
“Connie, hádam nechceš veriť týmto šialencom”, prehovoril k nej Tate. Jeho výstup začal priťahovať čoraz viacej pozornosti, ľudia si šepkali, híkali, šomrali… Medzitým však už dal James pokyn strážcom stojacim pri dverách a tí sa blížili k nim.
“Niekam ho odpracte, kým nenarobí ešte viac škody…” prikážal James. Muži prudkým úchopom schmatli Tatea za ramená z jednej aj z druhej strany a ťahali ho preč.
“Connie! Never im! Nech ti nakecali čokoľvek, never im! To oni zabili tvoju matku!” vykríkol za ňou, kým ešte mohol.
Obrázok
Krátko nato mu však jedna z Jamesových goríl priložila ruku k ústam a už nevydal ani hlások. Connie sledovala, ako sa všetky tri postavy stratili v prítmi dlhej chodby, až im úplne zmizli z dohľadu.
My lady is: Evinka
Evinka
 
Príspevky: 277
Registrovaný: Str Sep 05, 2012 1:03 pm

Re: Cruel Intentions

Poslaťod elisabeth.hard » Pon Aug 27, 2018 7:02 pm

Ahojte dievčatá!
Spolu s Ninnkou, ktorá je mojou novou spolupisateľkou, prichádzame s piatou kapitolou našej hry Cruel Intentions.
Dúfame, že sa Vám nové kolo bude páčiť a to nekonečné čakanie stálo za to.
Prajeme Vám príjemné čítanie a krásny začiatok týždňa!


Obrázok

5. kapitola – Ostré hrany črepín - 1. časť

Potom ako videla Zoe odchádzať Nikki v aute niekam preč, sa ešte dlho prechádzala po izbe hore-dole a rozmýšľala. Už vypustila z hlavy príjemne strávený deň s Petrom a myslela len na bratovu autonehodu a na to, že videla Nikki znovu šoférovať.
Obrázok
„A že má traumu, pche... Herečka!“, pomyslela si a jej hnev na susedku opäť narastal. Znovu chytila do rúk fotky z nehody a rozhodla sa, že hneď ráno si pôjde opäť prezrieť križovatku, kde sa tá osudná nehoda stala. Celý deň bola s Molly mimo dom. Musela minimalizovať šancu na stretnutie s Nikki a nabrať opäť rovnováhu. Bála sa, že by sa neovládla a všetko jej vykričala do očí. Večer po návrate do domu zašla do suterénu, kde na seba obliekla starý plášť, vytiahla plátno a farby. Svoj zvyšný hnev, bolesť a energiu premietla do pocitov a preniesla na plátno.
...
“Doriti, doriti, doriti!” Bolo osem hodín ráno a Patrick sa celý zúrivý prechádzal hore dole po Nathanovej pracovni. Len pred chvíľou mu tam bez zaklopania vtrhol v momente, keď sa po službe prezliekal z rovnošaty do civilu. Bol veľmi unavený, no adrenalín sa mu len tak valil žilami. Ako prasklo, že sa Dawn nedostala na psychiatriu, vypukol v nemocnici bengál. Poliši, vypočúvanie… Aj on mal za sebou jedno, no len pár otázok, keďže doktorovi Dashnerovi volal hneď, ako sa vrátil z parkoviska. Ten mu mal dať vedieť, keď bude už Dawn na oddelení, ale neozýval sa. “Ja toho starého ožrana zabijem, prisahám, že áno!”
Obrázok
“Jasné… a keby si sa dozvedel, že tvoja žena potratila, tak by si bez mihnutia oka odstrelil aj ju, ty psychopatický sviniar!”, pomyslela si Nathan nenávistne. “Dofrasa, veď trochu stíš volume! Nemusí vedieť celý špitál, že chceš Billyho odkrágľovať”, napomenul ho pokojne. “Aj tak už dostal definitívneho padáka.”
“Vieš čo, neštvi ma ešte aj ty! Odkedy som sem tú hlupaňu strčil, mám len samé problémy. Nezdá sa ti, že je to nejako podozrivé, hm, Nate?”, pozrel na neho s prižmúrenými očami. “Ako sa jej vlastne podarilo utiecť? Nedopovali ste ju náhodou silnými sedatívami?!”
“Ja nemôžem zato, že zamestnávaš nespoľahlivých ľudí! Vedel si, že starý pije, že pije aj počas služby… a aj TAK si ho poveril tým, aby Dawn previezol”, odvetil Nathan a zapol si opasok na džínsach. “Navyše, zabudol jej tie lieky podať, ostali na VIPke na nočnom stolíku, čiže bola pri zmysloch…”
“A ty sa akože kde chystáš?!”, oboril sa na neho Patrick, keď videl, ako sa načahuje za čiernou koženkou.
“Akože kde… služba mi skončila a dnes odchádzam na tú dovolenku. Vieš o tom, už som ju raz kvôli tvojej žene musel presunúť na neskôr.”
“Tak si ju presunieš znova”, odvetil ľahostajne a zvalil sa do kresla. “Potrebujem ťa tu.”
“Došľaka a načo?! Ja zasa potrebujem nutný reset! Keď Dawn aj nájdeš, chceš ju šupnúť do ústavu, s tým ja už nemám nič spoločné, čiže nevidím dôvod, prečo by som tu mal trčať.”
“Vieš čo? Len sa mi zdá vééééľmi zvláštne, že chceš vypadnúť v ten deň, ako zmizla tá krava.”
“Opakuješ sa… Láskavo ma po tomto všetkom neobviňuj! Vždy si sa na mňa mohol spoľahnúť, vždy som dokonale plnil tvoje požiadavky! Takže prestaň! Uráža ma to a dosť serie…”
“A ty zasa serieš mňa, Hale! Jednoducho sa mi to celé nezdá! Ale máš pravdu a JEDINÉ šťastie, že si človek, ktorému plne dôverujem”, pokýval hlavou a ukázal na neho prstom. “Ale ak zistím, že to je tvoja práca…”
“Sklapni, Pat, sám dobre vieš, že by som si to nedovolil vzhľadom na moju minulosť”, odvetil Nathan chladne.
Obrázok
“Jop… to dúfam”, dodal zamyslene. “Hej a… čo tá doktorka, čo si o Dawn robila také starosti a pchala do toho nos? Ako sa len volala… ”, pošúchal si Patrick spánky.
“Ona? Ale prosím ťa, pche…”, odvrkol Nathan s úškrnom a dal si záležať, aby sa Rowseovej meno z jeho úst nedozvedel. “Pracujem s ňou už vyše roka. Tá sa len robí, aké má o pacientov starosti, ale inak sú jej ukradnutí. Vieš, taký ten riťolezský typ, kariéristka… “, dodal naoko opovržlivo a v duchu sa Nikki vehementne ospravedlňoval.
“To si ma teda upokojil, vážne… A k tomu ešte ten váš posratý kamerový systém, ktorý vypadol v polovici nemocnice! Toto je fakt nonsens!“, rozhodil Patrick rukami.
“Reveš tu na mňa, akoby som bol ja ten neschopák, čo ho inštaloval…” Vtedy sa na dvere ozvalo tiché zaklopanie a Nathan si nepatrne vydýchol. Obaja muži sa otočili k drobnej, staršej žene.
Obrázok
“Páni… nerada vás ruším, ale…”, pozrela sústrastne na Patricka. “Pán Hought, je tu televízia… rada by s vami urobila rozhovor a oficiálne uviedla vašu manželku medzi nezvestné a hľadané osoby.”
“Samozrejme…”, odvetil a Nathan len znechutene hľadel na jeho skormútený výraz. “Dajte mi minútku… “
“Ako si prajete… ”
“Ale to netreba, ja som už aj tak na odchode”, povedal Nathan suverénne, vzal si aktovku a podal Patrickovi ruku, ktorému na tvári zasvietil maximálne falošne smutný úsmev. “Drž sa, kamoš. Tvoja milovaná Dawn sa určite nájde, nemohla zájsť ďaleko”, povedal milo už medzi dverami, až jemu samému bolo zo seba na grc. “Dovidenia!”, kývol ako pravý džentlmen staršej dáme.
“Vďaka. Maj sa a… uži si tú dovolenku”, precedil Patrick pomedzi zuby s grimasou na tvári, načo mu Nathan ešte ukázal palec hore a zamieril k únikovému východu. Schody bral po dvoch a keď nasadal do svojho luxusného auta, nevedel sa už dočkať, kedy odtiaľto konečne vypadne. Od stresu sa potil aj za ušami a bolel ho žalúdok…
...
Dawn trávila u Nikki a Iana svoj prvý deň. Tŕpla, bola ako na ihlách a každú chvíľu čakala, kedy do domu vtrhne Patrick, priloží jej pištoľ k hlave, hodí pred ňu štós papierov s perom a teatrálne zareve:
“Tak, moja drahá holubička, buď bude na týchto zmluvách tvoj podpis, alebo tvoj mozog!” Dawn sa striasla a pretrela si tvár dlaňami. Vždy mala bujnú fantáziu a živú predstavivosť a navyše, obľubovala kriminálky. S jej ockom sa radi dívali na Krstného otca a vtedy ešte ani len netušila, že sa raz sama zapletie s nebezpečným mafiánom. A keď je už pri otcovi… Už na psychiatrii jej vŕtalo v hlave, či aj v jeho smrti nemá Patrick prsty. Ak mala byť úprimná, vôbec by ju to neprekvapilo, práve naopak, bola presvedčená, že ho zabil, rovnako ako ich dieťatko. Dawn si so slzami v očiach zasunula za uši uvoľnené svetlé pramene vlasov. K svojmu manželovi už namiesto veľkej lásky a rešpektu cítila len spaľujúcu nenávisť. Pohrávala sa s vidličkou a zasa sa nechala uniesť predstavami… videla samu seba, ako ju Patrickovi zapichuje do oka, alebo najlepšie do oboch a…
Obrázok
“Dawn!” Nikkin hlas ju vytrhol z myšlienok, až za pultom nadskočila. “Si ešte v kuchyni?”
“Á… áno!”, zajachtala smerom k chodbe, kde bola pracovňa. Nikki sa do nej po raňajkách uchýlila, potrebovala si prejsť nejaké poznámky ohľadom jedného pacienta a jeho operáciu, ktorá ju zajtra čakala.
“Super… dáme si kávu? Ian ju ráno uvaril, mala by byť ešte teplá. Naleješ nám? Hneď som pri tebe.”
“Jasné, jasné…” U nej doma bola ona vždy tá, čo zvykla takto volať na ich gazdinú. Ani si nepamätala, kedy si sama pripravovala kávu. Teda, okrem školy, samozrejme, tam si ale nosila vlastnú, len tú najkvalitnejšiu… Až teraz, v situácii, v ktorej sa ocitla, si uvedomila, aký mala krásny a bezstarostný život. Teraz sedela v cudzom dome a nemala nič. Bez manžela, s prázdnym lonom, hľadaná šialencom. Nebola ničím, bola nikto… Kedysi znamenala veľa, jej rodina patrila medzi miestne celebrity. Mala všetko najlepšie z najlepšieho. Oblečenie, topánky, kozmetiku, šperky, jedlo… na čo si len pomyslela, to mala, v top stave a luxusných značkách. Toto bezstarostné bytie si užívala plnými dúškami a tak veľmi jej to chýbalo. “Bože, ja som ale snobka…”, pomyslela si znechutene, keď kvôli sadre na ruke opatrne napĺňala dve šálky. Nečudo, že na ňu Ian tak čudne pozeral, Nikki bola jej pravým opakom. Za ten krátky čas zistila, že je milá a starostlivá, proste dokonalá… No určite mala aj nejaké chyby, kto ich nemá, ale tie ešte nestihla odhaliť.
Vtedy si spomenula, ako Nikki so žartom prezýva Nathana… pán Dokonalý. No po všetkom, čo jej Dawn vyrozprávala, ako sa na psychiatriu dostala hlavne vďaka nemu, Nikki už vďaka nemu do smiechu veľmi nebolo.
“Vždy som vedela, že je čudák, skôr samotársky typ, no netušila som, že sa vezie v takýchto pochybných aktivitách”, povedala vtedy šokovane.
Obrázok
“Nathan sa ti už ozval?”, opýtala sa Dawn Nikki, keď sa objavila v kuchyni.
“Áno, vlastne áno… poslal mi sms-ku, že ti mám ísť nakúpiť nejaké veci, oblečko, kozmetiku… vidíš, to mi ešte povieš, že čo by si chcela a potrebovala. Zajtra by som potom skočila do obchodov. Ale teraz… Pôjdeme vonku do záhrady? Vzadu je terasa, tam ťa nikto neuvidí.” Dawn prikývla a obe sa pobrali k posuvným dverám.
“Takže Nathan je v poriadku… chvalabohu”, pomyslela si, pretože by ju neprekvapovalo, keby už voňal fialky zospodu. Stále jej však nešlo do hlavy, prečo kvôli nej zradil Patricka a takto riskoval… “Ááááááááááááá!”, skríkla odrazu, pohár s kávou jej vypadol z rúk a s hlasným treskotom dopadol na kamennú dlážku. Na terase totiž ležali dva veľké mŕtve potkany v značnom štádiu rozkladu a jedného tiež zbadala medzi stromčekmi. Dawn s panikou okamžite prebehla okolo šokovanej Nikki späť do domu. Tmavovláska nevedela, čo sa deje a hneď sa na miesto činu išla sama pozrieť. Okamžite spravila grimasu, pretože zo zvierat sa šíril neskutočne odporný zápach. Špeciálnu pozornosť venovala práve potkanovi, ktorý ležal medzi ich tujami. Jej snúbenec ich tam len nedávno zasadil a bol na svoju prácu nesmierne hrdý. „Určite sa poteší,“ skonštatovala v duchu ironicky, ale stále nevedela prísť na to, ako sa tieto mŕtve tvory dostali na ich dvor. Najprv kytica plná pavúkov a teraz toto? Mala pocit, že to nebola náhoda a niekto sa náramne zabáva, keď jej posiela takéto nechutné prekvapenia. Otočila sa smerom k domu, kde v bezpečí kuchyne, stála Dawn a stále v miernom šoku, na ňu hľadela. Nikki stihla pokrčiť plecami, keď sa z vedľajšej záhrady ozval štekot.

Zoe konečne počula hysterický krik, na ktorý čakala. Molly ostražito začala štekať, a keď otvorila dvere do zadného dvora, vybehla hneď von, nasledovaná majiteľkou. Tá mala na sebe farebnú blúzku, obtiahnuté rifle, červené sandálky na vysokom opätku a na perách rúž rovnakej červenej farby.
„Čo sa stalo Nikki? Molly sa nedá udržať a počula som nejaký výkrik. Práve sa chystám do nemocnice,“ spýtala sa susedky očividne starostlivo.
„Zoe, v záhrade sa nám zázračne objavili mŕtve, páchnuce potkany. Nevieš o tom náhodou niečo?“ ozvala sa Nikki so znechuteným výrazom a neveriacky pokrútila hlavou: „Neviem, možno to boli mačky. Alebo nemohla to byť Molly?“ spýtala sa šokovane Nikki.
„Prosím?“ spýtala sa jej urazene Zoe: „Ty máš na svojej terase mŕtvu krysu a pýtaš sa ma, či Ti to tam mohla priniesť Molly? Si normálna?“ Nikki podozrievavo prižmúrila oči. Terasu pred ňou vôbec nespomínala a z miesta, kde stála, na ňu nemala šancu dovidieť. Nechala to však tak, pretože jej červenovlasá susedka pokračovala vo svojom monológu: „Nevieš, že keď chcem s ňou chodiť do nemocnice, že musí byť úplne čistotná a v poriadku? Či si pani doktorka myslí, že je to len tak? Pohybovať sa medzi chorými?“ Nikki prekvapene nadvihla obočie a sama pre seba sa zasmiala. Čo mal znamenať tento výstup?
„Zoe, neviem o čo ti ide, ale mala by si sa upokojiť. Tvoj pes nie je pupok sveta a to, že je čistotný ešte neznamená, že to nemohol spraviť. Stále je to len pes,“ odpovedala jej pokojne susedka: „Netvrdím, že to spravila Molly, ale myslím, že je to jedno z logických vysvetlení pre túto situáciu.“ Zoe na ňu stále nahnevane pozerala.
Obrázok
„Buď taká láskavá a odprac si to, hej? Neželaj si ma, keď sa aj Molly niečo stane, kvôli Tvojmu bordelu. A nabudúce váž slová. Poď, Molly,“ zakričala na svoju milovanú fenku a vošla do domu.
Nikki tam chvíľu začudovane stála. Takto sa k nej Zoe ešte nikdy nesprávala. Zdalo sa jej to alebo je tým psom vážne taká posadnutá? „Mala by si zohnať chlapa,“ prebehlo jej mysľou, keď sa vracala do domu a chystala sa upratať záhradu.
...
„Pekný výstup,“ usmiala sa Zoe, keď prechádzala chodbou na prízemí, zadívala sa do veľkého zrkadla, upravila si make-up i vlasy, zo stolíka zobrala kľúče a kabelku. Bola so sebou a svojim plánom spokojná. O chvíľu nastúpila s Molly do auta a išla do nemocnice.

Zoe prišla do nemocnice v dobrej nálade. Už mala za sebou dve krátke návštevy a išla za ďalším svojím pacientom, s ktorým mala dohodnutú schôdzku. Vošla spolu s Molly do nákladného výťahu, kde už bol pán na vozíčku v doprovode ošetrovateľa a ženy asi v jeho veku a stlačila číslo svojho poschodia. Nechcela myslieť na žiadne fakty o bratovej smrti a rannú misiu Nikky už mala úspešne za sebou. Chcela vypnúť, byť konečne sama sebou a venovať sa tomu, čo donedávna toľko milovala. Dnes chcela dokončiť portrét pána Portmana, ku ktorému práve mierila. Mala jeho spoločnosť rada, lebo vždy sa u neho prejavil jeho známy zmysel pre humor. Poctivo jej pózoval, zatiaľ čo Molly hladkal po jej kožúšku a rozprával zábavné historky. Do výťahu pristúpili ďalší ľudia. Pri pohybe výťahu sa ale ozval nepríjemný zvuk a výťah zastal. Na chvíľu nastala tma a potom sa rozsvietili slabé neónky po boku výťahu.
„Čo to má znamenať?“ zrúkol muž v drahom tmavom pásikavom obleku.
„Asi len menšia porucha,“ pristúpil muž v bielom k tlačidlám výťahu. Neodškriepiteľne to bol zamestnanec nemocnice, ktorý robil doprovod mužovi na vozíčku. Ten mal na ústach kyslíkovú masku a staršia žena ho držala za ruku.
„Pustite ma k tomu,“ odstrčil ho muž v obleku a začal postupne stláčať všetky tlačidlá poschodí, ktoré sa rozsvietili.
„Ste normálny?“ priskočil k nemu muž sprevádzajúci tehotnú ženu. „Nevidíte ten zvonček?“ Stlačil ho, ale nič sa nestalo.
„Ha, pán Múdry a nič sa nestalo,“ škodoradostne sa uškrnul muž v obleku.
„A čo skúsiť ten telefón,“ ukázala na prístroj vedľa panelu tehotná žena. Iniciatívy sa chytil opäť muž v obleku. Zdvihol ho a čakal na spojenie s operátorom. „Jasne, hluchý. Čo ste čakali...“ odpovedal a vytiahol svoj mobilný telefón. „Čo sa stalo? Nemám signál. A vy?“ pozrel na muža vedľa.
„Ani ja. Čo budeme teraz robiť?“ odpovedal mu.
„Určite zistia, že im nefunguje jeden výťah, nebojte sa,“ povedal zamestnanec nemocnice a vrátil sa k pacientovi na vozíčku.
„Drahý,“ natiahla tehotná žena ruku k manželovi.
„Toto im nedarujem,“ hneval sa muž v obleku a stále pozeral do mobilu, či mu nenaskočí signál. Zoe len ticho stála a hladkala Molly po hlave. Už prešlo 30 minút a vo výťahu začínalo byť teplo.
„Mám tu fľašku vody,“ ponúkla ju staršej dáme. „Napite sa.“ Tá ju s úsmevom prijala. Všetci okrem pána na vozíku si už posadali na zem výťahu. Zoe začala v myšlienkach zhodnocovať situáciu. „Pán v obleku má najbližšie k psychickému zrúteniu. U toho mladého chalana pri dverách sa čoskoro prejavia absťáky. Neviem čo berie, ale nič dobré to nebude. Dúfajme, že tehotná žena nezačne rodiť, alebo že jeden zo starších manželov nedostane infarkt. Už pri ich láskavých a starostlivých pohľadoch vedela, že sú manželia a spolu asi veľa toho prežili.“ Z myšlienok ju vytrhol businessman, ktorý opäť skúšal telefón výťahu, ale asi stále bol hluchý, lebo slúchadlom búchal o jeho záves a druhou si uvoľňoval kravatu.
„Pane prosím, ukľudnite sa,“ prihovoril sa mu ošetrovateľ.
„Ako sa mám ukľudniť, keď nám dochádza kyslík,“ vyštekol na neho. „A ešte aj tá potvora nám tu z neho berie,“ načo si od Zoe vyslúžil vražedný pohľad, tak radšej ďalej nepokračoval.
„Vóóón, pustite ma vóóón,“ kričal mladý muž a snažil sa roztvoriť dvere výťahu.
„Drahý,“ prihovorila sa mladá žena v panike. „Nechcem pridávať nervozitu, ale... Ááááá,“ a bolestivo sa prehla a na podlahe sa objavila voda.
„Už len toto nám chýbalo,“ pomyslela si Zoe a prevrátila očami. „Stres jej privodil kontrakcie a praskla jej plodová voda, super.“
„Skvelé, skvelé... ešte nám tu poroď!“ osopil sa na ňu businessman.
„Neskáčte mi do manželky, jasné? Je to naše prvé dieťa a určite nechcem, aby sa narodilo takto,“ bránil sa muž. Zoe zatvorila oči a snažila sa nevnímať okolie a len hladkala Mollyn jemný kožúšok.
„Ste v poriadku?“ prihovorila sa jej staršia dáma.
„Áno, ďakujem za opýtanie,“ odpovedala jej Zoe s úsmevom. „A vy a váš manžel?“
„Je to ťažké. Edward má problémy s dýchaním. Je šťastím, že má pri sebe kyslík. Len dúfam, že to už nebude dlho trvať. Predsa sme tu už cez hodinu.“ Zoe sa opäť porozhliadla. Starší manželia to zvládali najlepšie.
„Ako je na tom?“ spýtala sa ošetrovateľa a kývla smerom na ženu, ktorej čoraz častejšie prichádzali kontrakcie.
„Má to veľmi rýchly priebeh, aspoň čo sa mne zdá,“ odpovedal jej. „Neviem, či tam nebudú komplikácie.“
„My tu zomrieme!“ bedákal teeneger, hlavu v rukách, kolená od seba a hýbal sa dopredu a dozadu. „Pustite ma vóóón.“
„Nehulákaj tu!“ okríkol ho businessman. Zoe si opäť sadla vedľa Molly.
„Musíš vydržať vojak,“ opakovala si v mysli. Tak rada by im všetkým pomohla. Zavrela oči a snažila sa opäť nevnímať abstinenčné príznaky teenegera, či výkriky rodiacej ženy pri kontrakciách. Vedela takto vydržať dlho. A minúty ďalej plynuli a stále sa nič nedialo. Vtom vedľa seba začula chrapčanie.
„Edward, si v poriadku?“ počula paniku v hlase staršej ženy.
„Čo je mu?“ vyskočila na rovné nohy Zoe a chytila Edwarda za rameno.
„Niečo s kyslíkom,“ odpovedal sanitár.
„Čo urobíš teraz, Zoe?“ pýtala sa sama seba... „Vojak by mal držať pozíciu a neprezradiť sa. Bez ohľadu na straty,“ opakovala si otcove slová, aj keď do armády nikdy nevstúpila. Dávno však vedela, že taká nie je. Nemá to v povahe. „Hej mladý, že tu máš nožík?“ skríkla na chalana, ktorého vytrhla z panického kývania.
„Ja? Čo odo mňa chcete? Dajte mi pokoj! Ja nechcem zomrieť!“
„To tu nechce nikto. Daj mi nožík. Bude to?“ a nastavila k nemu Zoe dlaň. Mladík siahol v rozpakoch do vrecka a vytiahol odtiaľ švajčiarsky nožík.
„Ja som to vedela,“ pousmiala sa Zoe. „A teraz vytiahni mobil a budeš mi svietiť,“ prikázala mu rázne a pristupovala k riadiacemu panelu, pod ktorý sa chcela zohnúť.
„Hej, čo tu chcete?“ zatarasil jej cestu businessman.
„Pustite ma, len chcem niečo skúsiť,“ odpovedala mu s pokojom Zoe.
„Nedovolím Vám to, rozumeli ste? Doteraz si nič nerobila tak kam sa teraz trepeš?“ prešiel do tykania a stále bol nervózny. Zoe ho šikovne jedným pohybom a vykĺbením ruky odpratala z cesty a keď ho mala za chrbtom prikázala Molly.
„Guard!“ načo sa Molly posadila a vycerila svoje tesáky. Zoe sa zohla pod panel a začala uvoľňovať skrutky na kovovom panely.
„Pokazíte to a my spadneme,“ hovoril jej muž v obleku.
„Poď bližšie a svieť poriadne. A hlavne buď pokojný, aby si mi tým toľko netriasol,“ povedala mladíkovi a potom sa už sústredila na vnútro výťahu a hľadala, kde nastal skrat a chyba. Prechádzala káblikmi, zdrojmi, raz sledovala jeden, potom zas druhý. Niektorý prerezala, iný zas spojila. Za chvíľu nabehlo vo výťahu svetlo, potom sa zasvietila červená kontrolka, ktorá označovala, že niečo nie je v poriadku.
„A teraz spadneme, vravel som to,“ zabedákal businessman a približoval sa k Zoe. Molly sa však postavila a vycerila opäť zuby, načo on so zdvihnutými rukami ustúpil. Za chvíľu zazvonil telefón vo výťahu, ktorý Zoe zdvihla.
„Dobrý deň, áno... sme tu už cez dve hodiny. Je nás tu osem a z toho starší manželský pár, kde pacient je na kyslíku, ktorý robí teraz problémy a máme tu rodiacu ženu s kontrakciami. Prosím, ponáhľajte sa. Neviem, prečo ste o nás doteraz nevedeli,“ a položila telefón.
Obrázok
Za 15 minút sa výťah pohol a klesol na najbližšie poschodie, kde sa otvorili dvere a dnu vbehli záchranári. Zoe vyšla z výťahu medzi prvými. Neobzerala sa ani doprava, ani doľava. Suverénne kráčala k najbližšiemu schodisku. Chcela byť odtiaľ čo najďalej. Periférne mala pocit, že zbadala Patricka, ale nevenovala mu pozornosť. Zatiaľ z výťahu pomohli tehotnej žene na nosidlá a vozík s Edwardom tlačili na ďalšie vyšetrenie. Businessman robil pred otázkami záchranárov zo seba veľkého hrdinu. „To ale tá ženská rozbila a všetci to budú vedieť dosvedčiť,“ poobzeral sa okolo seba.
„Vidíte, už aj zdrhla. Taká červenovlasá aj so psom. Takou veľkou potvorou...“ Zoe prišla do izby pána Portmana s viac ako dvojhodinovým meškaním, no jeho izba bola prázdna.
„Slečna Zuckerberg, môžem Vás poprosiť na slovíčko?“ ozval sa starostlivo oblečený postarší muž v obleku. „Som riaditeľ tohto programu, pán Smith. Prijali sme Vás do nášho programu Zacharyho packa, aby ste tu boli pre pacientov. Neprišli ste na stretnutie s pánom Portmanom, čo malo fatálne následky. Je možné, že keby ste tu boli, nemusel zomrieť a mohli ste mu poskytnúť prvú pomoc. Preto Vám chcem oznámiť, že takéto neprofesionálne správanie nebudem tolerovať.“
„Pán Portman...“ spýtala sa neveriacky Zoe „...zomrel?“
„Chcem, aby ste tu boli vždy, keď máte termín. Rozumeli ste? Alebo Vás z programu vylúčim.“ Zoe stále nemohla tomu uveriť. Tak sa tešila do nemocnice a skončilo to takto katastrofálne. Riaditeľovi nepovedala ani slovo a on po chvíľke sám odišiel. Myslela na starčeka, s ktorým sa chcela dnes porozprávať a stráviť s ním príjemné popoludnia. Namiesto toho bola vo výťahu a ešte sa tak blbo prezradila. Podvedome kráčala po nemocnici až skončila na novorodeneckom.
Obrázok
„Jeden život začína a druhý končí,“ pomyslela si a skúšala uhádnuť, ktoré dieťatko patrí páru z výťahu. Potom odišla zamyslená z nemocnice. Po príchode domov pozrela na mobil. Mala na ňom veľa neprijatých hovorov, ale na žiadne číslo nezavolala späť. Postarala sa o Molly a potom si z mrazáku vytiahla fľašu vodky. Nenamáhala sa ani s pohárom, poriadne si z nej odpila, zobrala fľašku so sebou a zvalila sa na gauč. „Dnes opäť na hovno deň.“
...
Ráno ju bolela hlava. Nezobudila sa na zvonenie budíka, ale na prichádzajúci hovor neznámeho čísla. Hodiny na mobile ukazovali 11:07.
„Ahoj Zoe, tu Peter. Si v poriadku?“ spýtal sa jej na úvod.
„Peter? Ahoj. Odkiaľ máš moje číslo?“ spýtala sa inštinktívne.
„Získať na Teba číslo bolo snáď ťažšie ako na Prezidenta,“ zasmial sa do telefónu. „Nebolo to vôbec jednoduché, ale snaha a vytrvalosť prinášajú ovocie. Aspoň dúfam. Volal som Ti včera ale buď si bola nedostupná, alebo vypnutá.
„Áno, menšie komplikácie v nemocnici.“
„Viem, okrem toho, že im utiekla pacientka, tak sa zasekol nejaký výťah s niekoľkými ľuďmi, v ktorom bola okrem iného tehotná žena, vážne chorý pán a nejaká baba, čo sa hrala na McGyvera. Nestretneme sa? Dnes nemám službu. A musím sa Ti poďakovať ešte za medveďa.“
„Prepáč, dnes nemám náladu,“ odpovedala mu a pritom sa chytila za ľavý spánok.
„Ale no tak... viem, že pôjdeš určite von, tak Ti budem robiť len spoločnosť.“
„Dobre, pôjdem do parku vyvenčiť Molly, môžeme sa stretnúť tam. O 13tej, dobre?“ Zoe sa dala medzitým dokopy, na oči nasadila slnečné okuliare a peši sa vybrali s Molly do parku.
Poobedie s Petrom bolo opäť skvelé. V jeho spoločnosti prišla na iné myšlienky a on prehral ďalšiu stávku. Zoe mu rozprávala, ako sa v detstve často sťahovali, a tak vznikla hra, kde museli hovoriť mená a značky štátov. Bolo to tesné, ale nakoniec Zoe vyhrala. „Aj tak si myslím, že si ma nechal vyhrať,“ zhodnotila na záver.
Obrázok
„Možno,“ usmial sa na ňu. „Som rád v Tvojej spoločnosti Zoe.“
„Aj ja Peter. Už ale musíme ísť. Pekný deň,“ usmiala sa na neho a opäť na jeho sklamanie od neho ušla.
...
James odsunul stoličku, ktorú zdobili početné pozlátené ornamenty a s úsmevom pokynul Connie, aby sa posadila. Keď tak urobila, zhostil sa vedľajšej a na chvíľu nastalo ticho. Všetci napäto čakali, čo sa bude diať. James sa porozhliadol okolo, aby skontroloval, či je všetko tak, ako má byť a okamih na to povstal zo svojho miesta. Lyžičkou zacinkal o sklo svojho pohára a uprel zrak na prítomných.
“Dovoľte, aby som vám ešte raz a oficiálne predstavil dcéru našej drahej Abby! Verím, že ju medzi seba príjmete tak, ako aj jej matku. Aj keď o tom nemám najmenšie pochybnosti”, uškrnul sa a potom obrátil zrak na Connie a pokynul jej, aby sa postavila. “Takže... “, vyhlásil pevne, zatiaľ čo zaujala svoju pozíciu. “Connie!” dodal nadšene a ruky vystrel smerom k nej.
Obrázok
Sálou sa ozval veľký potlesk a Connie sa začínala čím ďalej, tým viac cítiť ako v blázinci. Mala pocit, že ju tu predstavujú ako nejakú atrakciu v cirkuse, akoby sa teraz mala chopiť nejakej obruče, kruhov, koliek na žonglovanie, vysadnúť na slona alebo preskočiť cez horiaci kruh. Bolo tu viac ako päťdesiat ľudí a každý jeden z nich na ňu úpenlivo hľadel a čakal na jej reakciu. Slabo sa usmiala a prikrčila v kolenách, dúfajúc že jej dajú čo najskôr pokoj. Odvrátila zrak a nervózne si medzi dlaňami žmolila lem šiat. Našťastie však James hneď na to všetkyḿ pokynul, aby sa posadili. Trochu si vydýchla, no ten divný pocit z tohto prostredia v nej pretrvával stále. Potlesk vystriedal štrngot príborov, konečne sa podávalo jedlo. Na obrovskom stole sa vynímalo množstvo jedla každého druhu a vytváralo príjemnú, lahodnú vôňu, ktorá hravo šteklila Connieine čuchové kanáliky. Každý z prítomných si nabral zmes jedál a už sa aj pustili do toho. Ona však len nemo zazerala na každý jeden pokrm a nevedela, čo si vybrať. “Vyskúšaj toho lososa”, drgol do nej James, keď si všimol jej nerozhodného výrazu. “Je výborný…”, usmial sa a už jej podával tácku s pečenou rybou.
“Ďakujem”, prikývla, pridala si k nej za dve lyžice zemiakov a s gustom sa pustila do jedla. V okamihu, ako sa mäso dotklo jej jazyka, sa v nej prebudili nové chute. Niečo také dobré nejedla asi nikdy. V tej chvíli nevnímala okolie, nevnímala dom plný neznámych ľudí, nevnímala to množstvo očí, ktoré na ňu hľadeli, ani to, že je až po uši v sračkách, jednoducho jedla a plnými dúškami si užívala tento nový zážitok.
Obrázok
...
“Smiem prosiť?” vyzval ju James po krátkej pauze, vystrel k nej ruku a druhou poukázal na veľký parket uprostred sály, na konci ktorej trónili hudobníci. Huslisti, klaviristi, gitaristi, speváci, či iní sa naplno starali o dnešnú zábavu a príjemnú atmosféru. Bolo to famózne, Connie sa cítila ako v nejakom filme, či opere, všetci boli dokonale vyštafírovaní a zvuk vychádzajúci z ich nástrojov zneli ako sladký letný vánok, ako príjemný štebot drobných vtáčatiek, ako božská pieseň. Muzikanti intenzívne precítili každý jeden tón a boli naplno pohrúžení do svojej tvorby. Connie obrátila zrak na Jamesa, ktorý ešte stále stál s natiahnutou rukou a čakal na odpoveď.
Obrázok
“Ale upozorňujem ťa, nie som dobrý tanečník… teda, vlastne nie som žiadny tanečník…”, zahabkala nesmelo. Len sa usmial, chytil ju v páse a s ľahkosťou pár tanečných krokov ich oboch viedol doprostred parketu, kde sa spoločne započúvali do znenia ladnej melódie. James pôsobil, že je v svojom živle, tancoval dobre, veľmi dobre a Connie sa nechala unášať jeho pohybmi. Kde tu jej preskočila noha a stúpila na tú jeho, no väčšinu času ju viedol, až mala pocit, že sa vznáša, ľahká ako pierko, ktoré poletuje uprostred vetra. Opäť nachvíľu zabudla na jej momentálnu situáciu, na to, čomu všetkému musí čeliť, čoho bola svedkom a čo spáchala. Nevnímala ani to, že sa práve zvŕta v Jamesovom náručí. Dlhé, prenikavé, vysoké cis ukončilo prvú pieseň. Pre Connie však bolo ako budík, ktorý ju prebúdzal do reality. Už nie je vtákom plachtiacim šírym nebom, opäť stojí nohami pevne na zemi uprostred honosnej sály. Predstavy z jej hlavy sa vytratili a oči začali zaostrovať okolie. Prvé, na čo jej padol zrak bol James vzdialený len pár centrimetrov od nej a na jeho tvári samozrejme svietil žiarivý úsmev. “Ten človek sa snáď nikdy nemračí…”, prebleslo jej hlavou. Hoci ho nepoznala dlho, v jej prítomnosti z neho vždy vyžarovala dobrá nálada, dokonca aj v prípadoch, keď riešil vážne veci. Opäť trochu nesmelo sa pousmiala a hlavu radšej sklonila k zemi. Huslista novej piesni uštedril hlboké pomalé es a hneď na to sa k nemu pridali aj ďalší dvaja. James hneď zvrtol nohy a prepletal nimi do rytmu hudby. Skladba bola pomalá a plná melanchólie a on v precitnutí umenia ju k sebe inštinktívne pritisol bližšie. Bolo jej to trochu trápne, no asi nemala veľmi na výber. Bola tu hosťom a k svojmu hostiteľovi by sa mala správať s úctou, koniec koncov, po tom, čo tu pre ňu pripravil si to naozaj aj zaslúžil. Po chvíli sa konečne tiež dostala do vlny tejto piesne, vďaka čomu z nej opadlo trochu napätia.
“A vraj nevieš tancovať”, podpichol ju, keď hudobníci vyhlásili krátku pauzu. “Chybičky tam určite boli, ale až také strašné to nebolo”, usmial sa. “Ďakujem za tanec”, dodal, zdvihol jej ruku a na rub dlane, ako pravý džentlmen vtisol letmý bozk.
Obrázok
“Aj ja”, úsmev mu opätovala a s ťažkými nohami, ktoré ju už nesmierne boleli z vysokých podpätkov, si sadla obďaleč na jedno z bielych, kožených kresiel. Telom jej prebehla úľava a cítila, ako jej teplá krv naplno prúdi žilami. Sledovala Jamesove ľahké pohyby na parkete, teraz vykrúcal nejakú blondínu, asi v jeho veku. Bola od neho asi o dve hlavy nižšia, no vyzerali ako zohratá dvojka. Súlad bol v každom ich kroku. Zahľadená do víru tanca tohto páru si ani nevšimla, že sa vedľa nej na pohovku niekto posadil a krátku chvíľu na ňu hľadí. Keď na periférii zacítila prítomnosť ďalšej osoby, otočila hlavu.
...
V ten DEŇ si Zoe obliekla čierne šaty, na hlavu veľký čierny klobúk pod ktorý skryla svoje červené vlasy a na oči nasadila veľké slnečné okuliare. Chytila do rúk kabelku a obdĺžnik zabalený v hnedom papieri. Chcela sa rozlúčiť s pánom Portmanom, aj keď vedela, že ju za jeho smrť niektorí vinia. Poslednýkrát sa na neho pozrela a položila balíček neďaleko rakvy. Až neskôr jeho pozostalý objavili portrét ich milovaného.
Zvečerievalo sa, vďaka skorej jeseni na mestečko padal súmrak. Zoe práve zaparkovala pred svojím domom. Tu už na ňu za bráničkou vytrvalo čakala Molly. Červenovláska sa pousmiala, zo sedadla spolujazdca vzala čiernu kabelku spolu s klobúkom. Keď vychádzala z auta, všimla si Nikki, ako práve nastupuje do taxíka. Asi sa chystá s Ianom na večeru ale má nočnú službu v nemocnici. V ich dome sa nesvietilo, čiže ani Ian ešte nebol doma… Vtedy si jej pozornosť netrpezlivo vynútila Molly, ktorá sa veľmi tešila, že jej panička je už doma.
Obrázok
Zoe privítala známa vôňa jej domu a pustila dnu aj psa. Keď za sebou zavrela dvere, vyčerpane sa o ne oprela a privrela oči. Bol to ťažký deň a celkovo - už si ani nepamätala, kedy naozaj vypla. Myseľ jej neustále pracovala na plné obrátky. Naposledy s Petrom na kolotočoch. Práve v tomto momente, v tejto sekunde pocítila, ako sa jej odporná samota priam zarýva pod kožu. Vedela, že by jej v danej chvíli nepomohlo ani maľovanie. Chýbalo jej ľudské teplo, objatie, do ktorého sa mohla schúliť…
Zoe zavrtela hlavou, prešla halou do kuchyne, kde sebe aj Molly pripravila ľahkú večeru. Televízor ani nezapla, osprchovala sa a zmyla zo seba ťažobu celého dňa. No ani to jej neprinieslo aspoň malú úľavu.
“Ber to čert”, zamrmlala si popod nos, keď vošla do obývačky a z malého baru vytiahla fľašu červeného vína. Sedela v prítmí tlmených svetiel, keď spoza otvoreného okna vedúceho smerom k susedom začula rázny buchot na ich vchodové dvere, ktorý neustával…
...
“Ian je ešte na porade, dnes sa zdrží v škole dlhšie. Budem sa ponáhľať, sľubujem.” Dawn prikývla a sledovala Nikki, ako si ešte do kabelky vkladá mobil a obúva čižmičky na vysokom opätku. Nervózne si žmolila rukávy na bielom pletenom svetri, stále jej bola zima. Nevedela sa upokojiť, predstava, že tu ostane sama, ju desila. Nechcela, aby Nikki odišla na tie blbé nákupy, ktoré nariadil Nathan. Dôverovala jej a jemu, naopak, hoci ju dostal z blázinca, vôbec. Čo keď si to napokon rozmyslí a odvezie ju späť k tomu psychopatovi? Chcela ostať u Nikki… “Budeš v pohode. Ak by si mala bolesti, vieš, čo si máš vziať. Do hodiny som späť. Och, už je tu taxík…”
Obrázok
“Príď čím skôr…” Keď sa za Nikki zavreli vchodové dvere, kešte dôkladne zamkla, znelo to ako výstrel z dela a nastalo ticho. Dawn ešte chvíľu nepohnuto stála uprostred priestrannej haly a počítala každý úder jej splašeného srdca. Potom sa však zhlboka nadýchla a vystrela útle plecia. “Nebuď taká kráľovná hystérie, Dawn. Len pokoj, pokoj. To zvládneš, si veľké dievča. Nikki je za hodinu doma”, zamrmlala si sama pre seba a kým sa pobrala hore na poschodie do izby, ktorú jej pridelila Nikki, z kuchyne si vzala veľký nôž na krájanie mäsa. Pre istotu. Ani si nezasvietila, bála sa. V spálni ho schovala pod vankúš, ľahla si na posteľ a civela do stropu, popritom si podvedome hladkala brucho, ktoré už bolo prázdne, bez života. Po lícach jej opäť stekali slzy…
Nevedela, koľko času ubehlo, keď sa na dvere ozvalo hlasné búchanie a rozozvučal sa domový zvonček. Dievčina stuhla od hrôzy a v momente ju zachvátila panika. Určite to nebol Ian, ktorý si náhodou zabudol kľúče. Poznala ten rytmus… klop, klop - pauza - a ďalsie tri klop rýchlo po sebe. Ticho. Zvonček. A zasa ten istý rytmus… Nie, nie, veď… aj iní ľudia určite používajú tento spôsob klopania. Alebo vari čakal, kedy bude v dome sama? Sledoval to tu? A navyše, unúval by sa vôbec klopaním?! “Musím sa uistiť, či je to naozaj on.” Spod vankúša vybrala nôž a keď schádzala potichu dole schodiskom, srdce mala až v krku a triasla sa na celom tele. Nečujne kládla nohy v ponožkách zo schodu na schod, v hale za rohom zastala. Klopanie neutíchalo… “Len teraz nedostaň záchvat paniky, lebo si nahratá”, opakovala si v duchu ako modlitbu, pretože jej začínalo byť na vracanie. Keď už bola pri dverách, opatrne nakukla cez kukátko. Snažila sa zatajiť dych, no v momente jej vyhŕkli slzy a silno si zahryzla do predlaktia zdravej ruky, v ktorej držala nôž, aby zadržala výkrik. Bol to on. Patrick. Delilo ich od seba len pár centimetrov dreva.
Obrázok
Ako ju, preboha, našiel?! Odrazu videla, ako sa guľa na dverách s jemným vrzgotom začala otáčať. Dawn zdravou rukou ešte pevnejšie zovrela nôž, až jej obeleli hánky a potichučky odbehla za roh. Pevne zavrela oči. Bola úplne spotená, vyľakaná, ale bez boja sa nevzdá…
...
Zoe chvíľu sledovala neznámeho, ako vytrvalo stojí pred Nikkiným a Ianovým domom a búcha na dvere. Už jej to začínalo liezť na nervy.
“Čo to, preboha, stvárate? Chcete sa tam vlámať, alebo čo?!” Zoe podráždene vyšla z domu, ešte ani vypiť svoju obľúbenú značku vína si nemôže v pokoji.
“Do toho vás nič nie je, slečna”, odvetil neznámy nevrlo, ale konečne prestal trieskať.
“Keď vám neotvárajú, pravdepodobne nikto nie je doma!”
“Hovorím vám, že…” Muž k nej podišiel a potom sa zarazil. “Zoe?”, oslovil ju už miernejším tónom, načo sa červenovláska zarazila. Kvôli slabému svetlu z pouličnej lampy mu nevidela do tváre. Prižmúrila modré oči, aby zaostrila zrak, ktorý sa jej už trochu od alkoholu zahmieval, no keď k nej ten chlap pristúpil ešte bližšie, prekvapene sa usmiala.
“Patrick. Teba by som tu nečakala.” Na predtým zamračenej tvári sa mu zjavil žiarivý úsmev, s ním aj jamky na lícach a potiahol si čiernu šiltovku viac do tváre. “To je ale náhoda”, neveriacky pokrútil hlavou.
“Na náhody neverím.”
“To ani ja.”
“Takže to môžeš vzdať. Nevidíš, že sa tam nesvieti?”
“Videla si, že by odchádzali?”
“Prečo? Čo tu vlastne robíš?” Patrickovi na tvárou na okamih mihol tieň nevôle, ktorý si však Zoe nevšimla, ale znova sa usmial.
Obrázok
“Ian, tvoj sused, je môj kamoš, mal som sa po niečo zastaviť, ale očividne na to zabudol a nedvíha mi mobil. Asi bude na nejakej porade.”
“Asi.”
“Asi. Mal som obavy, či sa mu niečo nestalo, alebo jeho snúbenici. Väčšinou je to veľmi spoľahlivý chlap.” Patrick sa jej skúmavo zahľadel do tváre. “Oslavuješ niečo?”, ozval sa po malej pauze.
“Hej, záver dňa, ktorý bol dosť nanič”, odvetila Zoe ironicky, no v pohľade sa jej nepodarilo zamaskovať smútok. Vedela, že by mala ísť naspäť do domu, počula aj Molly, ako šteká, ale nechcelo sa jej.
“Tiež som mal deň naprd”, odvetil a verila mu, vyzeral dosť zničene. “No vieš čo?”, podišiel k nej tak blízko, že zacítila vôňu jeho parfému. “Občas sa v tomto svete dá najlepšie prežiť len tak, ak z neho na chvíľu vystúpiš.” Jeho pohľad tmavých očí Zoe priam prepaľoval… Vedela, že sa mu páči, všimla si to už vtedy, ako boli spolu na káve. Prečo to teda nevyužiť? Len pre tentoraz? Nebola zvyknutá nikoho si púšťať k telu a Patricka sotva poznala, no možno to bolo na tom to najlepšie…
Obrázok
“Takže… čo s tým budeme robiť?”, opýtala sa ho s úsmevom a uprene sa na neho zadívala. On na ňu chvíľu hľadel, potom sa uškrnul.
“Som otvorený návrhom”, skonštatoval zastretým hlasom.
“Vážne?”
“No, myslím to tak, že v rámci zdravého rozumu a potrieb”, odpovedal Patrick a obaja sa zasmiali. “Prečo? Čo ťa napadlo?”
“Pozývam ťa na pohárik”, odvetila jednoducho Zoe.
“Fajn, prijímam. Tu aj tak už nič nevymyslím”, pokrčil plecami a spoločne sa pobrali do jej domu.
...
“Ahoj, Connie…”, pozdravila ju žena v asi strednom veku. Pár pramienkov hnedých vlasov jej siahal niečo málo nad plecia a zvyšok mala vyčesané dozadu. Už na prvý pohľad na nej bolo vidieť, že patrí do vyššej vrstvy, či už oblečením, čo tu bolo typické asi pre každého, ale aj jej postojom. Skleničku martini držala medzi ukazovákom a palcom tak tesne, že Connie mala pocit, že jej každú chvíľu vypadne. Akoby tá rukoväť bola horúca.
“Ehm.. dobrý večer…”, odvetila, trochu sa pomrvila a s vystretým chrbtom sa oprela o koženú opierku gauča. Žena vystrúhala široký silený úsmev a odložila pohár so zlatistým mokom na konferenčný stolík pred nimi.
“Tak… ako sa ti tu páči?” spýtala sa a uprela na ňu svoje zelené oči, zvýraznené sýtymi čiernymi tieňmi.
“Je to tu krásne, priam ako v paláci”, usmiala sa, stále bola očarená z toľkej nádhery, ktorá sa týčila všade navôkol. Žena len zľahka prikývla a odpila si zo svojej nádielky. “Poznali ste moju mamu?” spýtala sa Connie po chvíľke trápneho ticha. Hnedovláska opäť len nemo pritakala, svoj záujem totiž venovala hmýriacim sa telám uprostred tanečnej sály. “Aká bola?” vyzvedala ďalej, keď si konečne vyslúžila ženinu plnú pozornosť.
“Abby?”, spýtala sa, akoby sa uisťovala, o kom je reč. Na to sa pohrúžila do svojich myšlienok a začala rozprávať. “Abby bola žena s veľkým srdcom, vždy bola ochotná pomôcť a nikdy za to nič nechcela. Prinášala do tohto domu úsmev a radosť. Myslím, že asi nikdy som ju nevidela mračiť sa, aj keď na to častokrát mala dôvod. Všetkým nám tu bola ako matka… ” vtedy sa Harper zadívala na Jamesa a ticho, tak aby ju Connie nepočula, poznamela: “Niektorým viac ako matka…”
Obrázok
Connie po tejto vete trochu zosmutnela. V prvom rade to bola JEJ matka, ale ona ju vymenila za týchto šialencov. Prečo? Prečo neostala s ňou a jej otcom? Či aj ten mal podiel na tomto tu?
“A okrem toho, čo tu vlastne robila? Na čom pracovala?” spýtala sa napokon.
“Bola vedúcou oddelenia pre vývoj a výskum…”
“A čo skúmala?”
“Nechaj ma dohovoriť, maličká”, odfrkla trochu nevrlo, keď jej Connie skočila do reči. Premerala si ju pohľadom a keď sa utíšila, pokračovala ďalej. “Mala rozbehnutých viacero projektov. Ale najviac sa venovala výskumu srdcových chorôb. Spôsobom regenerácie srdcového tkaniva po úspešnej liečbe rakoviny. Mimo iného aj novej generácii liekov na liečbu rakoviny, s minimalizovaným množstvom nežiadúcich účinkov”, Connie na ňu len nechápavo hľadela. Prečo to však musela robiť všetko tu? Prečo nemohla robiť výskum ako každý normálny človek, legálne?
“A môj otec? Ten tu pracoval tiež?”
“Nie, bohužiaľ. Veľa toho o ňom neviem, Abby sa na túto tému nikdy nechcela zhovárať. Pri jeho zmienke vždy zosmutnela, čomu sa veľmi nedivím…”, dodala smutne.
“Ale čo to vidím, moje dve dušičky na jednom mieste?” prerušil ich debatu rázne James, ktorý sa k nim veselo pritancoval z parketu. Žena sa narovnala a venovala mu široký úsmev, potom periférne pozrela na Connie, ktorej kútiky pier sa opäť len nesmelo zdvihli. “Harper”, riekol James a očami ju vyzval, aby sa postavila. Tá len neochotne vzala svoj pohárik, vstala z gauča a ladným krokom sa presunula na druhú stranu miestnosti k skupinke ľudí, ktorí ju s nadšením privítali. Connie pozrela na Jamesa, všimla si, ako sa mu na čele leskne tenká vrstvička potu. Zrejme do svojho tanečného prejavu dal viac, ako dušu. Navyše v tomto teple a vydýchanom vzduchu nebolo divu.
“Vidíš, robíš si priateľov na každom kroku”, usmial sa James a urobil si pohodlie vedľa nej. “Harper je naša manažérka. Poznáš Harper, poznáš všetkých”, Connie len nemo prikývla. “O čom ste sa vlastne zhovárali, dúfam že o mne len v dobrom”, zasmial sa akoby mimochodom. “Len žartujem”, dodal, keď si všimol, že u nej týmto vtipom veľmi nepochodil.
Obrázok
“K tebe sa reč ani nedostala”, odvetila Connie.
“Nie? No toto…”, prerušil ju v momente a nesúhlasne pokrútil hlavou.
“Nie… pýtala som sa jej na moju matku… a medzitým si sa dovalil, takže…”
“Jasné, jasné.. rozumiem…”, mávol rukou a Connie si všimla, že je trochu pripitý. Líca mu nasýtila červeň a bol aj výrečnejší, ako obvykle. “Chcela by si vidieť jej laboratórium?” ponúkol sa, no ani nečakal na odpoveď, vstal a nastavil jej lakeť. Prikývla. Zdvihla sa a opäť ju opantal nepríjemný pocit lodičiek na nohách.
“Ja sa v tom snáď nikdy nenaučím chodiť”, pomyslela si a nevoľky sa trmácala po jeho boku. Jednou rukou sa opierala o jeho lakeť, aby aspoň trochu zmiernila toto ženské utrpenie. Ako kráčali okolo schodov, zrazu na nich zhora zjavil obrys postavy. Keďže na poschodí sa nesvietilo, zazreli len približujúcu sa siluetu. Akonáhle svetelné lúče luxusných lustrov dosiahli do jeho výšky, obaja zmeraveli. Stál tam Tate, oblečený v otrhaných špinavých šatách.
“A ty tu čo, doriti, chceš?!” šprihol na neho James, hneď ako si ho všimol a podišiel bližšie k nemu. “Ako si sa dostal dnu?!”
“Nemysli si, že ma tie tvoje opice pri hlavnom vchode zastavia”, prskol mu nahnevane do tváre. “Hmmmm… Stromy sú bohato rozkonárené a nie každý z týchto hlupáčikov zatvára svoje okná…”, uškrnul sa pobavene a ráznym krokom pristúpil ku Connie. James ho však v momente zdrapil sa rukáv šedého trička a potiahol naspäť k nemu.
“Čo si ako myslíš, že robíš?!”
“Len si chcem vziať svoju priateľku naspäť, to je celé...”
“Tak s tým sa rozlúč. Nebudeš jej kaziť život ešte viac, tu, s nami je spokojná. Však, Connie?” odvetil a so záujmom sa otočil k nej. Tá však nebola schopná jediného slova. Nemo hľadela na svojho expriateľa, ktorý vyzerá, akoby ním niekto vytrel podlahu.
“Pokiaľ si jej natlačil do hlavy zasa plno kalerábov, nečudoval by som sa… No spokojná či nie, tu nepatrí…”
“Pozrime že, aký si ty zrazu expert na ľudí… Patrila tu Abby, takže, mýliš sa Tate, jej miesto je tu oprávnené…”
“Connie, hádam nechceš veriť týmto šialencom”, prehovoril k nej Tate. Jeho výstup začal priťahovať čoraz viacej pozornosti, ľudia si šepkali, híkali, šomrali… Medzitým však už dal James pokyn strážcom stojacim pri dverách a tí sa blížili k nim.
“Niekam ho odpracte, kým nenarobí ešte viac škody…” prikážal James. Muži prudkým úchopom schmatli Tatea za ramená z jednej aj z druhej strany a ťahali ho preč.
“Connie! Never im! Nech ti nakecali čokoľvek, never im! To oni zabili tvoju matku!” vykríkol za ňou, kým ešte mohol.
Obrázok
Krátko nato mu však jedna z Jamesových goríl priložila ruku k ústam a už nevydal ani hlások. Connie sledovala, ako sa všetky tri postavy stratili v prítmi dlhej chodby, až im úplne zmizli z dohľadu.
...
Ian zamkol garáž a vošiel do domu. Po celom dni bol dosť unavený a porada sa pretiahla dlhšie, ako plánovali. Dnu vládlo ticho, tma. Vedel, že Nikki šla na nákupy pre Dawn, písala mu smsku. A Dawn bola pravdepodobne vo svojej izbe, no nevšimol si, že by sa tam svietilo.
“Asi spí”, pomyslel si, keď šťukol vypínačom v hale, ktorú zalialo trochu ostré svetlo, pred ktorým trochu prižmúril oči. Uvoľnil kravatu a aktovku do práce si odložil vedľa komody v hale. Otočil sa, že si pôjde do kuchyne dať niečo pod zub, keď ju zbadal. Bledú, stočenú do klbka, nehybne ležiacu na drevených parketách.
Obrázok
“Preboha, Dawn!”, zvolal a v okamihu si k nej kľakol. Bola pri vedomí, no očividne v šoku, stále sa triasla a bola úplne studená. Ian neváhal a vzal do rúk mobil. “Nikki, okamžite sa musíš vrátiť domov.”

Nikki vypla malú baterku, ktorou Dawn prezrela a vyšetrila zreničky. Keď si z krku sňala stetoskop, ovzdychla si a pichla jej injekciu na upokojenie. Ako jej Ian zavolal, ponáhľala sa domov a on ju medzitým preniesol na gauč do obývačky, kde ju poriadne poprikrýval dekami. Nereagovala však na nič, na žiadnu z jeho otázok. Až keď zbadala Nikki, rozplakala sa a medzi vzlykmi zo seba dostala, čo sa vlastne stalo. Ian bol bledý ako stena, nervózne sa prechádzal hore dolu po miestnosti.
“Odišiel potom sám? Viac sa nepokúšal dostať dnu?”, opýtala sa Nikki, keď jej ešte merala tlak.
Obrázok
“Neviem, odrazu buchot prestal, počula som, že sa s niekým rozpráva a nastalo ticho, asi odišiel. A vtedy som sa pravdepodobne zosypala”, zašepkala Dawn tíško. “Nepamätám sa.”
“Musí ísť preč. V rámci svojej a aj našej bezpečnosti. Nikki, zavolaj tomu doktorkovi, nech niečo vymyslí. Hneď! Už aj tak by som ho najradšej zaškrtil za to, že ťa do toho namočil. Vlastne nás oboch.”
“Ian, zavolám, ale… “ Nikki rozhodila rukami, toto bola hrozná situácia, no jej snúbenec mal pravdu. Otočila sa späť k Dawn a pohladila ju po ruke. “Zatelefonujem Nathanovi a oboznámim ho so situáciu. Verím, že má v zálohe aj plán B.”
Obrázok
“Vôbec ho nepoznám a hlavne - neverím mu”, hlesla Dawn. “Bojím sa, že ma napokon dá Patrickovi na zlatom podnose, len aby mu zasa mohol liezť do zadku a získať si jeho priazeň.” Nikki nevedela, čo jej na to povedať. Tiež Halea nepoznala tak, ako si myslela, no nemohla takto riskovať. A Ianovi videla, že každú chvíľu vybuchne. Od prírody bol veľmi starostlivý, čo sa týkalo jeho najbližších a mal strach. Hlavne o ňu. Pozrela na svojho snúbenca, ktorý si medzitým sadol do kresla a zapol správy.
“Hneď som späť. Inak, tu máš ešte ostatné lieky, aby si na ne nezabudla.”
“Nie, mami, nezabudla”, pousmiala sa blondínka.
“Haha… len si rob srandu. Je to dôležité a… “ Dawn k nej vystrela zdravú ruku a stisla jej dlaň.
“Pokoj, Nikki. Ďakujem za tvoju starostlivosť a zato, že si ma u vás prichýlila. Veľmi si to vážim.” Potom stíšila hlas a ukradomky pozrela na Iana, ktorý bol našťastie pohrúžený do pozerania. “Aj keď sa kvôli tomu s Ianom hádate, čo mi je úprimne ľúto, navyše, ohrozujem vás”, dodala smutne.
“Netráp sa. Ian je trochu ufrfľaný, ale inak je to zlatíčko. Ale musím zavolať Nathanovi, to iste chápeš.”
“No došľaka! Kočky, toto musíte vidieť!”, ozval sa náhle Ian nahnevane. Pri pohľade na televíziu Dawn zbledla ako biely pletený sveter, čo mala na sebe a opäť jej prišlo zle. Na veľkej obrazovke sa v celej kráse vynímal Patrickov odporný ksicht.
Obrázok
“Pán Hought, je nám veľmi ľúto, čo sa stalo vašej manželke a pevne veríme, rovnako ako všetci obyvatelia nášho mestečka, že sa čoskoro nájde.”
“V to dúfam aj ja”, povedal Patrick skormútene a po líci mu stiekla slza. Slza?! “Veľmi ju milujem a čakáme spolu prvé, vytúžené dieťatko…”
“Tak on ešte nevie, že som potratila?”, opýtala sa Dawn neveriacky.
“Očividne nie a Nathan mu to ani neplánoval prezradiť. No… keď sa ako tvoj manžel dostane k tvojej zdravotnej dokumentácii, tak to pravdepodobne praskne”, odvetila Nikki ticho.
“... je však psychicky chorá a bezbranná. Mám veľký strach, že by sa jej tam vonku mohlo niečo stať, alebo by jej niekto mohol ublížiť, nebodaj zneužiť… ach, nemôžem nato ani pomyslieť… vypnite to, nemôžem…”, požiadal ich Patrick nešťastne a dlaň namieril na kameru, ktorá v momente prestala vysielať a obraz prešiel na moderátorku. Čo vravela ďalej, Dawn už nevnímala.
“Došľaka aj s hajzlom…”, zasyčala Dawn nenávistne. “Je to hnusný, poondiaty klamár a herec!”, zvolala hlasnejšie. Vtom ich na obrazovke upútala iná tvár. Mimoriadna správa... Bol to sanitár, čo prevážal Dawn z chirurgie na psychiatriu a ktorého sa Nathan šikovne zbavil. Teraz sa ho už však niekto definitívne zbavil… Jeho dcéra ho našla obeseného v kuchyni. Vraj z nešťastia, pretože si alkoholom zničil život a prišiel o prácu. Nikki s Dawn na seba len zdesene pozreli. Obe veľmi dobre vedeli, že to určite nebola samovražda a vedel to aj Ian.
Obrázok
“Musí odísť… ešte dnes, hneď teraz. Okamžite sa spoj s tým tvojím kolegom, nech si ju berie”, zopakoval, pokrútil rezolútne hlavou a vypol telku. “Nič proti tebe Dawn. Je mi fakt ľúto, do akej situácie si sa dostala, ale zabiť sa kvôli tebe nedáme.” Vtedy Nikki pípla sms-ka, až obe podskočili. Tá si ju prečítala, pozrela na svojho snúbenca a vydesenú Dawn a prikývla.
“Nemaj obavy, drahý. Dnes večer odchádza.”
“Čože?! Ale… kde? Ako? Ja… “, jachtala blondínka.
“Neboj sa, písal mi Nathan. Tiež videl správy, takže… Poď, ideme sa pripraviť a cestou ti všetko poviem…”
“Samu ťa už za volant nepustím, Nikki, idem s vami”, zavrčal Ian a podišiel k dverám do garáže. “Čakám vás v aute a… bez rečí, jasné?!”

„Ako vyzerám? Je zo mňa nový človek?“ opýtala sa Dawn, keď si na hlavu nasadila kučeravú ryšavú parochňu a s očakávaním pozrela na Nikki. Tá sa k nej z predného sedadla otočila a chvíľu na ňu hľadela. Táto farba jej naozaj pristala a keďže mala pehy, pôsobilo to celkom prirodzene.
„Uhm, vyzerá to dobre. Len škoda, že sme nezobrali žiadnu šiltovku,“ skonštatovala zamyslene a otočila sa späť, pretože Ian sa jej opýtal, kde má teraz odbočiť. Boli už niekoľko kilometrov za mestom a pred nimi bola ešte maximálne desať minútová jazda. S Nathanom sa mali stretnúť pri moteli, na parkovisku. Dawn z toho nemala dobrý pocit.
Nechcela od Nikki odísť a už vôbec nie s tým doktorom. Taktiež nebola nadšená zo svojej premeny. Nikdy nemala rada zmeny, ani len takéto dočasné. Teraz sa však zmenil celý jej život. Nikdy by si nemyslela, že… „Dawn, počúvaš ma?!“ Nikki na ňu hľadela s nadvihnutým obočím, na čo blondínka automaticky prikývla, aj keď to nebola vôbec pravda. „Keďže odchádzame dosť narýchlo, nemali sme čas zbaliť ti veci, čo som nakúpila. V tejto kabelke máš všetky svoje lieky, napísala som ti k nim aj dávkovanie. Myslím, že si to už aj pamätáš,“ jemne sa usmiala, na čo Dawn prikývla. „Zvyšok vecí ti potom pošlem. Nathan už všetko zariadil.“ Nikki k nej natiahla ruku, aby jej podala malú čiernu kabelku. Blondínka na ňu chvíľu zmätene hľadela. Lieky. To bola jej jediná batožina. A to si niekedy nevedela predstaviť cestovanie iba s jedným obrovským kufrom. Toto je teraz jej život. Žena na úteku, ktorú prenasleduje vlastný manžel. A všetko, čo má so sebou, je len taštička plná liekov.
„Vau, skvelý námet na film,“ zasmiala sa v duchu, lenže v skutočnosti sa jej z toho chcelo plakať. Toto nebol žiaden vymyslený príbeh, ale krutá realita. Jej rozprávkový život po svadbe. Ako sa mohlo všetko tak rýchlo zmeniť?
...
„Nemal nás tu už ten doktor čakať?!“ opýtal sa podráždene Ian, keď už stáli vonku na parkovisku. Bolo tam iba ich auto. Po Nathanovi ani stopy. Ian toho už mal dosť. Za tých zopár dní im Dawnin pobyt spôsobil toľko problémov. Chcel sa vrátiť k svojmu obyčajnému životu a mať konečne pokoj od tejto drámy. Do čoho sa to, preboha, dostali?
„Ehm... mal by tu byť každú chvíľu. Povedal, že sa stretneme o jedenástej. Má ešte desať minút,“ odpovedala Nikki, keď si ešte raz prečítala sms-ku od svojho kolegu.
„Skvelé. Myslím, že Dawn tých pár minút bez nás už prežije,“ na tvári sa mu objavil úsmev a vykročil k autu, aby sa znova posadil na miesto vodiča. Nikki za ním neveriacky hľadela a takisto aj Dawn. Vážne ju tu chce nechať samu? Zhlboka sa nadýchla, keď sa na spolujazdcovej strane otvorilo okno a opäť sa ozval Ian: „Tak ideš?“ opýtal sa svojej snúbenice. Nikki najprv pozrela na Dawn a hneď na to aj na Iana.
„To ju tu chceš len tak nechať?!“
„Nikki, je dospelá a o chvíľu po ňu príde tvoj kolega. Je tma, nikto tu nie je. Všetko bude v poriadku.“
„To nemyslíš vážne... Naozaj už nemôžeš vydržať desať minút?!“
„Nie, Nicole. Nemôžem. Toto nie je náš problém, nikdy nemal byť. Prepáč, Dawn, ale je to tak. Nenecháme sa teraz kvôli nej zabiť!“ nahnevane rozhodil rukami. Nikki nevedela, čo má na to povedať. Vtedy jej Dawn stisla ruku: „Má pravdu. Narobila som vám už viac než dosť problémov,“ kývla hlavou smerom k autu: „Tých desať minút prežijem. Tak už bež.“
„Dawn, ale veď...“
„Budem v poriadku. Nathan tu bude každú chvíľu.“
...
Po tom ako sa s Nikki rozlúčili, Dawn ostala na opustenom parkovisku úplne sama. Nakoniec sa jej akosi podarilo ju presvedčiť, že bude v poriadku a hneď ako Nathan príde, napíšu jej správu. Znelo to až príliš jednoducho a sama dúfala, že to tak aj bude. Hľadela na vzďaľujúce sa svetlá, až kým úplne nezmizli. Až teraz bola skutočne sama. Do jedenástej ostávalo ešte šesť minút.
Obrázok
Naposledy upravil elisabeth.hard dňa Pon Aug 27, 2018 7:21 pm, celkovo upravené 1
elisabeth.hard
 
Príspevky: 105
Registrovaný: Pon Sep 17, 2012 12:04 pm

Re: Cruel Intentions

Poslaťod elisabeth.hard » Pon Aug 27, 2018 7:20 pm

Obrázok

5. kapitola – Ostré hrany črepín - 2. časť
„Mali sme tam s ňou počkať. Čo ak sa jej niečo stane? Preboha, Ian, veď jej manžel bol u nás doma. Prečo si nemohol už tú chvíľu vydržať?! Nathan by tam bol každú chvíľu,“ Nikki nahnevane hľadela von oknom do tmy a strašne sa o svoju kamarátku bála. Vedela, že s Nathanom bude v poriadku, ale taktiež chcela mať istotu, že je s ním a nič jej nehrozí.
„Veď práve, hneď tam bude a postará sa o ňu. Nestresuj, už sú určite spolu,“ Ian jej odpovedal rozhodným tónom.
Obrázok
„Keby boli, tak by mi napísal. Bože, čo ak ju niekto spozná?!“
„Nikto tam nebol, je tma a má parochňu. Všetko bude v poriadku, neboj sa.“
„Ako si myslíš, že funguje parochňa?! Jej tvár je všade v správach, až tak veľmi jej to celkovú vizáž nezmení. Vráťme sa, ešte nie sme tak ďaleko,“ Nikki si zastrčila prameň vlasov za ucho a s očakávaním pozrela na svojho budúceho manžela.
„Nicole, o chvíľu ti ten tvoj Nathan napíše, že je s ním a všetko je v poriadku. Teraz ideme domov a na všetko zabudneme. Nikdy u nás nebola,“ jeho snúbenica len neveriacky pokrútila hlavou. Ako mohol byť taký bezcitný. Nespúšťala zrak z obrazovky svojho mobilu a stále čakala, kedy sa jej konečne Hale ozve.
Obrázok
„Vrátime sa k nášmu každodennému životu a konečne budeme mať od týchto vecí pokoj,“ vyhlásil Ian, čím ukončil debatu a vzal Nikkinu ruku do svojej. Veril tomu, čo povedal a ani mu nenapadlo, že by sa mohol mýliť.
...
Dawn nervózne prestupovala z nohy na nohu a začínala mať čoraz väčšie obavy. Určite prešlo už aspoň dvadsať minút a ona tam bola stále sama. Mala divný pocit, že Nathan sa vôbec neukáže. Ako mohla byť taká hlúpa a veriť úplne cudziemu človeku? Ešte aj Nikki poslala preč s tým, že sa jej nič nestane a nie je malé decko, ktoré sa o seba nevie postarať.
Obrázok
„Och, bože,“ Blondínka sa prechádzala z miesta na miesto po tmavom parkovisku a nevedela, čo má robiť. Má utiecť? Nemala so sebou nič, takže to by bol naozaj blbý nápad. Mohla sa vrátiť späť k Nikki. Cesta by jej pešo trvala síce dosť dlho, ale... Nervózne sa poobzerala okolo seba, pretože zrazu mala čudný pocit akoby ju niekto sledoval. Nikoho však nevidela. Hlavou jej vírilo toľko rôznych scenárov. Možno sa Nathan len niekde zdržal. Alebo ju vlákal do pasce. To bolo pravdepodobnejšie. Určite spolupracoval s Patrickom a celý tento plán vymysleli spoločne. Ako by sa inak jej manžel dozvedel, že sa schovávala u Nikki? Toto bol ich plán ako z nej urobiť totálneho blázna pred verejnosťou. Teraz ju Patrick môže naozaj strčiť do blázinca a robiť si, čo chce. Do očí sa jej tisli slzy a strašne sa bála. Nemala nikoho, komu by mohla veriť. Cítila, že sa jej zasa zmocňuje panika, roztriasla sa a po líci sa jej skotúľala horúca slza, ale tú si hneď aj utrela. Musí byť silná. Počká ešte chvíľu a ak Nathan nepríde, jednoducho sa vráti späť k Nikki a Ianovi. Už sa rozhodla, keď odrazu za sebou začula ťažký mužský krok. Nathan tak určite nedupal, on bol skôr tichý ako mačka, čiže to nebol on. Dawn v momente na mieste od strachu skamenela...
...
Connie bez slova ostala stáť na mieste. Hlavou jej naraz vírilo toľko myšlienok. Čo sa to deje? Ako sa mohol jej život zo dňa na deň takto veľmi skomplikovať? Všetko sa odohralo tak náhle a ona nebola na nič z toho pripravená. Ľudia okolo nej sa hlasno zhovárali medzi sebou a všetci boli z tohto incidentu poriadne rozhodení. Mala pocit, že šalie. Najradšej by si pred tým hlukom zakryla uši. Behom pár minút sa však miesto pod schodiskom začalo vyprázdňovať a ostalo tam už len zopár zvedavých divákov, ktorí sa s obavami dívali na Connie, ktorá vyzerala tak, že sa každú chvíľu zosype. Medzi poslednými zvedavcami bola aj Harper. James nenápadne kývol hlavou jej smerom a ona ihneď pochopila, čo má robiť.
“No tak, priatelia. Táto malá nepríjemnosť nám predsa nezničí zábavu. Oslava sa ešte ani zďaleka neskončila,” zvolala nadšeným tónom a smerom k tanečnej sále popohnala aj poslednú dvojicu. Connie nad ňou len prevrátila očami. Nebola jej sympatická a podľa jej názoru bola strašne otravná. S hlbokým nádychom sa otočila k Jamesovi, ktorý stál len pár krokov od nej.
“Len pokoj, dušička. Všetko je už opäť tak ako má byť. O Tatea si nerob starosti. Už nebude robiť problémy, ver mi,” s úsmevom sa ozval James. Na tvári mal pokojný výraz, akoby sa nič nestalo a výstup jej priateľa bola len akási kultúrna vložka večera. Práve teraz jej tým svojim večným úsmevom naháňal strach a v hlave sa jej ozýval Tateov hlas – To oni zabili tvoju matku! Čo ak to bol on? James. Ten milý chlapík, ktorý sa tváril, že jej chce pomôcť. Ten, s ktorým len pred pár minútami tancovala a tak dobre sa s ním zabávala. Čo ak práve on zabil jej matku? Connie sa z tých myšlienok zatočila hlava a automaticky spravila krok dozadu. Len tak-tak sa zachytila dreveného zábradlia. “Connie, si v poriadku?” James si všimol, že svetlovláske sa z tváre vytratila všetka farba a začala sa správať akosi čudne. Neodpovedala, len naňho bez slova, vystrašene hľadela a James mal pocit, že ak okamžite niečo neurobí, tak o chvíľu odpadne. Spravil pár krokov vpred, aby jej pomohol, ale vtedy sa Connie ozvala:
“Nie, nepribližuj sa ku mne. Len… Povedz mi pravdu, James. Prečo ste zabili moju matku?” ozvala sa so slzami v očiach a nervózne si prehrabla dlhé vlasy. Necítila sa najlepšie, ale nemohla pred ním pôsobiť ako slaboch. Jednoducho nemohla. Aj tak to o chvíľu prejde a ona bude v pohode. Nádych, výdych – opakovala si v duchu a snažila sa zostať pokojná. On jej predsa neublíži. Alebo sa mýli?
Obrázok
James zastal v momente, kedy mu to prikázala. S ustaraným výrazom sa na ňu zahľadel: “Connie, dušička, to snáď nemyslíš vážne! Ty veríš tomu úbožiakovi?” neveriacky pokrútil hlavou: “Abby sa tu nikdy nič zlé nestalo. Bola tu šťastná a toto miesto, tento dom,” zvolal a rukami ukázal okolo seba: “bol jej domovom. Musíš mi veriť, keď ti poviem, že… “
Vtedy Connie rázne pokrútila hlavou a skočila mu do reči:
“Nie, nie, nie. Samé kecy. Tate by mi nikdy neklamal a v niečom takomto už vôbec nie. Poznám ho a napriek všetkému pre mňa chce len to najlepšie. Vždy chcel len to. Miluje ma a…” a ja milujem jeho – chcela dodať, ale práve teraz nemohla. Je to vôbec pravda? Miluje ho? Láska medzi nimi bola predsa taká skazená…
“Connie, upokoj sa. Mala by si si odpočinúť, nevyzeráš najlepšie,” znova ju potichu oslovil, ale tým ju len vytrhol z tranzu zamyslenia.
“James, toto je šialené! Celý tento dom a jeho obyvatelia. Tate má pravdu! Vždy ju mal. Ako som ti mohla len tak ľahko uveriť? Tým rečiam o matke a vlastne… o všetkom. Mám veriť tým rozprávkam, ktoré mi nakecáš? Pravdu mi aj tak nepovieš, hovoríš len to, čo chceš, aby som vedela. Nemôžem veriť niekomu, koho sotva poznám…”
Nevedela, čo má robiť, cítiť. Komu má veriť?! Jamesovi a jeho falošnej bande alebo Tateovi, ktorý ju stále beznádejne miluje? Bola zmätená a zo všetkých týchto informácii jej prišlo ešte viac nevoľno. Zrazu sa cítila strašne slabo a hrozne sa jej točila hlava. Čo sa to deje? Rukou sa márne snažila pevne zachytiť zábradlia, keď ako bábka, ktorú práve uvoľnili z nitiek, dopadla na studený mramor.
...
Connie pomaly otvorila oči a chvíľu jej trvalo, kým si privykla na osvetlenie v miestnosti. Na jej vkus tam toho svetla bolo až príliš veľa a momentálne jej vôbec nepomáhalo. Cítila sa už oveľa lepšie, aj keď v zadnej časti hlavy cítila nepríjemnú bolesť. Poobzerala sa okolo seba a toto miesto vôbec nespoznávala. Bola v izbe so sterilne bielymi stenami a obrovským oknom, hneď oproti jej posteli. Musela byť už noc, lebo vonku vládla tma. Na sebe viac nemala elegantné spoločenské šaty, ale pohodlnú, minimálne o dve čísla väčšiu, nočnú košeľu a ležala na nemocničnej posteli. Rýchlo sa snažila zorientovať. Nevedela, kde je a na moment naozaj zaváhala, či je ešte stále v tom istom dome. Svoju dilemu však razom vyriešila. Určite nebola v nemocnici. Alebo aspoň nie v takej obyčajnej, tým si bola istá. Napovedalo tomu už len samotné zariadenie. Hneď vedľa jej postele bolo pohodlné kreslo pre návštevy a malý elegantný stolík, na ktorom bola položená váza plná čerstvých kvetov. Ich príjemná vôňa sa šírila po celej izbe a až teraz si uvedomila, že v pozadí hrá jemná hudba. Po jej ľavici bol zatiahnutý tenučký záves, ktorý ju oddeľoval od akéhosi pohybu za ním. Pomaly sa chcela posadiť, a vtedy si všimla, že je napojená na infúziu. Voľnou rukou sa opatrne dotkla boľavého miesta na krku a zavzlykala. Vtedy sa ozvali kroky a spoza závesu sa vynorila staršia žena v bielom plášti. Connie rýchlo otočila hlavu a od bolesti zvraštila tvár.
“Tak už si hore. Ako sa cítiš?” ozvala sa neznáma a so zložkou papierov s úsmevom pristúpila k nej: “Len pokojne lež. Volám sa Pauline.” Connie nevravela nič, zrak upierala na farebné lupene kvetov a čakala, čo znova tá starena povie.
Obrázok
“Connie, na večierku si odpadla. Myslím, že to si aspoň matne pamätáš. Mala si menší úraz hlavy, ale nie je to nič vážne. Avšak na Jamesov príkaz sme spravili všetky potrebné vyšetrenia a výsledky by sme mali mať hneď zajtra. Taktiež…” Pauline jej objasnila celú situáciu a čo sa vlastne stalo. Connie ju však vôbec nevnímala. Znova bola v myšlienkach pod schodiskom - James alebo Tate? Zhlboka sa nadýchla a prvýkrát sa Pauline pozrela priamo do tváre.
“Kedy odtiaľto môžem odísť?” prerušila jej nekonečný monológ. Musela odtiaľ vypadnúť, čo najskôr. Chcela byť sama vo svojej izbe a v pokoji nad všetkým popremýšľať.
“Uhm… V podstate aj hneď teraz, ak sa cítiš dostatočne silná,” zaskočená Pauline si ju premerala pohľadom a dievčina len rozhodne prikývla. Musela sa však veľmi ovládať, aby pri tom pohybe nespravila žiadnu grimasu. Po pár minútach Paulininho dodatočného vysvetľovania sa Connie, pripravená na odchod, chystala vstať z postele a navliecť na seba župan. Vtedy sa však znova ozvala doktorka: “Predtým než odídeš, budem potrebovať ešte malý suvenír, aby sme mohli spraviť kompletné testy.” Connie na ňu chvíľu nechápavo hľadela, no Pauline neváhala a o moment na to, jej pred tvárou mávala plastovým pohárikom. Svetlovláska otrávene prevrátila očami, ale inej cesty, ako sa odtiaľ čo najskôr dostať, nebolo.
Obrázok
...
Zoe hľadela na spiaceho Patricka vo svojej posteli. Bolo skoré ráno a zore už začínali ružovieť. Myslela si, že sa bude cítiť lepšie, ale chvíľková eufória bola preč a už úplne vytriezvela. Opäť sa v nej začínalo ozývať jej racionálne JA. Hoci to bolo fajn, takéto úlety nie sú nič pre ňu a nemôže sa to viac zopakovať. Vtedy si spomenula na Petra a na okamih pocítila výčitky svedomia, ktoré hneď aj potlačila. Veď s ním nechodí, nič nemá, pomyslela si rýchlo a potichu vstala. Prehodila cez seba tenký župan a prešla do kuchyne. Napustila si pohár vody a kým ju po malých dúškoch pila, zapla si televízor. O takejto skorej rannej hodine nedávali nič mimoriadne a tak prepla na správy. Neudialo sa nič zaujímavé, keď sa odrazu na obravke objavila známa tvár a Zoe skoro zabehlo.
Obrázok
S vytreštenými očami sledovala Patricka a reportáž o úteku jeho tehotnej manželky z psychiatrickej kliniky. Ako omámená a v šoku vypla televízor a rukami pevne zovrela okraj stola. Zoe priam horela spravodlivým hnevom. Čo za sviniara to má v posteli? Kto by spravil niečo takéto?! Tresla prázdny pohár na kuchynský pult a ráznym krokom sa pobrala späť do spálne…
...
Keď Connie, na druhé zaklopanie, otvorila ráno dvere, pred nimi nestál nik iný ako samotný majiteľ tohto honosného sídla.
„Dobré ráno,“ ozval sa James chladne a na tvári mal nečitateľný výraz. Bez ďalších rečí vošiel popri nej rovno do izby. Inokedy by sa aspoň opýtal, či môže vojsť. Dnes však nie. Dnes sa slušné správanie nekonalo. Zastal až pred oknom a zadíval sa na obrovskú záhradu. Connie sa zhlboka nadýchla a zatvorila dvere izby. Bol jej otočený chrbtom, ale predtým si stihla všimnúť, že vyzerá naozaj vyčerpane. Akoby ani oka nezažmúril. Niečo sa muselo stať a svetlovláska z toho mala veľmi zlý pocit.
„Chystá sa jej ublížiť? Stalo sa niečo s Tateom? Prečo je tak dlho ticho?! Preboha, čo sa to deje?“ Connie hlavou vírilo množstvo scenárov a to Jamesovo nekonečné mlčanie bolo na nevydržanie.
„Ehm... James, si v poriadku?“ ozvala sa napokon prvá ona a pritom si nervózne zahryzla do spodnej pery. Nedialo sa však vôbec nič. Nereagoval a ticho pokračovalo aj naďalej.
„Heh, toto je naozaj divné,“ Connie sa sama pre seba zasmiala, ale práve teraz sa cítila hrozne nepríjemne. „O čo mu, dopekla, ide?!“
Po nesmierne dlhej chvíli sa s vážnym výrazom opäť otočil k dievčine, ktorá bola teraz usadená v pohodlnom kresle. Hneď ako sa k nej obrátil, sa Connie narovnala a taktiež nasadila vážnu tvár.
„Naozaj neviem, čo mám teraz robiť. Sklamala si ma, Connie.“
Obrázok
Connie skrivila obočie a nechápavo sa naňho zadívala. Sklamala ho?! Veď sa sotva poznajú, o čom to trepe? Chcela reagovať, ale James ju jedným gestom ruky zastavil, aby mohol hovoriť ďalej on.
„Dnes ráno som si prechádzal tvoje výsledky zo včerajšieho vyšetrenia a...“ sklopil zrak a predtým než pokračoval, sa na moment zamračil: „A podľa všetkého si tehotná.“
...
OTÁZKY NA VYPRACOVANIE:
1. Ako sa Vám páčila nová kapitola?
2. Čo poviete na to, že sa Patrick objavil pred Nikkiným a Ianovým domom? Prečo konal na vlastnú päsť a prišiel osobne?
3. Čo poviete na tie všetky informácie, ktoré sa Connie dozvedela o matke? Kde Jamesove gorily odvliekli Tatea? A ako sa vysporiada Connie so situáciou, že je pravdepodobne tehotná?
4. Zľakol sa Nathan nakoniec a vycúval zo svojich plánov dostať Dawn preč? Alebo ju podrazil, ako bola presvedčená? Kto bol podľa vás ten neznámy, koho na záver počula za svojím chrbtom?
5. Ako na vás zapôsobila Ianova reakcia, že tam Dawn nechal uprostred ničoho? Je to pochopiteľné, alebo naopak, odsúdeniahodné?
6. Aký máte pocit z manažérky Harper? Čo podľa vás myslela tou poznámkou, že Abby bola niektorým viac ako matka?
7. Ako ďaleko ešte zájde Zoe s intrigami voči Nikki? Nikki už nesedelo jej správanie, odhalí ju nakoniec?
8.Prekvapila vás Zoe s Patrickom? Ako sa voči nemu zachová po tom, ako videla správy? Myslíte si, že sa o tom dozvie Peter?
9. Ktorá postava je vaša najobľúbenejšia a ktorá, naopak, najmenej?
10. Vytvorte outfit podľa toho v akej situácii sa vaša hrdinka nachádza.


Odpovede na svoje otázky pridajte prosím do 1. septembra (sobota).
Pokračovanie svojho príbehu (max. 4 strany) nám zašlite na facebook/mail vo Word-ovom dokumente do 7. septembra (piatok).
Už sa veľmi tešíme a príjemné čítanie!
Elisabeth hard & Ninna
Naposledy upravil elisabeth.hard dňa Str Sep 12, 2018 2:17 pm, celkovo upravené 1
elisabeth.hard
 
Príspevky: 105
Registrovaný: Pon Sep 17, 2012 12:04 pm

Re: Cruel Intentions

Poslaťod Evinka » Str Aug 29, 2018 11:27 am

1. Ako sa Vám páčila nová kapitola?
Mnaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaau. Som rada ze sa to tu opat obnovilo. Aj ked celkom prekvapivo si este pamatam iste sceny co sme popisali naposledy :D Ci uz amalkinu zachrannu misiu vo vytahu alebo ine :D Kazdopadne zaver ma zaskocil, takze s tym nejak musim zapracovat inak :D inakk super a tesim sa na dalsie pokracko :)

2. Čo poviete na to, že sa Patrick objavil pred Nikkiným a Ianovým domom? Prečo konal na vlastnú päsť a prišiel osobne?

Lebo Nikki do pripadu par krat strkala nos a hoci mu Nathan povedal ze je ritolezka, nema v nom doveru, ako poznamneal vsetko je prilis podozrive a chce si informacie a veci overit sam

3. Čo poviete na tie všetky informácie, ktoré sa Connie dozvedela o matke? Kde Jamesove gorily odvliekli Tatea? A ako sa vysporiada Connie so situáciou, že je pravdepodobne tehotná?

Moje chudatko :D Zachvilu sa zblazni a pojde s Dawn na psychiatriu :D Tazko sa rozhodnut aj ako pokracovat dalej, s cim pracovat ako s faktom a s cim nie, kto je kto... tomu ze je tehotna uverit nebude chciet, pretoze sled udalosti tomu nenasvedcuje... gorilky si ho podaju a prejde si reedukaciou :D

4. Zľakol sa Nathan nakoniec a vycúval zo svojich plánov dostať Dawn preč? Alebo ju podrazil, ako bola presvedčená? Kto bol podľa vás ten neznámy, koho na záver počula za svojím chrbtom?
Vieme ze Benik je dokonaly, takze ju isot nezdradil :D Predpokladam ze Paťko sa vzchopil a prekukol ho a teraz pripravuje revenge... Mohol to byt benik, no bude dorantany, pretoze si ho nejake Paťkove gorilky podali ako priucku a ledva sa, ako macík, dovalil na miesto...

5. Ako na vás zapôsobila Ianova reakcia, že tam Dawn nechal uprostred ničoho? Je to pochopiteľné, alebo naopak, odsúdeniahodné?

Tažko povedať, Ian je človek ako každy iny, nehra sa na hrdinu, jednoducho kona intuitivne a to pod zachranou holeho zivota ci zivotov jeho blizkych. Podobne by sa zachovalo 90% ludi, v beznom zivote aj viac, takze nevidim na tom nic odsudeniahodne :D :)

6. Aký máte pocit z manažérky Harper? Čo podľa vás myslela tou poznámkou, že Abby bola niektorým viac ako matka?
Joj, ked vsetko to bolo tak davno, ja si uz vobec nepamatam ake vlakna som mala na iste veci vymyslene. Ale nie, James s Abby urcite nespaval ak toto niekomu napadne :D Mal s nou len velmi blízky vzťah...

7. Ako ďaleko ešte zájde Zoe s intrigami voči Nikki? Nikki už nesedelo jej správanie, odhalí ju nakoniec?
Podla mna odhali, iste sceny mi pridu dost napadne a myslim ze sa kazdu chvilu ukaze o co tu kraca...

8.Prekvapila vás Zoe s Patrickom? Ako sa voči nemu zachová po tom, ako videla správy? Myslíte si, že sa o tom dozvie Peter?
Ale nieee :D K Zoeinmu charkteru sa to v pohode hodi :D Mohla by ho dourazat ci je jebo ked ma hentake prejavy :D ale nejak extra riesit by to asi nemusela, nie je to vec, ktora sa jej osobne tyka, takze skor si bude riesit vlasne veci... Bol len jednorazovka a tam by to asi haslo... Petrik, ale, nemyslim si, to by som nechala tak...

9. Ktorá postava je vaša najobľúbenejšia a ktorá, naopak, najmenej?
:DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD Ano, toto tu nesmelo chybat.. Jednoznacne Nina :lol:

10. Vytvorte outfit podľa toho v akej situácii sa vaša hrdinka nachádza.
Obrázok
My lady is: Evinka
Evinka
 
Príspevky: 277
Registrovaný: Str Sep 05, 2012 1:03 pm

PredchádzajúciĎalší

Späť na Módna Aréna

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť

cron