19th Century: 5.Kapitola

Obrázok
svet módy

Re: 19th Century: 3.Kapitola

Poslaťod elisabeth.hard » Štv Júl 31, 2014 2:01 pm

1. Ako ste sa dozvedeli, bude sa konať ďalší večierok, preto stručne napíšte ak chcete, čo ste na ňom zažili, ako sa vám na ňom páčilo, nabudúce sa presunieme zrejme až do obdobia po Vianociach, preto môžete aj v bodoch napísať čo ste robili v tomto období.
Po hodine slečny Latourovej som bola strašne nervózna, nechcela som nastúpiť do toho koča a ísť za Edwardom. Bála som sa. Čo mu mám povedať ? Čo ak ma matka predbehla a on už o všetkom vie? Nechcela som ohroziť Michaela, čo ak stratí svoju prácu ?
Po pol hodine koč zastal pred domom a ja som si v záhrade všimla Michaela ako odhŕňa kopy snehu. Najradšej by som mu skočila do náruče... Prečo je to také komplikované ? – pýtala som sa sama seba, keď som kráčala do domu. Vnútri bolo podozrivé ticho : „Kde sú všetci , Anna ?“položila som otázku slúžke, ktorá mi pomáhala s kabátom. „Pani Stonevilová s vašou matkou odišli do mesta, šla s nimi aj Susan.“
„A čo Edward ?“ opýtala som sa s nádejou, že aj on niekam odišiel. Slúžka mi ani nestihla odpovedať, keď som začula : „Mne sa nevyhneš, Evangeline,“ Edward kráčal dolu schodmi priamo ku mne. „Priprav slečne čaj, Anna. Vonku je zima,“ prikázal slúžke a tá v momente odkráčala do kuchyne. „Poďme prosím do knižnice. Tam sa môžeme v kľude porozprávať,“ povedal ukazujúc rukou smerom na knižnicu. Hovoril to tak pokojne, srdce sa mi rozbúchalo ako o život. Čakala som na moment, kedy sa znova prestane ovládať.
...
„Tak dobre, Evangeline. S kým sa stretávaš a čo sa nemám dozvedieť ?“ kládol mi otázku na ktorú som ráno nestihla odpovedať. Bol však veľmi pokojný, čo znervózňovalo mňa. „Nestretávam sa s nikým, naozaj. Matka ma len videla v záhrade ako sa rozprávam so záhradníkom a myslí si, že je medzi nami niečo viac,“ keď som to hovorila bolo mi do plaču. „Aha, takže z toho bola tvoja matka taká rozrušená. Hm,“ na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval: „Vieš, matky chcú pre nás len to najlepšie a pre dobro všetkých by teraz bolo najlepšie toho záhradníka vyhodiť.“ „Čože ? To nesmiete! Veď on za nič nemôže a prácu určite potrebuje,“ Edward ani nedohovoril a ja som mu ihneď skočila do reči. „Priveľmi ti na ňom záleží, Evangeline,“ znova bol chvíľu ticho a potom sa postavil tesne ku mne, tvár mal blízko mojej : „ Zistím ak si mi klamala,“ zašepkal a venoval mi letmý bozk.
...
Blížili sa Vianoce. V dome vládol chaos a všetci sa venovali prípravám na večierky. Michaela som skoro vôbec nestretávala, videla som ho len ráno cez okno mojej izby. Matka si dala záležať na tom, aby som nemala vôbec žiadny čas sa flákať niekde po záhrade. Edward sa mi tiež pár dní pred Vianocami začal viac venovať. Presne tak ako to sľúbil. Začali sme riešiť veci ohľadom našej svadby. Ostával už len dátum. Edward sa ma na to často pýtal, no ja som z toho vždy nejako vycúvala. Napokon ma matka prinútila povedať dátum. „Čo takto niekedy začiatkom februára ?“ odpovedala som Edwardovi otázkou. „Ako si želáš. Máš aj presný dátum, alebo ho mám vybrať ja ?“ len som pokývala hlavou a nechala výber naňho.
...
Ráno na Štedrý deň , keď som vstala mi Anna , ako každé ráno, prišla pomôcť s obliekaním. Sledovala som Michaela z okna. „Anna, poznáš sa dobre s Michaelom ? Tým záhradníkom,“ opýtala som sa slúžky. „Slečna zaskočili ste ma touto otázkou. Michaela poznám celkom dobre. V dedine sú naši rodičia susedia a my sme sa od detstva priatelili.“
„Mohla by som ťa teda o niečo požiadať ?“ Anna len vystrašene odpovedala : „Áno, slečna, iste.“
Z nočného stolíka som vytiahla obálku s listom, ktorý som včera večer stihla napísať. Vysvetlila som v ňom moju situáciu a aj prosbu či by sme sa nemohli stretnúť.
„Anna, tento list musíš doručiť Michaelovi. Nikto sa o tom nesmie dozvedieť. Hlavne nie Edward a moja mama. Rozumela si ?“ nespúšťala zrak z obálky a len vyľakane prikývla : „Teraz už bež.“
...
Poobede sme sa všetci zhromaždili v obývačke domu a pri krásnom vianočnom stromčeku sme si vymenili darčeky. Bolo to celkom milé, dokonca pricestoval aj môj otec a všetci sme trávili Vianoce spoločne ako rodina. Edward dostal vtedy nápad všetkým oznámiť dátum našej svadby, nevyhli sme sa ani gratuláciám. Situácia sa zhoršovala a ja som nemohla už nič vymyslieť. Čakala som už len na zázrak.
Večer sme sa všetci vybrali na ten večierok. Bolo tam znova množstvo ľudí z ktorých som mnoho videla po prvý raz. Edward bol po celý večer pri mne , tancovali sme spolu a zabávali sa. Na večierku sa nič zvláštne neudialo. Celý čas som myslela na Michaela a rozmýšľala nad jeho Vianocami. Ako ich asi trávi ? Dostal vôbec môj list ?
„Prepáčte, vy ste slečna Evangeline ?“ pristúpila ku mne žena, ktorú som si predtým všimla pri mojich a Edwardovych rodičoch. „Áno, to som ja.“ Žena sa usmiala a predstavila sa ako slečna Fisherová. Krajčírka , ktorá mi mala ušiť svadobné šaty. Chvíľu sme sa tam zhovárali a dohodli sa na prvej skúške.
Po večierku sme sa vrátili domov dosť neskoro. Celkom sa mi tam páčilo, ale neužila som si to tak ako by som chcela. Bola som sklamaná z toho, že už máme dátum svadby a ja nemám nápady ani možnosť zrušiť našu svadbu. Edward bol naozaj milý, ale neľúbim ho. Je to zložité.
Rozmýšľala som aj nad Michaelom. Čo si teraz o mne myslí, keď už vie o svadbe ? Keď som si išla ľahnúť na vankúši som zbadala malú kartičku s mojim menom a pritom bol priložený prsteň.
Obrázok
2. Napíšte maximálne 2 vianočné darčeky, ktoré ste dostali a od koho a napíšte aký darček ste dali vašemu snúbencovi, prípadne niekomu vám blízkemu.
Od rodičov som dostala sadu svadobných šperkov.
Obrázok
Stará mama mi poslal tiež darček, bol to zápisník. Vie, že veľmi rada píšem.
Obrázok
Od Edwarda som dostala krásny prívesok.
Obrázok
Edwardovi som darovala model lode. Má svoju zbierku a veľmi ho potešil nový "prírastok".
Obrázok

3. Pridajte nejakú slávnostnú róbu, ktorú ste mali na sebe na vianočnom večierku.
Obrázok

4. Aký máte zatiaľ pocit z toho, čo sa vám v poslednej dobe udialo?
Je to celé naozaj zložité. Som zaľúbená do Michaela a pritom si mám zobrať Edwarda, ktorý sa naozaj snaží. Neviem čo mám robiť a som z toho smutná. Dochádzajú mi nápady a neviem ako by som mohla svadbu zrušiť.
5. Príbeh ktorého dievčaťa vám je najsympatickejší?
Páčia sa mi všetky príbehy a rada si ich čítam, je to ako kniha.
Najviac ma asi zaujal príbeh Sophie a som zvedavá ako to s ňou dopadne.
elisabeth.hard
 
Príspevky: 105
Registrovaný: Pon Sep 17, 2012 12:04 pm

Re: 19th Century: 3.Kapitola

Poslaťod Veronika4495 » Str Aug 06, 2014 3:55 pm

Ahojte :) Pridávam nové kolo o deň skôr, myslím že tie, ktoré úlohu nedoplnili, alebo nepridali to už aj tak nespravia :) Odmenu za toto kolo získava enny :)

4.KAPITOLA
Londýn 3.1.1810

Sedeli ste v krásne vyzdobenej kaplnke a čakali ste na príchod nevesty. Nikto z vás ani netušil, čo sa pred malou chvíľou odohralo vo vedľajšej miestnosti, kde sa Sofie prichystávala na obrad. V duchu ste ju ľutovali, pretože ste vedeli, že Frank je starý a hrubý muž a určite sa k Sofie bude správať veľmi zle. Zároveň ste však mali aj vlastné problémy, pretože aj vás čoskoro čakala svadba. Pokým ste čakali na nevestu, v hlave sa vám vybavili udalosti, ktoré ste prežili počas vianočných sviatkov.


ELIZABETH MONGOMERY (17)
Obrázok
Počas sviatkov sa Elizabeth spolu s Jackom zúčastnila mnohých večierkov, no tú tajomnú ženu na nich nestretla. Jack sa tváril milo, bol pozorný a neustále jej opakoval, že ju má rád. Elizabeth sa však neustále trápila. Z celej duše mu túžila veriť, ale obávala sa, že Jack sa stále s tou ženou stretáva a že spriadajú nejaké plány.
Vianoce však prebehli v príjemnom duchu. Od Jacka dostala nádherný náhrdelník a zároveň aj prekrásne svadobné šaty. Elizabeth bola skutočne nadšená a milo prekvapená a aj keď sa to v spoločnosti jeho rodiny nepatrilo, neovládla sa objala ho a vtisla mu bozk na líce so slovami.
,,Jack, nemôžem sa dočkať, kedy sa stanem tvojou ženou!“
Elizabeth sa na chvíľu podarilo zabudnúť na tú ženu, vďaka ktorej sa tak veľmi trápila a vychutnávala si Jackovu prítomnosť. Často sa prechádzali po záhrade, i keď bola vonku poriadna zima a popoludnia trávili hraním kariet, alebo inou zábavou.
Pár dní po Vianociach sa spolu zúčastnili ďalšieho vianočného večierku. Elizabeth si obliekla červené a trochu vyzývavé šaty, akoby sa podvedome chcela podobať tej žene, aby vzbudila v Jackovi lásku. Hodnú chvíľu spolu tancovali, ale Elizabeth nevedela odtrhnúť zrak od vchodových dverí a Jack si to po chvíli všimol.
,,Čakáš niekoho miláčik?“
,,Ja...prečo? Nie,nie,len som sa akosi zamyslela..."

Keď dotancovali, Elizabeth si sadla na pohovku a Jack sa ponúkol, že jej prinesie nápoj. Elizabeth sledovala tancujúce páry, ale v tom jej zrak upútal starší muž, ktorý pristúpil k Jackovi a podal mu nejaký lístok. Jack ho rýchlo vzal do ruky a schoval si o vo vrecku. Elizabeth zovrelo srdce, pretože tušila, že to nebude nič dobré. Keď sa Jack vrátil oznámil jej, že sa budú musieť vrátiť domov. Elizabeth sa na nič nepýtala, pretože vedela, že by to bolo zbytočné a že by jej aj tak nepovedal pravdu a preto len prikývla a vstala...
Keď sa vrátili domov, prezliekla sa a obliekla si nočnú košeľu. V tom započula buchnutie dverí na chodbe a preto pootvorila dvere a zbadala Jacka v jazdeckom úbore ako sa pomaly vykráda preč. Prišlo jej zle od žalúdka. Boli takmer dve hodiny v noci a Elizabeth zachvátila žiarlivosť. Bola si istá, že ide za tou ženou. V posledných dňoch sa snažila nepripúšťať si, že by mohli byť milenci, ale teraz si bola už takmer istá a chcela to zistiť. Uvedomila si však, že kým by sa prezliekla Jack by jej už zmizol z dohľadu, ale rozhodla sa, že nabudúce ho bude sledovať. V hlave jej však skrsol ďalší nápad. Nepatrilo sa to, ale bolo jej to jedno. Vyšla na chodbu a vošla do Jackovej izby v nádeji, že tam niečo nájde. Uľavilo sa jej, keď zistila, že jeho sluha tam už nie je a tak vošla dnu. Chvíľu sa prehrabávala v papieroch na jeho stole, ale nenašla nič podstatné, no v tom jej zrak upútalo niečo iné. Bola to zmluva, ktorú podpísal Jack a aj Elizabethin otec. Spočiatku neverila tomu, čo číta, ale neskôr jej bolo všetko jasné a po líci sa jej skotúľala jediná slza, ktorú však nahradila zlosť. Pozrela na zmluvu ešte raz.
,,Čestne vyhlasujem, že odpustím hráčsky dlh Jackovi Marweinovi, v deň uzavretia sobáša s mojou dcérou Elizabeth Montgomery. Zároveň dostane veno v hodnote 60 000...“
Ďalej už nevládala čítať. Takže jej vlastný otec prinútil Jacka, aby si ju vzal? Nemohla tomu uveriť, ako jej to mohol spraviť? Len nehybne sedela a čakala, kým sa vráti Jack.
...
Asi o 2 hodiny neskôr sa dvere otvorili a dnu vošiel Jack. Keď zbadal Elizabeth ostal prekvapený, ale usmial sa.
,,Miláčik, prečo ešte nespíš?“
Keď však zbadal jej ľadový pohľad, zamrzol mu úsmev na tvári.
,,Stalo sa niečo?“ opýtal sa jej.
,,Prestaň už s tými klamstvami! A nevolaj ma viac miláčik, ani žiadnymi podobnými názvami. Dobre si sa na mne celú dobu zabával? Musel si si o mne myslieť, že som poriadna hlupaňa keď som ti tak rýchlo uverila, však?“
,,Ja nerozumiem o čom hovoríš...“
,,O tomto!“
povedala a hodila pred neho zmluvu.
,,Ja...Všetko ti vysvetlím Elizabeth.“
,,Nemusíš mi nič vysvetlovať. Nestojím o tvoje ďalšie lžy! Myslím, že som všetko dobre pochopila. Prehral si v kartách s mojim otcom a on ťa prinútil vziať si ma za ženu. Ak máš aspoň štipku svedomia, tak mi teraz povieš prečo to môj otec spravil!“

Jack vzdychol a sklopil hlavu, potom začal rozprávať.
,,Tvoj otec mi povedal, že pre teba chce niekoho, kto sa k tebe bude správať vždy dobre. Chcel len aby si bola šťastná a preto som ťa musel presvedčiť, aby si si ma vzala. Robil to pre tvoje šťastie a ...“
,,Stačí! Nechcem to viac počúvať. Obaja ste zo mňa spravili blázna! Môj otec má však choré srdce a preto nechcem aby sa dozvedel že o tom viem! Kým si bol preč a skutočne mi je práve jedno kde vlastne si bol, som premýšľala a rozhodla som sa. Ak zruším svadbu musela by som sa vrátiť k otcovi, pretože nemám peniaze a s ním by som viac nedokázala bývať, bola by som neustále pod jeho kontrolou. Preto svadba bude, ale mám podmienky.“
,,Iste, spravím čo si budeš želať. Elizabeth chcem aby si vedela, že ja ťa skutočne...“
,,Mlč! Ešte som neskončila a nestojím o tvoje výmysly. Takže ako som sa dočítala, môj otec ti dá 60 000 a ja chcem, aby si polovicu peňazí dal na môj účet aby som s nimi mohla disponovať len ja. Zároveň chcem, aby si kúpil nejaký menší domček na vidieku. Nič luxusné stačí obyčajný malý domček.“
,,Iste kúpim nám dom, kde len chceš. Ani nevieš, ako ma to mrzí, ale ešte spolu môžeme byť šťastní...“
,,Asi si ma nepochopil. Ten dom bude len pre mňa. Teraz sa budeme naďalej tváriť, že sme šťastní a zamilovaní. Po svadbe tu ostanem pár mesiacov, aby hneď nevznikli reči, keďže sa budeme musieť zúčastňovať plesov, ale potom sa utiahnem do domčeka na vidieku a ty choď pre mňa aj do pekla!“

Jack vyvalil oči a neveriacky na ňu pozeral.
,,Chceš tým povedať, že si ma vezmeš, ale krátko po svadbe ma opustíš?!“
,,Som naozaj rada, že si to pochopil!“
odvetila Elizabeth, otočila sa a odišla späť do svojej izby. V očiach ju štípali slzy, ale nechcela plakať pre Jackom, čakala, kým sa bezpečne zavrie v svojej izbe. Jack stál ako obarený a päsťou udrel do stola. Nadával si, že tú zmluvu nezničil. Vzal ju do rúk a roztrhal ju, aj keď vedel, že je to zbytočné. Nechcel ublížiť Elizabeth, ale uvedomil si ako veľmi ju sklamal. Bol však rozhodnutý získať si opäť jej lásku aj dôveru nech to stojí, čo to stojí...


AMELIA RENALDIOVA (20)
Obrázok
Amelia postrehla na Adamovi, že sa trápi kvôli tomu, čo mu naposledy povedala. Popravde sa mu ani nečudovala skôr bola prekvapená, že prišiel na večierok a pred ostatnými sa dokonca tváril normálne. S ňou však dlhý čas neprehovoril. Tancovali spolu, ale on mlčal, len sa im občas stretli pohľady. Niekoľkokrát sa Amelia pokúsila nadviazať rozhovor, no on nereagoval. Mala pocit, akoby sa rozprávala so stenou. Najhoršie však bolo, že na večierku boli aj priateľky jej matky, na ktoré ani jeden z nich nemal náladu. Keď Amelia zbadala, že sa k nim blížia, schytila Adama za ruku a poprosila ho, aby išiel s ňou. Vedela, že to nebolo práve najslušnejšie, ale musela to spraviť. Vedela, že jej to nasledujúcu nedeľu rozhodne dajú najavo, ale vtedy jej to bolo úplne jedno. Odišli spolu do jedného zo salónikov, ktorý bol voľný takže sa mohli v pokoji a nerušene porozprávať. Než Adam stihol prehovoriť, začala rozprávať Amelia.
„Adam... Ja... prepáč... Viem, že som ťa nahnevala a viem, že to odomňa bolo kruté, ale musíš vedieť, že mi je ľúto, ako som sa k tebe vtedy správala. Nebolo to odomňa fér...“
„Nemusíš pokračovať. Celkom to nechápem, ale asi si ho vážne mala rada. Pozri, nechcem aby si trpela. Ak ťa myšlienka na našu svadbu zraňuje...“
,,Nie..“
skočila mu do reči. ,,Vlastne som chcela aby si vedel, že som si to rozmyslela.“
„Počkaj. Myslíš...?“ v jeho očiach zrazu zbadala rozčarovanie.
„Á-áno. Chcem veľkú svadbu. Vždy som chcela veľkú svadbu so všetkým, čo k tomu patrí. Neviem síce, ako si si to mohol zapamätať, ale vždy som si predstavovala, ako pôjdem k oltáru vo veľkých bielych šatách, naokolo kvety, spev vtákov... Ale,musím vedieť, že to myslíš vážne – so mnou. S nami.“
Adam neskrýval nadšenie, dokonca prišiel bližšie a objal ju. Stáli tesne pri sebe, dokonca cítila jeho dych. Adam sklonil hlavu a chystal sa ju pobozkať, no vtedy sa Amelia odvrátila a odtiahla sa. Adam zaťal päste, pustil ju a odstúpil o krok dozadu.
,,Prepáč, Adam ale... Daj mi trochu času...Chvíľu mi zrejme potrvá, než si zvyknem, že my dvaja budeme manželia...Pochop, boli sme dlhé roky priateľmi a ja som prišla o...“
,,Chápem, Amelia. Dám ti toľko času, koľko budeš potrebovať.“
,,Mali by sme sa vrátiť medzi ostatných, moji rodičia ma už určite hľadajú.“

Keďže nechcela kaziť večierok, nezačínala s témou, prečo vlastne súhlasil so svadbou, i keď by ju to veľmi zaujímalo, no v tom momente bola rada, že je medzi nimi konečne uvoľnenejšia atmosféra. Naviac čakala, kedy on vytiahne tú tému, no vyzeralo to, že sa jej skôr snaží vyhnúť. Amelia však mala v hlave neustále rozhovor s jeho otcom, ktorý si vypočula. Adama však mala rada najmä ako priateľa a nechcela prísť o jeho priateľstvo, preto váhala, či vôbec chce poznať pravdu...
Vianoce boli príjemné a Amelia sa po dlhej dobe viackrát usmievala. Dostala mnoho pekných darčekov, ale najviac ju potešil darček od Adama. Bola to ich spoločná fotografia a pod ňou napísaný text:
„Pamätáš sa na tento deň? Mala si narodeniny a veľmi si chcela mať fotku so mnou – nemal som na výber a musel som súhlasiť. Som rád, že si ma prehovorila. Urobím všetko preto, aby z teba bola tá šťastná a veselá Mia, akú som poznal. 
S láskou, tvoj Adam.“

Nedokázala skrývať radosť a vyčarila na Adama široký úsmev. Najradšej by ho v tej chvíli objala, ale ovládla sa a len mu poďakovala.
Na Silvestra usporiadala Amelina matka u nich doma menší večierok, kde bol samozrejme aj Adam. Amelia bola očarujúca a konečne si zvolila šaty v trochu pestrejšej farbe ako zvyčajne. Hostia ju obdivovali a Adam s ňou tancoval takmer celý večer a bol hrdý na to, že práve on sa stane jej manželom. Krátko pred polnocou ju chytil za ruku a spoločne vyšli na terasu. Bolo chladno, ale Amelia sa potrebovala schladiť po dlhom tanci a preto uvítala, keď vyšli von. Chvíľu sa len tak nezáväzne rozprávali a dobre sa zabávali. Amelia mala pocit, že sa vrátila do starých čias. Do polnoci ostávalo iba pár sekúnd. Keď konečne odbila polnoc, spoločne si pripili. Adam sa potom sklonil a pobozkal ju.
,,Šťastný Nový rok.“ povedal keď sa odtiahol.
Ameliu jeho bozk, hoci bol iba letmý prekvapil a uprene sa na neho pozrela. Aj Adam jej hľadel do očí. Chvíľu len nehybne, mlčky stáli a potom sa Adam opäť sklonil a opäť ju pobozkal tentokrát však na ústa a vášnivejšie ako kedykoľvek predtým. Amelia sa najskôr chcela odtiahnúť, no namiesto toho, ho objala okolo krku a Adam ju chytil okolo drieku a pritiahol si ju ešte bližšie. Ameliu zaplavilo teplo a v tej chvíli si želala, aby ten okamih trval večne. Zakrátko ju však zachvátila panika. V hlave zbadala Michaelovu tvár a s hrôzou si uvedomila, že na neho celý deň ani na chvíľu nepomyslela. Dovtedy na neho myslela každú chvíľu. Sľúbila mu predsa vernosť a teraz sa tu bozkávala s iným mužom a dokonca sa jej to páčilo. Príjemný pocit razom vystriedala zlá nálada. Amelia sa prudko odtiahla a odstrčila Adama.
,,Prestaň! Pusť ma!“
Adam zmätene pozeral na Ameliu a nechápal jej náhlu zmenu nálady. Mal pocit, že bozk sa jej páčil ale teraz v jej očiach vyčítal hnev. V poslednej dobe sa v nej takmer vôbec nevyznal.
,,Čo sa stalo, Amelia?“
,,Povedal si, že mi necháš toľko času, koľko budem chcieť a teraz...“
,,Mal som pocit, že sa ti to páčilo.“
,,Tak si sa zrejme mýlil! Nechaj ma samú!“

Potom vbehla dovnútra a smerovala do svojej izby. Tam sa zavrela, ľahla si do postele a zmietali ňou rozličné pocity. Vedela, že Adamovi neustále ubližuje, no nevedela sa zbaviť myšlienky na Michaela. Jej láska k nemu bola veľmi silná a nedalo sa na to len tak zabudnúť. Vždy keď začala byť šťastná, objavil sa u nej pocit viny. Bola presvedčená, že by mala smútiť a že nemá právo na šťastie. Premýšľala aj nad tým, či by predsa nebolo lepšie svadbu s Adamom zrušiť aby ich priateľstvo nezničila úplne...

EVANGELINE MOON (18)
Obrázok
Evangeline bola po hodine slečny Latourovej strašne nervózna. Bála sa stretnutia s Edwardom a nevedela, čo mu má povedať. Nechcela ohroziť Michaela, pretože sa bála, že by mohol prísť o svoju prácu. Keď koč zastal pred domom, všimla si Michaela ako odhŕňa kopu snehu. Najradšej by mu skočila do náruče, no vedela, že teraz ju čaká niečo oveľa nepríjemnejšie a vošla do domu.
„Kde sú všetci , Anna ?“ položila otázku slúžke, ktorá jej pomáhala s kabátom.
„Pani Stonevilová s vašou matkou odišli do mesta, šla s nimi aj Susan.“
„A čo Edward ?“
opýtala sa s nádejou, že aj on niekam odišiel. Slúžka však ani nestihla odpovedať, keď začula jeho hlas.
„Mne sa nevyhneš, Evangeline,“ Edward kráčal dolu schodmi priamo k nej.
„Priprav slečne čaj, Anna. Vonku je zima,“ prikázal slúžke a tá v momente odkráčala do kuchyne.
„Poďme prosím do knižnice. Tam sa môžeme v kľude porozprávať,“ povedal ukazujúc rukou smerom na knižnicu. Jeho hlas znel veľmi pokojne a Evangeline občas desilo ako veľmi sa vie ovládať...
„Tak dobre, Evangeline. S kým sa stretávaš a čo sa nemám dozvedieť ?“ naďalej bol však veľmi pokojný a to ju znervózňovalo čoraz väčšmi.
„Nestretávam sa s nikým, naozaj. Matka ma len videla v záhrade ako sa rozprávam so záhradníkom a myslí si, že je medzi nami niečo viac,“ keď to hovorila bolo jej do plaču.
„Aha, takže z toho bola tvoja matka taká rozrušená. Hm,“ na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval: „Vieš, matky chcú pre nás len to najlepšie a pre dobro všetkých by teraz bolo najlepšie toho záhradníka vyhodiť.“
„Čože ? To nesmiete! Veď on za nič nemôže a prácu určite potrebuje,“
„Priveľmi ti na ňom záleží, Evangeline,“ znova bol chvíľu ticho a potom sa postavil tesne k nej, tvár mal blízko pri jej tvári. „Zistím ak si mi klamala,“ zašepkal a venoval jej letmý bozk.
Blížili sa Vianoce a všade bol chaos. Evangeline nemala čas stretnúť sa s Michaelom, i keď po tom veľmi túžila, ale nechcela ho ohrozovať. Okrem toho, Edward splnil svoj sľub a venoval sa jej čoraz viacej. Niekedy sa v jeho spoločnosti cítila príjemne, ale uvedomovala si, že on ju v skutočnosti neľúbi a takéto manželstvo nechcela. Napokon sa dostali aj k otázke svadby. Edward sa jej často pýtal na dátum, no ona vždy vycúvala, ale matka ju napokon prinútila rozhodnúť sa.
,,Čo takto niekedy začiatkom februára?“ povedala raz Edwardovi.
„Ako si želáš. Máš aj presný dátum, alebo ho mám vybrať ja ?“ len pokývala hlavou a nechala výber naňho. 
Ráno na Štedrý deň jej ako každé ráno pomáhala slúžka s obliekaním. Evangeline zistila, že jej slúžka sa s Michaelom pozná a preto využila príležitosť a dala jej líst, ktorý pre neho napísala, kde ho okrem iného žiadala aj o spoločné stretnutie.
„Anna, tento list musíš doručiť Michaelovi. Nikto sa o tom nesmie dozvedieť. Hlavne nie Edward a moja mama. Rozumela si? Teraz už bež.“
Poobede sa všetci zhromaždili v obývačke a rozdávali si darčeky. Od Edwarda dostala krásny prívesok, no omnoho viac by ju potešila aj drobnosť, keby vedela, že je to z lásky. Uvedomila si však, že týmto darčekom si Edward len splnil akúsi svoju povinnosť k nej, no prinútila sa do úsmevu a poďakovala. Krátko potom, ako si rozbalili darčeky, Edward vstal a všetkým oznámil dátum svadby.
,,Chcel by som vám oznámiť, že sme konečne stanovili dátum svadby. Bude sa konať 14.februára.“
Hneď potom ich všetci zavalili gratuláciami a Evangeline si uvedomila že jej pomôže už len zázrak.
Večer sa všetci vybrali na večierok, kde bolo množstvo ľudí. Edward sa celý večer držal pri Evangeline a nespúšťal z nej zrak.
,,Vyzeráš nádherne. Dúfam, že si sa konečne zmierila s našou svadbou. Uvidíš, že ti nebude nič chýbať. Môžme spolu prežiť spokojný a šťastný život.“
Evangeline len prikývla, ale túžila mu vykričať že so svadbou bez lásky a z povinnosti sa nezmieri nikdy. Premýšľala stále nad tým, akoby ho prinútila svadbu zrušiť, ale doteraz jej nič nevyšlo. Edwarda totiž nič nevyviedlo z miery. Ako vojvoda musel vedieť ovládať svoje pocity a preto dokázal potlačiť v sebe hnev.
Evangeline neustále premýšľala nad Michaelom a nad tým, či dostal jej list. Z jej úvah ju pretrhol hlas jednej ženy.
„Prepáčte, vy ste slečna Evangeline ?“
„Áno, to som ja.“

Žena sa usmiala a predstavila sa ako slečna Fisherová. Krajčírka , ktorá jej mala ušiť svadobné šaty. Chvíľu sa tam zhovárali a dohodli sa na prvej skúške. Keď sa večer vrátila domov, bolo už neskoro. Keď si išla ľahnúť do postele zbadala na vankúši malú kartičku s jej menom a pri nej bol priložený prsteň. Usmiala sa a nastokla si ho na ruku. Celú noc premýšľala nad Michaelom a s myšlienkami na neho zaspala.
Nasledujúce ráno ju prebudila jej slúžka. Evangeline nebola zvyknutá na to, že ju niekto budí. Keď otvorila oči, všade bola ešte tma.
,,Prepáčte mi, že vás budím, ale niečo pre vás mám...Je to od Michaela a vraj vám to mám odovzdať ihneď chcela som počkať kým vstanete, ale...“
,,To je v poriadku. Čo pre mňa máš?“

Slúžka jej podala krátky stručný list, v ktorom stálo, že sa o pol hodinu stretnú pred stajňami. Evangeline rýchlo vstala z postele a obliekla si šaty. Nebolo ešte ani šesť hodín ráno a preto všetci spali. Keď vbehla do stajne Michael tam už stál. Pozdravili sa a Michael jej potom povedal, že nie je rozumné, aby sa stretávali a aby mu posielala listy, pretože onedlho sa má stať vojvodkyňou a on nechce spôsobovať žiadne problémy.
,,Viem, že by sme sa nemali stretávať a že sa budem onedlho vydávať ale...mňa sa nikto nepýtal či si chcem Edwarda vziať. Nestojím o manželstvo z donútenia a je mi ukradnuté, že je vojvoda a má všetko na čo si zmyslí. Ja len chcem niekoho, kto ma bude mať skutočne rád a koho budem mať rada ja...“
Pozrela sa Michaelovi do očí a on zas jej. Ešte predtým než prišla bol rozhodnutý ukončiť ich stretávanie, ale zrazu bolo všetko inak.
,,Viem, že je to odo mňa opovážlivé, ale nemôžem si pomôcť. Nemám vám čo ponúknuť, ale myslím, že vás ľúbim. Neznesiem pohľad na to ako sa vydáte a preto som chcel odtiaľto odísť, ale bol by som rád ak by ste odišli so mnou. Ak budete súhlasiť stretneme sa tu 4.januára o jedenástej v noci. Ak som moc opovážlivý, prosím odpustite mi a zabudnite na môj návrh. Teraz by ste sa mali vrátiť kým nás tu spolu zbadajú.“
Evangeline nebola schopná povedať ani slovo. Do odchodu bolo len pár dní a ona sa musela rozhodnúť. Ak s ním odíde zničí to jej povesť a rodičia aj Edward a celá jeho rodina ju určite znenávidia. Na druhej strane táto možnosť ju lákala i keď to bolo riskantné a Edward ich mohol nájsť a vyzvať za to Michaela na súboj, kde by určite vyhral. Nevedela čo spraviť aby bola šťastná a zároveň nikomu neublížila...

SOPHIE PRIGNATE (16)
Obrázok
Pre Sophie boli toto najhoršie Vianoce, aké doteraz zažila. Všetci jej neustále pripomínali, že už o pár dní sa vydá za Franka, ktorého z duše nenávidela. V hlave jej skrsol nápad, že utečie preč, ale vedela, že by tým ublížila najmä rodičom a napriek všetkému ich mala rada. Vianoce strávila vo Frankovom dome spolu so svojimi rodičmi, ktorým sa očividne jeho prepychový dom páčil a sviatky si užívali. Od Franka však Sophie nedostala nijaký darček, pretože napriek jeho bohatstvu bol lakomý a odmietal na ňu utrácať. Aj tak jej už platil svadobné šaty a to sa mu zdalo ako postačujúci darček. Ani ona si s výberom darčeka pre neho nerobila hlavu. Nemala v pláne dať mu nič, ale jej matka napokon predsa niečo kúpila a dala mu to v Sophienom mene. Po tom, čo si rozbalili darčeky a spoločne sa zúčastnili večierku. Sophie aj s rodičmi sa vrátili opäť do Frankovho domu, pretože tam mali stráviť celé sviatky a Sophie tam mala ostať už nastálo. Na nový domov si však nedokázala zvyknúť a už vôbec nie na to, že tu bude bývať s ním. Všetci si už išli ľahnúť, no ona nedokázala zaspať. Bolo už po polnoci a keďže všetci spali, odvážila sa a v nočnej košele a hodvábnom župane zišla dole po schodoch a vošla do priestrannej knižnice. Sadla si na pohovku a vybrala si jednu z jeho kníh. Práve keď sa začítala, roztvorili sa dvere na knižnici a dnu vstúpi Henry. Sophie bola prekvapená že ho tu vidí, pretože nebol ani pri vianočnej večeri, ani na plese. Pritiahla si župan a chcela sa vrátiť do izby.
,,Nie je už trochu neskoro na čítanie?“ spýtal sa Henry hlbokým hlasom a pritom z nej nespúšťal zrak.
,,Nemohla som zaspať a okrem toho, čo je vás potom?“
,,Ako vidím, opäť máte bojovú náladu...Viete, že som vás ešte ani nevidel usmiať sa? Dokážete to vôbec?“

Sophie na neho zagánila a prebodla ho pohľadom.
,,Nebudem plytvať úsmevom na ľudí, ktorých nemám rada.“
,,Viete, že vám celkom pristane, keď sa hneváte?“
poznamenal s tajuplným úsmevom.
,,Asi bude predsa len najlepšie keď sa vrátim do izby.“ povedal Sophie a pokúsila sa prejsť okolo neho, no zadržal ju.
,,Čo si to dovoľujete, vy prašivec? Dajte zo mňa tie hnusné ruky preč! Pustite ma inak začnem kričať!!"
Henry ju pustil a prísne na ňu zazrel. Zaťal päste aj zuby a mal čo robiť aby sa ovládol a nepotrestal ju za jej urážky.
,,Len som vám chcel dať toto.“
Vybral malú krabičku a podal jej ju. Sophie s roztrasenou rukou vzala krabičku do rúk a nevedela čo povedať.
,,Chápem, že zrejme nestojíte o darček od prašivca, ako som ja, no napriek tomu vám prajem veselé Vianoce, Sophie. Teraz ma ospravedlňte, prajem vám dobrú noc.“
Potom sa otočil a Sophie ostala v knižnici s krabičkou v ruke a s pocitom viny. Urazila ho a nakričala po ňom a on jej len chcel dať darček. Ani jej nenapadlo, že by mohla dať niečo aj ona jemu. V poslednej dobe bola podráždená a hádkami s Henrym sa aspoň trochu odreagovala, pretože k Frankovi si nemohla tak veľmi dovoliť. Cítila sa hrozne a najradšej by sa mu ospravedlnila. Ani nemala náladu darček otvárať, no napokon ju predsa len premohla zvedavosť. V krabičke bola nádherná strieborná retiazka s medailónikom. Sophie sa na chvíľu usmiala, no aj tak mala zlý pocit z ich stretnutia. Rozhodla sa, že je najvyšší čas vrátiť sa do izby a ráno sa mu možno ospravedlní aj keď na to nemala veľmi náladu.
Nasledujúce ráno však Henry už v dome nebol a trochu sa jej aj uľavilo. Počas vianočných sviatkov ho viac nevidela. Naďalej chodila na večierky, ale bola aj zaneprázdnená svadbou. Každodenne chodila na skúšku šiat, aby bolo všetko dokonalé, i keď jej na tom vôbec nezáležalo. Na Nový rok prišla na večierok, ktorý usporiadala Amelina matka. Takmer každý sa jej pýtal či už sa teší na svadbu a zasypávali ju množstvom ďalších otázok. Sophie vôbec nemala náladu odpovedať im a tak sa pri prvej príležitosti vytratila von do záhrady. Bolo jej jedno, že vonku sneží a mrzne a že má na sebe len tenké šaty. Nezáležalo jej viac na sebe. Najradšej by sa bola stratila preč. Keď už bola ďalej od domu a bola si istá, že ju nikto neuvidí, neovládla sa klesla na zem a rozplakala sa. Po chvíli započula kroky a skôr než stihla vstať a utrieť si slzy, stál nad ňou Henry.
,,Panebože, zbláznili ste sa? Chcete dostať zápal pľúc a zomrieť?“
Henry sa k nej sklonil a zdvihol ju zo zeme.
,,Je mi to jedno! Nechajte ma tak, nemám na vás náladu.“
,,Viem, že ma nenávidíte, ale budete to musieť pretrpieť, pretože vás tu nenechám zamrznúť.“

Potom si vyzliekol kabát a prehodil jej ho cez plecia.
,,Mali by ste sa vrátiť do domu. Je skutočne zima...“
,,Nechcem sa tam vrátiť! Potrebujem byť chvíľu sama. Už som vám niekoľkokrát povedala, aby ste mi dali pokoj! Prečo sa do mňa ustavične staráte?!“
,,Pretože sa správate ako malé rozmaznané decko! Neuvedomujete si, že vašim správaním si môžete ublížiť? Buď sa vrátite po dobrom, alebo vás tam dotiahnem. Môžete si vybrať.“

Sophie zaťala zuby a zagánila na neho. Nechcela aby vyhral a aby bolo po jeho. Ani v podstate nevedela, prečo s ním neustále súperí a prečo je na neho stále taká protivná. Napokon si vyzliekla kabát, ktorý jej dal, hodila ho doňho a hrdo vystrela hlavu.
,,Je mi jedno čo si o mne myslíte, kľudne ma považujte za rozmaznané decko! Ja vás tiež nenávidím, ste len ďalší darebák, ktorý si myslí, že mi môže rozkazovať! S bratom sa na seba správaním podobáte viac ako si myslíte.“
Potom sa otočila a vykročila späť k domu. Henry nenávidel, keď ho zrovnávali s jeho nevlastným bratom. Netušil prečo jej robí tak dobre neustále ho urážať. Vždy ho dokázala rozzúriť a bol rozhodnutý, že jej to len tak nedaruje. Ani nevedel prečo, ale zaumienil si, že nad ňou vyhrá a že dosiahne, aby si ho vážila.

MONIQUE ADRIANNE DEVERAUX (17)
Obrázok
Monique prežila Vianoce v kruhu ľudí, ktorých až donedávna nepoznala. Boli to jej prvé vianočné sviatky bez jej rodiny. Okrem tety v podstate už ani nikoho nemala. Usilovala sa nemyslieť na problémy, ktoré ju postretli, ale bolo to pre ňu náročné. Okrem toho v Londýne už bola nejaký ten čas a stále si nenašla vhodného muža, za ktorého by sa vydala. Nechcela ostať Cadovi na krku a tak sa na večierkoch pokúšala flirtovať s mnohými nezadanými mužmi, no ani jeden sa jej nezdal byť vhodným budúcim manželom. Povedala si preto, že nesmie byť taká prieberčivá a musí si konečne niekoho nájsť nech to stojí čo to stojí. Už dávnejšie sa na jednom plese zoznámila s Georgom Cookom. Bol od Cada mladší, ale vôbec ju nepriťahoval. Georg bol od nej vyšší len o pár centimetrov, bol až prehnane chudý a bledý a nosil okuliare. S Cadom sa nemohol zrovnávať, ale pri Cadovi bol pre ňu každý muž menej atraktívny a tak si povedala, že by sa predsa len mala zamerať na Georga, pretože určite by jej bol dobrým manželom. Vždy keď sa stretli na večierku prehodili spolu zopár slov, zatancovali si tanec, občas prehodil nejaký vtip. Problém bol v tom, že Monique k nemu okrem priateľstva necítila vôbec nič. Brala ho skôr ako brata, ale snažila sa samú seba presvedčiť, že časom možno k nemu začne cítiť niečo viac. Alebo si aspoň nejako zvykne...
Vianoce teda strávila s Cadovou rodinou. Po jedle, prišiel čas aj na rozbalenie darčekov. Monique dostala niekoľko krásnych šiat, zopár šperkov, sadu na vyšívanie a ďalšie darčeky. Potom jej Cad podal drobnú škatuľku a keď ju otvorila bol v nej prekrásny zásnubný prsteň. Cad jej ho nastokol na prst a zoširoka sa na ňu usmial. V tej chvíli sa cítila tou najšťastnejšou ženou na zemi, ale táto chvíľa trvala len zopár sekúnd, pretože si uvedomila, že prsteň, ktorý od Cada dostala je len súčasťou ich pretvárky, ktorá by sa mala už čoskoro skončiť. Radosť z darčeka vystriedal smútok, ktorý sa jej nepodarilo moc dobre zamaskovať. Zo všetkých síl sa pokúsila o úsmev a poďakovala Cadovi. Jeho oči však potemneli a všimol si, že niečo s ňou nie je v poriadku, no nevypytoval sa jej pred všetkými na to, čo ju trápi.
Večer sa všetci vybrali na vianočný ples. Monique bola obletovaná a keďže Cad pre zranenie nerád tancoval, vystriedala pri tanci mnohých mužov. Stretla sa aj s Georgom Cookom a v jeho prítomnosti sa naozaj zabávala. Pri spoločnom tanci jej povedal jednu veselú historku a ona neudržala smiech a i keď to bolo trochu nevhodné naplno sa zasmiala. Vtedy jej pohlad zletel na Cada sediaceho na pohovke. V ruke držal pohárik a hrozivo na nich zazeral. Vyzeral skutočne rozzúrený, ale Monique si potom povedala, že sa jej to asi iba zdalo. Nemal predsa nijaký dôvod hnevať sa na ňu. Po tanci s Cookom sa mu ospravedlnila a sama vyšla na priestranný balkón, kde nebol taký hluk ako v sále. Potrebovala byť chvíľku sama a oddýchnuť si a toto bolo vhodné miesto. Jej samota však netrvala príliš dlho, pretože čoskoro sa dvere otvorili a ona zacítila známu omamnú vôňu, z ktorej sa jej podlamovali kolená. Bol to Cad a v mesačnej noci jeho oči žiarili ešte väčšmi, ako zvyčajne.
,,Nie je vám tu zima?“ opýtal sa jej bez pozdravu.
,,Nie, potrebovala som sa nadýchať čerstvého vzduchu. V sále mi bolo teplo.“
,,Ani sa vám nedivím, keď ste celý večer pretancovali s rôznymi mužmi.“
,,To je pravda. Ak si chcem nájsť manžela, jedinú šancu mám na večierkoch a preto robím, čo môžem aby som to zbytočne nepredlžovala.“
,,Tak veľmi sa ma chcete zbaviť?“
spýtal sa zrazu Cad.
,,Myslela som, že práve vy ste chceli, aby som si čím skôr niekoho našla. Nechceli ste sa vrátiť k vašemu osamelému životu vo vašom opustenom dome?“
,,Hmmm...“na chvíľu sa odmlčal. ,,A už ste našli vhodného partnera?“
,,Myslím, že pán George Cook by bol dobrý manžel. Okrem toho, všimla som si, že sa mu páčim a stačí ho len trošku postrčiť správnym smerom a som si istá, že ma požiada o ruku, napriek tomu, že som zasnúbená s vami...“
,,Cook? Skutočne? Monique, vy máte aj na lepšieho ako je Cook...“
,,Viete, v mojej situácií, to nie je práve najľahšie. Každý predsa vie, že som zasnúbená s vami, preto si držia určitý odstup. A okrem toho pán Cook sa ku mne vždy správal veľmi pekne a som si istá, že pri ňom mi nebude nič chýbať...“
,,A čo k nemu cítite? Máte ho rada?“

,,Iste, že ho mám rada. Je môj dobrý priateľ a...“
,,Dobre viete, ako som to myslel. Pýtam sa, či ho ľúbite?“
,,No...ja...Ešte sa až tak dobre nepoznáme, ale keď sa vezmeme, budem mať celý život na to, aby som sa do neho zamilovala. Myslím, že to nebude až také ťažké, keďže George je veľmi milý a pozorný muž...Okrem toho máme spolu veľa spoločného.“

Cad zaťal zuby a chvíľu mlčal. Pozeral na oblohu pred seba a zavládlo medzi nimi napäté ticho.
,,Monique, nechcem, aby ste sa vydali za niekoho, koho nemilujete. Nemusíte sa unáhliť, máte dosť času, aby ste si našli niekoho, kto si vás skutočne zaslúži a koho budete milovať.“
Jediný muž, ktorého skutočne milovala bol práve Cad. Nechcela nikoho iného a vedela, že do nikoho iného sa ani nedokáže zamilovať, preto je jedno, či sa vydá za Cooka, alebo niekoho iného...Monique podvedome pozrela na prsteň, ktorý jej daroval Cad.
,,Páči sa vám prsteň?“ spýtal sa keď si všimol ako si ho prezerá.
,,Je prekrásny. Nemali ste mi dávať taký drahý darček.“
,,Chcel som vám ho dať. Ste predsa moja snúbenica.“

Pri jeho slovách sa len trpko usmiala a prehltla hrču, ktorá jej navrela v hrdle. Obaja dobre vedeli, že nie je jeho skutočná snúbenica a že sa onedlho ich cesty navždy rozídu. Nevedela si však predstaviť, ako dokáže odísť a nikdy viac ho neuvidieť.
,,Aj tak ste mi nemali dať taký drahý dar. Ale nebojte sa. Keď sa toto divadielko skončí, prsteň vám vrátim. Aj tak už ste mi toho darovali veľa a nechcem vám byť dlžná viac ako je treba.“
Cad sa zachmúril. Ani vlastne nevedel, prečo ho jej slová tak rozčúlili. Vždy keď spomenula, že sa vydá za niekoho iného, ovládla ho hrozná zúrivosť. Stačilo mu, aby ju videl tancovať s ínými mužmi a mal sto chutí vykrútiť im krk. Netušil čo sa to s ním deje a ako je možné, že ho takto ovláda. Monique sa potom otočila vošla späť do sály. O niekoľko minút vošiel do miestnosti muž, na ktorého príchod všetci čakali. Bol to lord Eweret, ktorý dostal ocenenie za bránenie svojej vlasti. Všetci ho išli privítať a kládli mu mnohé otázky. Cad už mal chuť vrátiť sa domov, no v tom začul mužov hlas a vybavili sa mu všetky mučivé spomienky, ktoré prežil, keď ho zajali vo vojne. Tento hlas si dokonale pamätal. Bol to hlas muža, vďaka ktorému teraz kríval a ktorý mu spôsobil jazvu na krku. Len zázrakom sa mu podarilo prežiť, no hrôzy, ktoré mu spôsobil ho prenasledovali dodnes. Cad sa prestal ovládať a pred všetkými na Ewereta skočil. Ľudia vykríkli a keď ich od seba odtrhli len krútili hlavami. Cad im chcel vysvetliť, že ten muž je podvodník, ale nikto mu neveril. Ostatní usúdili, že Cad sa zrejme zbláznil a vojna ho poznačila na celý život. Nikto neveril jeho slovám všetci ho považovali za blázna. Všetci, okrem Monique. Bola presvedčená, že Cad by nikoho nenapadol pre nič za nič a bola rozhodnutá, že mu pomôže odhaliť pravdu...
...

Sophie sedela na pohovke a chystala sa na obrad, ktorý mal spečatiť jej osud. V tom sa dvere otvorili a dnu vstúpil Frank, i keď to prinášalo nešťastie.
,,Čo tu chcete?!“ osopila sa na neho Sophie.
,,Dávaj si pozor na jazyk! Prišiel som len skontrolovať, či si prichystaná a či si nespravila nejakú hlúposť, ale ako vidím si tu a to ma teší.“
,,A mám snáť na výber? Teší vás takýto zväzok?! Kúpili ste si ma, ale neprinútite ma, aby som vás mala rada, alebo aby som vás poslúchala. Z celého srdca vás nenávidím a dám vám to dennodenne na javo!“
,,To sa uvidí. Po svadbe ťa skrotím a čoskoro budeš skákať ako pískam. Nedovolím ti viac vyskakovať na mňa! Budeš si ma vážiť po dobrom, alebo po zlom!“
,,Radšej ma zabite! Hnusíte sa mi a život s vami bude oveľa horší ako smrť.“

Vtedy sa Frank zahnal a udrel Sophie priamo do tváre, až sa zatackala a na chvíľu sa jej zahmlilo pred očami.
,,Nechaj ju!“ zvolal zrazu muž, ktorý vošiel do miestnosti. Sophie ten hlas poznala. Bol to jeho brat Henry.
,,Ty si ten posledný, kto mi bude rozkazovať! So svojou ženou si budem robiť čo chcem!“
,,Ona nie je tvoja žena!“
,,Od toho nás delí len pár minút!“
Povedal zlomyselne Frank a nechutne sa usmial. Sophie hľadela na oboch a po tvári jej začali stekať slzy.
,,To si nemyslím.“ povedal s chladnou hlavou Henry. ,,Ty sa dnes neoženíš, aspoň nie s ňou!“
,,Čo tu trepeš za hlúposti?“ povedal podráždene Frank.
,,To nie sú hlúposti, to je fakt. Ja ti to totiž zakazujem, ak nechceš skončiť vo väzení. Môžem ťa poslať za mreže okamžite. Mám už totiž v rukách celý otcov testament. Majetok po otcovi, ktorý si si roky užíval mal patriť mne. Namiesto toho som však žil dlho v biede a musel som tvrdo drieť, aby som prežil. To sa teraz zmení! Nepošlem ťa za mreže, ale opustíš dom. Nebudeš viac navštevovať otcove firmy, ktoré mali patriť mne a stratiš sa preč. Chcem aby si vypadol ešte dnes!“
Sophie len nemo hladela na nich dvoch a zrazu v nej preskočila iskrička nádeje, že možno jej osud predsa len nie je spečatený. Táto nádej však netrvala dlho.
,,Keď teraz odídem a nechám ju tu stáť pred oltárom, úplne jej to zničí povesť! Nikto ju nebude chcieť. Kto už by chcel ohrdnutú nevestu!?“ povedal sarkasticky Frank.
,,Toho sa neboj. Svadba sa bude konať, akurát ty nebudeš ženích.“
,,Čože?!
“ vybuchla Sophie.
,,Ako ste počuli. Dnes sa vydáte, ale za mňa. Nenechám vás predsa na hanbu celého mesta.“
Sophie chcela namietať, ale Henry ju prísnym pohľadom zastavil. Po tom, čo sa odohralo bola celá vykolajená a nevládala ani rozmýšľať. Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Henry zavelil, že už je čas a vošiel do kostola. Keď sa postavil pred oltár na miesto ženícha, všade nastalo hrobové ticho a napätie by sa dalo krájať. Nikto nechápal, čo to má znamenať. O chvíľu zaznela hudba a Sophie vošla dnu, biela ako stena. Zastala pred oltárom a počúvala kňazové slová. Všetko sa jej zdalo ako vo sne ani nevedela, ako zo seba dostala manželský sľub. Potom mu roztrasenou rukou navliekla na prst obrúčku a obrad sa skončil. Stala sa z nej vydatá žena. Až po obrade si začala uvedomovať, čo sa vlastne stalo. Prekvapení hostia sa snažili nedať nič najavo a gratulovali novomanželom, no všetci vedeli, že tento škandál sa v spoločnosti bude rozoberať ešte veľmi dlho. Po obrade sa všetci presunuli do teraz už Henryho domu, kde sa konala slávnostná hostina. Sophie a Henry nastúpili do koča viezli sa do jeho domu. Až tam sa Sophie odvážila prehovoriť.
Obrázok
,,Čo sa to vlastne stalo? Vy ste ma prinútili vziať si vás! Veď vás ani nepoznám!“ povedala s hrôzou v hlase. Uvedomila si, že ho videla len párkrát a zakaždým sa pohádali. Vždy v nej vzbudil zlosť a teraz bola jeho manželkou. Uvedomila si, že zrejme bola úplne mimo, keď na to pristúpila.
,,Ale no tak. Nikto ťa predsa nenútil. Sama musíš uznať, že toto bolo najlepšie rozhodnutie. Zachránil som ťa od Franka a od hanby, ktorá by ťa čakala ak by ťa nechal pred oltárom. Okrem toho na spoznávanie sa budeme mať celý život. Ak nebudeš robiť hlúposti, budem sa k tebe správať s úctou. Budeme bývať v dome, ktorý donedávna patril Frankovi. Konečne som získal všetko, čo malo byť dávno moje. Teraz mám všetko čo patrilo jemu.“
,,Vrátane mňa, však?! Vzali ste si ma z vypočítavosti, aby ste bratovi vzali všetko, nie je to tak? Som vlastne len predmet, ktorý ste mu vzali, nie?!“
,,Prestaň s tým Sophie! Už som povedal, prečo som si ťa vzal. Nechci aby sme sa hádali v deň našej svadby. Okrem toho ako svadobný dar som sa rozhodol že tvojim rodičom odpustím ich dlh a finančne im pomôžem.“
,,Nechcem vaše peniaze! Nenávidím vás zrejme ešte viac ako vášho brata!“
,,Tak si budeš musieť zvyknúť, pretože oddnes si moja žena a čoskoro spolu budeme mať deti, takže by si si ma mala začať vážiť.“

Sophie stíchla a zmocnila sa jej hrôza pri pomyslení, že by s ním mala mať deti. Obávala sa toho, čo za život ju čaká...
Na svadobnej hostine vládla celú dobu veľmi napätá atmosféra. Hostia strúhali falošné úsmevy a tvárili sa, že sa bavia, ale v skutočnosti si celú dobu šuškali a ohovárali. Henry to samozrejme spozoroval, ale ako správny hostiteľ sa správal k svojim hosťom milo a tváril sa, akoby sa nič nestalo. Novomanželia zahájili oslavu spoločným tancom a o chvíľu ich na parket nasledovali ďalšie páry. Sophie sa nedokázala tak dobre pretvarovať a preto ich spoločný tanec ukončila skôr, ako sa patrilo a potom sa vzdialila na miesto, kde nebolo až tak veľa ľudí.

Obrázok
Amelia sedela na pohovke vedľa svojej matky. Na oslave bol aj Adam, ktorý sa jej však opäť vyhýbal. Naposledy ho videla na Nový rok, kedy ho opäť nahnevala a odvtedy spolu nehovorili, Táto situácia ju trápila, pretože o jeho priateľstvo napriek všetkému nechcela prísť. Dnes ho párkrát zazrela v sále ako sa rozpráva s niektorými ľuďmi a zabáva sa s nimi. Vedel sa veľmi dobre pretvarovať a nedal na sebe poznať, že je v skutočnosti nahnevaný. Ani Amelini rodičia netušili, že medzi nimi nie je všetko v poriadku. Keď po nich pred obradom Adam prišiel, úctivo všetkých pozdravil a potom im pomohol nastúpiť do koča. V koči sa však rozprával výhradne len s Amelinou matkou a na Ameliu sa ani nepozrel. Trápilo ju to, ale vedela, že sa má prečo hnevať. Adam sa na chvíľu obzrel ich smerom a vtedy na neho Amelina matka kývla. Ospravedlnil sa skupinke ľudí s ktorými sa rozprával a vykročil smerom k Ameli a jej matke. Zdvorilo sa uklonil a prehodil s Amelinou matkou pár viet, na Ameliu však stále ani nepozrel.
,,Amelia, nemala by si tu sedieť ako kôpka nešťastia.“ povedala zrazu jej matka a Amelia na ňu prísne zazrela.
,,Adam, čo keby si vzal moju dcéru zatancovať si? Myslím, že jej to prospeje.“
Amelia bola na matku v tej chvíli veľmi nahnevaná. Nechcela totiž s Adamom tancovať keď je na ňu nahnevaný. Vlastne po pravde chcela, ale vedela, že on nechce a spraví to iba zo slušnosti, keďže ho o to požiadala jej matka. Adam chvíľu váhal, no napokon predsa pozrel na Ameliu, prinútil sa do úsmevu a vystrel k nej ruku.
,,Iste, smiem prosiť?“
Amelia nesmelo prikývla, vstala a vykročili spolu na parket, kde sa zamiešali medzi ostatné páry.
Počas tanca medzi nimi vládlo napätie a hrobové ticho. Amelia bola celá nesvoja a párkrát mu dokonca stupila na nohu.
,,Prepáč.“ ticho zašepkala a opäť ďalej mlčala. Tanec sa jej zdal byť nekonečný a keď konečne hudba dohrala, odstúpila o krok od Adama. Napokon sa odvážila a požiadala ho o krátky rozhovor. Adam ju nasledoval do malého salónika, kde mali súkromie.
,,Ja...len som sa ti chcela ospravedlniť za to čo...“
,,Nemusíš sa mi ospravedlňovať“
prerušil ju Adam. ,,Už som všetko pochopil. Nemiluješ ma a berieš si ma len preto, aby si splnila očakávanie tvojich rodičov. Dúfal som, že možno neskôr by si ku mne mohla začať niečo cítiť, ale uvedomil som si, že ty stále žiješ len pre Michaela. Nedokážeš sa od neho odpútať ani po jeho smrti a najhoršie na tom je, že sa o to ani nesnažíš. Nechcem, aby si pri mne bola nešťastná a preto som sa rozhodol, že sa stiahnem. Nebudem ťa viac otravovať svojou prítomnosťou. Súhlasím so svadbou, pokiaľ ju nechceš zrušiť ty, ale pokúsim sa aspoň do svadby držať sa od teba čo najďalej. Nebudem sa pokúšať už o nič, čo by si nechcela a nežiadam od teba, aby si sa mi ospravedlnila. To ja som porušil svoje slovo, keď som ťa pobozkal, pretože som ti sľúbil, že ti dám toľko času koľko budeš potrebovať a preto to už viackrát nespravím. Teraz by sme sa mali vrátiť do sály.“ Adam sa otočil na odchod a Amelia len stále a pozerala sa ako sa vzďaľuje.
,,Ale, ja nechcem, aby to medzi nami teraz bolo takto!“ vykríkla Amelia a Adam zastal a obrátil sa k nej.
,,A čo teda vlastne chceš? Pretože ja ti v poslednej dobe už vôbec nerozumiem. Nech urobím čokoľvek, vždy je to podľa teba zlé. Myslím že ani ty sama nevieš, čo vlastne chceš. Čo keby si si to najskôr všetko v hlave ujasnila a potom mi daj vedieť na čom vlastne som. Teraz ma ospravedlň.“
Amelia bola zúfalá, že pomaly prichádza o svojho priateľa. Vedela, že skôr, či neskôr sa aj tak vezmú a ak by Adam vybavil špeciálne povolenie, svadba mohla byť aj hneď a tak v zúfalstve z nej ešte vypadlo.
,,Adam, počkaj! Čo keby sme sa vzali už tento týždeň?“
Adam zmeravel. Zastal, otočil sa k nej a šokovane jej pozeral do očí, no ona neuhla pohľadom a rozhodne sa na neho pozerala a čakala čo jej odpovie.

Obrázok
Evangeline bola mysľou preč. Premýšľala nad tým čo jej navrhol Michael, ale stále sa nerozhodla, čo urobí. Nechcela ublížiť svojim rodičom a v podstate ani Edwardovi, pretože jej nikdy neublížil a toleroval jej všetky jej prehrešky. Chcela presvedčiť Michaela, aby ostal a neodchádzal, kým sa jej nejako nepodarí zrušiť svadbu, ale v skutočnosti netušila ako to dosiahne. Vedela že ak s ním zajtra v noci odíde, Edward sa určite rozzúri. Pravdepodobne ju nechá hľadať a ako vojvoda si môže najať toľko mužov, koľko bude chcieť. Čo sa stane ak ich chytia, zabije Michaela? Zabije vari aj ju? Jedno bolo isté, ak utečie už ju nebude chcieť za ženu, pretože keď sa spoločnosť dozvie že ušla s iným mužom jej povesť bude nadobro zničená, no nechcela ohroziť aj Michaela. S Edwardom tancovala už druhý tanec, ale celú dobu bola mĺkva a premýšľala len nad tým, čo má spraviť.
,,Si nejaká tichá. Trápi ťa niečo?“ spýtal sa Edward pri spoločnom tanci.
,,Ja...nie len som trochu unavená.“
,,Ak chceš, môžeme si ísť sadnúť.“
,,Asi sa potrebujem nadýchať čerstvého vzduchu.“

Edward prikývol, ponúkol jej rameno a vyšli na terasu.
,,Myslím, že o tejto svadbe sa bude rozprávať ešte veľmi dlho.“ podotkol Edward, aby prerušil ticho, ktoré nastalo. Evangeline len prikývla a mlčky pozerala pred seba.
,,Určite si v poriadku? Ak ťa niečo trápi, môžeš mi to povedať. O mesiac a pár dní už budeme manželia takže...“ vtedy sa na chvíľu zarazil, pretože videl, že v jej očiach sa zaligotali slzy.
,,Takže to je to, čo ťa trápi. Stále si si nezvykla, že sa staneš mojou manželkou? Evangeline ja skutočne nechcem aby si sa trápila. Práve naopak, chcem, aby si pri mne bola šťastná. Ja skutočne nie som taký hrozný, ako si o mne myslíš. Chcem, aby sme spolu prežili dlhý a šťastný život.“
Potom sa zohol a skôr ako Evangeline stihla čokoľvek povedať, pobozkal ju. Najskôr sa chcela odtiahnúť, ale tým bozkom ju prekvapil a uvedomila si, že sa jej jeho bozk vlastne páčil. Keď sa odtiahol usmial sa, pohladkal ju po líci a ponúkol sa, že jej donesie niečo na pitie. Evangeline chvíľu ostala stáť sama na terase a bola ešte zmätenejšia ako predtým. Ako to, že sa jej ten bozk páčil, keď si ho nechce vziať a keď niečo cíti aj k Michaelovi? Jej situácia bola čoraz komplikovanejšia. Ešte ráno vážne uvažovala nad útekom s Michaelom, ale teraz si už ničím nebola istá. Túžila sa vrátiť do detských čias a nemusieť riešiť takéto problémy. Ostáva jej už len jeden deň, aby sa rozhodla a prepadalo ju čoraz väčšie zúfalstvo...

Obrázok
Elizabeth prišla na svadbu v sprievode Jacka. Snažila sa usmievať sa a nedať na sebe nič najavo, ale zvnútra ju postupne jeho a otcova zrada zožierala. S otcom sa stretla pred kostolom. Prinútila sa usmiať sa na neho a pobozkala ho na líce.
,,Vyzeráš výborne Elizabeth. Pristane vám to spolu. Som si istý, že spolu budete šťastní.“
Elizabeth sa len trpko usmiala a preglgla hrču, ktorá ju ťažila v hrdle.
Na svadobnej hostine sa necítila práve najlepšie. Súcitila so Sophie, ktorá sa práve vydala za niekoho, koho ani nepoznala, no uvedomila si, že ona v podstate Jacka tiež nepozná. Ktovie koľké klamstvá jej natáral, a či jej vôbec niekedy povedal pravdu.
,,Smiem prosiť?“
Pristúpil k nej Jack a popýtal ju o tanec. Nemohla uveriť, že mal takú drzosť a ešte sa tu na ňu aj usmieva.
,,Nájdi si niekoho iného, kto nebude k tebe cítiť taký odpor ako ja.“
,,Ale no tak, neodmietneš ma predsa pred všetkými, nie? Sľúbili sme, že budeme hrať naďalej zaľúbencov, takže sa premôž a vstaň. Okrem toho začínajú sa na nás pozerať ľudia.“

Elizabeth musela uznať, že má pravdu, okrem toho skutočne vzbudzovali pozornosť hostí a tak neochotne vstala a nasledovala ho na parket. Keď jej položil ruku okolo pása, takmer sa jej podlomili kolená. Nenávidela sa za to, že má nad ňou až takúto moc. Snažila sa počas tanca nepozerať sa na neho, ale on na ňu upieral neustále pohľad a to ju neskutočne znervózňovalo.
,,Vyzeráš nádherne.“ povedal Jack.
,,Prestaň s tým! Už sa nemusíš pretvarovať a skladať mi komplimenty. Nemám chuť počúvať tieto tvoje klamstvá.“
,,Prečo by som ti klamal? Čo tým získam? Povedal som to preto, že je to pravda. Možno by si si mala začať trochu viac dôverovať. Viem že som ťa sklamal a že ma teraz nenávidíš, ale nie všetko bolo klamstvo. Skutočne si krásna Elizabeth a naozaj som bol rád, že a práve ty staneš mojou manželkou.“
,,Takže nie všetko bolo klamstvo?! A čo tá žena? Jacqueline Benett? Tvrdil si, že ju nepoznáš. Potom si mi povedal, že ju poznáš len zbežne. Je to pravda? Nie je to náhodou tak, že je to tvoja milenka, s ktorou si si plánoval užívať počas nášho manželstva?“

Jack vypleštil oči a mlčal. Zaskočilo ho, že Elizabeth spomenula práve teraz Jacqueline.
,,Ani nemusíš nič hovoriť. Stačí mi, keď vidím tvoj výraz a je mi všetko jasné. Keď ťa môj otec prinútil vziať si ma, poistil si sa však? Veď si ma predsa predtým nikdy nevidel, mohla som vyzerať oveľa horšie. Určite si si povedal, že to so mnou nejako pretrpíš. Mal si dostať značnú sumu peňazí a mal si aj ženu za ktorou si plánoval chodiť. Dokonalý život nie? Je mi z tebe zle a nemôžem sa dočkať, kedy konečne uzavrieme manželstvo a skončí sa táto sezóna aby som od teba raz a navždy vypadla!“
Potom sa mu vytrhla s odkráčala preč. Jack stál ako obarený a chvíľu mu trvalo kým sa spamätal. Uvedomil si totiž, že Elizabeth je nahnevaná oveľa viac, ako predpokladal a získať si jej dôveru bude naozaj veľmi náročné...

Obrázok
Monique sa dozvedela, že Cad bol v minulosti zasnúbený s obyčajným dedinským dievčaťom. Jeho snúbenicu spolu s celou jej rodinou zavraždili a Cad si to dával za vinu. Zavraždili ju pred jeho očami, ešte pred tým ju však znásilnili a pripomenuli mu, že všetko je to jeho vina. Cad totiž získaval informácie o mužovi, ktorý tajne zrádzal ich krajinu. Pristihli ho však a zajali ho. Zabili jeho snúbenicu a takmer aj jeho a on si bol istá že to spravil práve lord Eweret, ktorého všetci uctievali a oslavovali ako hrdinu. Na svadobnej hostine si Monique lorda Ewereta všimla a rozhodla sa, že zistí nejaké informácie. Vedela, že Cad by s tým nesúhlasil a preto sa rozhodla, že mu o tom aspoň zatiaľ nepovie. Eweret bol mladý a celkom príťažlivý muž, do ktorého by sa zamilovala nejedna žena, ale v Monique vzbudzoval len odpor. Po tom, čo sa dozvedela, ho brala ako chladnokrvného vraha, od ktorého by sa najradšej držala čo najďalej. Vystihla okamih, kedy bol Cad preč a podišla k Eweretovi. Lord si ju premeral a pozdravil.
,,Prajem dobrý deň. Vy musíte byť slečna Monique, však?“
,,Vy ma poznáte?“
,,Takú krásnu slečnu nejde nepoznať. Počul som však že ste zasnúbená s pánom Cadom.“
,,Och, no vlastne áno...A...asi by som sa s vami nemala rozprávať.“
,,Skutočne? Prečo?“
,,Viete, mám rada môjho snúbenca, ale občas sa správa trochu...zvláštne. Zrejme ho poznačila vojna, ale neviete si ani predstaviť, ako trápne som sa cítila, keď vás pred všetkými napadol a označil za podvodníka. Takú hanbu som ešte nezažila.“
,,Takže jeho rečiam neveríte?“
,,Iste že nie. Niekto, ako vy si zaslúži obdiv a úctu a nie takéto hrubé správanie. Chcela by som sa vám ospravedlniť za to, čo vám spravil môj snúbenec.“

,,Netrápte sa tým. Chápem, že váš snúbenec prežil niečo, čo ho zrejme poznačilo. No som rád, že vy sa nenecháte ovplyvňovať jeho rečami.“
,,Asi by som však už mala ísť. Cad sa nepoteší, keď nás tu spolu uvidí.“
,,Iste, bolo mi potešením a dúfam, že čoskoro budeme mať príležitosť na ďalší rozhovor.“
,,Aj ja v to dúfam. Zúčastňujem sa na takmer každom plese v meste, takže sa určite ešte stretneme. Veľmi by ma potešilo keby, ste mi niekedy porozprával o zážitkoch, ktoré ste prežil vo vojne a o vašich hrdinských činoch.“
,,Budeme mi potešením, slečna. Prajem vám pekný zbytok večera.“

Monique vystrúhala zvodný úsmev a potom odkráčala preč. Z toho muža mala skutočne hrozný pocit. Tváril sa síce milo, ale jeho falošný, slizký úsmev jej spôsoboval zimomriavky. Nie však také, aké mala pri Cadovi. Pri Eweretovi cítila odpor a nepochybovala o Cadovych slovách. Ani nevedela ako nazbierala odvahu osloviť ho. Vedela, že Eweret bude obozretný, ale rozhodla sa, že dostane nejaký dôkaz o jeho vine. Bude postupovať pomaly a dostane sa do jeho blízkosti a potom bude čakať kedy spraví nejakú chybu a preriekne sa. Nech by bol akokoľvek obozretný. Každý predsa robí chyby a s tým Monique rátala. Musí z neho dostať čo najviac. Nechcela, aby ostatní považovali Cada za blázna po tom čo si vytrpel. Nech to stojí čo to stojí, najskôr pomôže Cadovi a až potom sa od neho raz a navždy odpúta, i keď to nebude vôbec ľahké...

VAŠE ÚLOHY:
1. Aké ste mali pocity zo Sophienej svadby?
2. Myslíte si, že Sophie mala šťastie, keď si namiesto Franka vzala Henryho?
3. Aké máte pocity z vašej situácie?
4. Môžete napísať krátke pokračovanie čo ste prežili v nasledujúcich dňoch.
5. Pridajte outfit, ktorý ste mali na svadbe.


Čas na pridanie úlohy je tentokrát do 16.8.2014 :)
Na LP: Veronika4495
Veronika4495
 
Príspevky: 464
Registrovaný: Pia Sep 14, 2012 4:17 pm

Re: 19th Century: 4.Kapitola

Poslaťod summer71 » Pia Aug 08, 2014 5:18 pm

1. Aké ste mali pocity zo Sophienej svadby?

Najskôr som ju ľutovala za to, že si musí brať takého slizkého chlapa, akým je Frank a navyše z donútenia, no potom sa všetko nečakane zvrtlo a nevediac čo sa stalo, odrazu pri oltári stál jeho mladší brat Henry, ktorý síce na pohľad nie je na zahodenie, ale na Sophii bolo celý čas vidieť, že je v oveľa väčšom šoku, ako sme boli my zúčastnení. No na tom, že sa vydáva z donútenia sa nič nezmenilo a musela sa vydávať aj proti svojej vôli napriek tomu, že Frankov brat ho ošklbal v podstate o celý jeho majetok, resp. vzal si naspäť čo mu malo patriť už od začiatku, vrátane Sophie.


2. Myslíte si, že Sophie mala šťastie, keď si namiesto Franka vzala Henryho?

Možno to nebolo pre ňu práve najlepšie, ale určite to bolo lepšie, ako vziať si Franka.


3. Aké máte pocity z vašej situácie?

Všetko sa udialo tak rýchlo... Asi práve Sophiina svadba ma prinútila prehodnotiť svoju situáciu a rozhodla som sa vydať za Adama v čo najkratšom čase. Neviem, či som spravila najlepšie, to asi ukáže len čas, no asi nemá význam odkladať nevyhnutné.


4. Môžete napísať krátke pokračovanie čo ste prežili v nasledujúcich dňoch.

V tej chvíli som veľmi nerozmýšľala, len to tak zo mňa vypadlo. Čakala som, čo odpovie. Chvíľu sa na mňa len nechápavo pozeral, potom sa usmial a ja som sa usmiala tiež.

„Prečo?“
„Čo prečo?“
„Prečo tak narýchlo?“
„Počas Sophiinej svadby s Frankom, teda vlastne Henrym, som si uvedomila, že nemá zmysel čakať. Obaja to chceme, tak prečo nie hneď?“
„Neverím, že si to práve povedala. Obaja to chceme? Amélia, môžem ťa objať?“ Len som prikývla na znak súhlasu. Podišiel ku mne, objal ma a zatočil so mnou, akoby sme tancovali a pritom sme sa smiali. Potom vzal moju ruku, pobozkal mi ju a utekal preč so slovami: „Ihneď idem vybaviť povolenie na úrad. Zostaň tu. Hneď sa vrátim.

***

Nasledujúce dni som trávila len prípravou na svadbu. S Adamom sme sa takmer ani nevideli, mali sme iba týždeň na prípravy, preto sme sa snažili neplytvať ani minútou a vybaviť toho, čo najviac. Prvá reakcia matky bola: „Amélia, zbláznila si sa?“ Vždy si síce dávala servítku pred ústa, ako sa na dámu patrilo, no tentokrát sa neovládla. Hneď potom však nasledovali slová: „Musím obvolať svoje priateľky, neboj sa, stihneme to. Pánovi Valentinovi nahlásiť urýchlenú skúšku šiat, je to náš dlhoročný priateľ a navyše šije tie najkrajšie šaty v celom meste. Pati DeLavignovej nahlásiť objednávku kvetov, hostina môže byť aj u nás, predpokladám, že veľa ľudí nepríde... pozvánky – musíme ich rozoslať čo najskôr...“ v tom sa jej zakrútila hlava a omdlela.

„Matka...“ zakričala som. Našťastie som ju stihla zachytiť a slúžky mi pomohli aby nespadla. „Roberta, ihneď pošli po doktora Van Pelta. A pošli mi sem niekoho, kto mi ju pomôže odniesť do postele.“
Keď ju prezrel doktor, vravel, že je v poriadku, dal jej niečo na upokojenie a po chvíli odišiel.
„Matka, ak ste v strese kvôli tej svadbe, nerobte si starosti, ihneď ju môžem zrušiť, Adam to určite pochopí.“
„Nie, dcérka, nič sa rušiť nebude,“ zavelila. „Budeme pokračovať v pôvodnom pláne, kvôli mne si nerob starosti.“ Pokračovala trochu tlmeným hlasom, a hneď, ako to dopovedala, zaspala.

Celé dni však o ničom inom nevravela. Náš dom sa premenil na hotový blázninec, kade – tade pobehovali ľudia, ktorých som nikdy v živote nevidela. Niekoľkokrát bol u nás krajčír a premeriaval si ma zo všetkých uhlov, aby šatám nič nechýbalo.
Keďže bol ešte len január, nemohla som plánovať svadbu na záhrade, ako som vždy chcela, no v tom som si uvedomila, že možno je to lepšie, pretože tá záhrada by mi len zbytočne pripomínala Michaela.

Ach, Michael. Nikdy na teba nezabudnem, pomyslela som si. Vždy po hodine slečny Latourovej som prikázala nášmu kočiarovi, aby ma zobral k jeho hrobu a požiadala som ho, aby o tom nikomu nevravel. Tak aspoň nik nemal podozrenie a ostalo to len medzi nami. Nechela som, aby sa o tom vedelo a preto som to udržiavala v tajnosti.

No teraz, keď budem vydatá, prakticky nebudem mať čas ani miesto zájsť k jeho hrobke, preto som na to miesto zašla poslednýkrát, pričom som sa vyhovorila, že musím zariadiť niečo k svadbe. Ako som tam tak stála a pozerala sa na jeho meno vytesané do kameňa, vyronila som nejednu slzu. Ale zaprisahala som sa, že to bude posledná slza, odteraz sa budem snažiť byť šťastná a tak som sa s ním aj rozlúčila.

***

Nastal deň D. Celý týždeň mi lietali motýle v žalúdku, ale dnes sa to ešte viac vystupňovalo. Nevedela som, kde mi hlava stojí. Všetko boo zariadené, no ja som mala stále pocit, že som na niečo zabudla. Ráno som vstala veľmi skoro, zobudil ma ruch, ktorý išiel z prízemia. Vyšla som z izby a sledovala ďalších neznámych ľudí, ako sa len tak premávajú v našej hale. Priniesli čerstvé kvety. Prišla za mnou mama.

„Čo robíš tak skoro hore, zlatko? Mala si sa ešte vyspať do krásy.“
„Nooo... ja...“
„Nič to, už keď si hore, začneme skôr. Už si raňajkovala?“
„Nie, práve som vstala.“
„Hmm,“ pozrela si na mňa a premerala si ma pohľadom, „to je vidieť. Ale neboj sa, dáme ťa do poriadku. Teraz šup-šup do jedálne, aby si neomdlela od hladu.“ Opäť to bola tá istá žena, akú som poznala. Neskrývala nadšenie a radosť z organizácie svadby, už dávno som ju nevidela takúto spokojnú. Vďaka nej a jej známostiam som sa vlastne nemusela o nič starať, všetko zariadila, ani som nevedela ako.

V jedálni som sa stretla s otcom. Bol rozrušený, niečo ho trápilo. Vlastne už vstával od stola, keď som vošla. Len ma pozdravil a niekam sa vyparil. Nechcela som si robiť starosti, v tento deň som sa mala tešiť, tak som si ho nechcela ničím kaziť.

***

Po pár hodinách som už sedela v koči a smerovali sme do kostola. Stále som nemohla uveriť tomu, že sa to stane, že sa ideme s Adamom zobrať a zajtra sa zobudím ako mladá pani Greshemová. V tom som si spomenula, že som sa od toho incidentu na prvom večierku nerozprávala s Adamovým otcom. Čo si o mne pomyslí? Ako to, že ma matka na to neupozornila? Vyriešila takmer všetko okrem tejto záležitosti. Čo ak s naším sobášom nesúhlasí? Príde vôbec? Poslala mu matka pozvánku? Chytala ma panika a to už sme boli len pár metrov pred kostolom.

Z tejto paniky ma vytrhla otázka: „Amélia Migonette Thermopolis Renaldiová, beriete si tu prítomného Adama Jonathana Greshama za Vášho právoplatného manžela a sľubujete mu vernosť...“ Keď kňaz dohovoril, chvíľku som váhala čo povedať. V celom kostole bolo ticho, bol plný ľudí, ale bolo ticho.
„Áno, beriem.“


5. Pridajte outfit, ktorý ste mali na svadbe.
Obrázok
Naposledy upravil summer71 dňa Sob Aug 09, 2014 3:34 pm, celkovo upravené 1
Summer D.
summer71
 
Príspevky: 196
Registrovaný: Pia Sep 14, 2012 5:35 pm

Re: 19th Century: 4.Kapitola

Poslaťod enny » Pia Aug 08, 2014 8:11 pm

1. Aké ste mali pocity zo Sophienej svadby?
Veľmi ma prekvapilo,keď do kaplnky vstúpil namiesto Franka Henry.Sophie bola veľmi bledá,určite tiež bola v šoku a myslím,že si ani neuvedomovala,čo sa s ňou deje....ledva vyslovila"beriem"-bála som sa o ňu,že omdlie....
Ona je ale silná,vydržala to a ja im prajem v živote všetko dobré....aby po jeho boku bola raz aj šťastná... :D
2. Myslíte si, že Sophie mala šťastie, keď si namiesto Franka vzala Henryho?
To,že si vezme Henryho som tušila od začiatku,ako sa s ňou po prvykrát stretol.Príde mi ako starostlivý a charakterný chlap,ba je aj pohľadný :lol: Takže Sophie má určite veľké šťastie,že si ju zobral on....
To,že sa s ním neustále dostala do konfliktu pripisujem tomu,že pri prvom stretnutí ju omylom odsúdil a potom pri ďalších stretnutiach bola zároveň aj vystresovaná kôli Frankovi a tak prehliadala jeho dobré vlastnosti....Časom to zistí a verím,že sa budú milovať...
3. Aké máte pocity z vašej situácie?
Moja situácia sa stále zhoršuje,čoraz viac spoznávam,aký podlý je Jack-ja to ale len tak nenechám,ešte bude ľutovať,čo mi urobil :twisted:
4. Môžete napísať krátke pokračovanie čo ste prežili v nasledujúcich dňoch.
V nasledujúcich dňoch som bola veľmi podráždená,Jack sa bál čo len priblížiť ku mne :lol:
Jeho rodina si zatiaľ nič nevšimla,pred nimi sme hrali divadielko a napokon,kde sa dalo,tam som sa im vyhla.Jack pochopil,že musí konať,nejako si ma udobriť,a to čím skôr.Rozhodol sa teda,že pristúpi na moje podmienky aspoň navonok.
Chcel mi teda podľa dohovoru kúpiť niekde na vidieku domček.Jedno slnečné ráno sa otvorili dvere na mojej izbe a vošiel vysmiaty Jack.Bol nahodený do jazdeckého obleku a vyzeral veľmi príťažlivo.Skoro sa mi podlomili kolená,ale ovládla som sa:
"Jack,vypadni z mojej izby!"
Jack:"Drahá,mám pre teba prekvapko,obleč sa,pôjdeme sa naň pozrieť"
Ja:"To DRAHÁ si láskavo odpusť,alebo lepšie povedané,zmeň ho na DRUHÁ,tak to bude pravdivé!A nikam nejdem,nemysli si,že túžim vidieť tvoje prekvapká..."
Jack"no dobre,je to dom,ktorý si sama chcela,jeden som vybavil,hneď po svadbe ho zaplatím a ....bude tvoj"
ja:"aha,to je niečo iné,som rada,že si sa s tým tak poponáhľal.Poďme!"

V náhlivosti a zvedavosti som si neobula jazdecké čižmy a to sa mi v tento deň stalo osudné.Keď sa nám otvorila panoráma a v diaľke bolo vidieť dom,zastali sme.
Obrázok

Ja som zoskočila s koňa,a dopadla som rovno na.....vretenicu,ktorá ma v okamihu uštipla nad členkom !Vykríkla som od bolesti a ľaku,Jack zoskočil a keď ju videl,hneď ju zabil.
Obrázok

Vzápätí mi chcel z rany vysať jed,ale ja tvrdohlavá som s námahou vyskočila na koňa a povedala:"nechaj to tak,so mnou si nemusíš robiť najmenšie starosti,do dediny je to na skok,tam vyhľadám lekára...a chcela som popchnúť koňa.Jack mi však chytil liace a zastavil koňa:"neblázni,prídeš neskoro,tu treba konať hneď,no tak,svoje spory si môžme odložiť na neskôr,ok?"
Jemne mi chytil nohu,stiahol pančuchu -noha už začínala opúchať a miesto uštipnutia černelo.Jack neváhal,priložil k rane ústa a sal.Stačilo,keby mal v ústach čo len malú ranku,jed by sa mu dostal do krvi a zomrel by.On to ale neriešil a snažil sa mi pomôcť.
Potom si roztrhol jazdeckú košeľu a pevne mi obviazal miesto nad ranou.Spýtal sa ma:"Ako sa cítiš?"
Ja:"dobre,poďme"-a bez slova vďaky som vyrazila do dediny.Jack jazdil vedľa mňa ,keby sa mi náhodou zakrútila hlava.
V dedine sme ale zistili,že tam lekára nemajú,bolo to len pár domčekov,za lekárom bolo treba cválať dobrú hodinu do najbližšieho mesta... :x
Vtedy som sa už zľakla,zakrútila sa mi hlava a nebyť Jacka,spadla by som z koňa.
Obrázok

Uložili ma do postele v jednom dome,jeden ochotný chlap okamžite vyrazil za lekárom.Jack chcel ostať pri mne,hoci som ho posielala preč.Učinky jedu sa pomaly,ale isto začali prejavovať-na tvár mi vystúpil studený pot,klepala ma zimnica a začalo sa mi ťažko dýchať.Jack neváhal,povolil mi živôtik,hoci som sa bránila,nechcela som,aby ma videl vyzlečenú."Nebráň sa zlato,teraz musíš dýchať,ostatné nie je dôležité"Podložil podo mňa niekoľko vankúšov,aby som bola v polosede,ženičku,čo tam bývala poprosil,aby mi pomohla vyzliecť celý živôtik a požičala mi voľnú košeľu.Nevládala som už rozprávať,ledva som lapala po dychu,ale aspoň vďačným pohľadom som mu poďakovala,keď sa šiel decentne vzdialiť.
Začínala som upadať do akéhosi polospánku plného vidín:V nich sa motal Jack,sľuboval mi vernú lásku,potom prišla Jacqueline,začala sa vyškierať a rehotať.Jacka zhypnotizovala a on šiel za ňou.Vtom mi čierna chmára sadla na prsia a nemohla som sa nadýchnuť.Chcela som volať za Jackom,ale z úst mi nevyšiel ani hlások....Vtom som akoby precitla,nevidela som nič,ale počula hlasy:"...keby nie vás,už by bola mŕtva,zachránili ste jej život...." na to odpovedal Jackov hlas: "urobil som to rád,milujem ju,hlavne,že bude žiť.Ďakujem pán doktor"
doktorov hlas:"neďakujte,to vy ste ju zachránil,ak by ste neodsal hneď vtedy väčšinu jedu,ja by som tu už nemal čo robiť."
Znova som upadla do spánku,tentokrát to bol osviežujúci,uzdravujúci spánok.Keď som sa zobudila,nado mnou bol stále Jack-kruhy pod očami a vpadnutá tvár svedčili bezo slov,že pri mne bdel deň a noc,až doteraz..."Jack" šepla som
Jack:"už je dobre moja,pár dní odpočinku a budeš úplne zdravá"
ja: "Koľko času som spala?"
Jack "tri dni ,ale teraz si už mimo nebezpečenstva"
ja: "čože?až tri dni?.....Jack-ďakujem ti,nemusel si to robiť kôli mne"
Jack: "urobil som to rád,je to len zlomok toho,čo ešte musím urobiť,aby som odčinil svoju vinu"
natiahla som ruku a dotkla sa jeho tváre :"Nehovor tak,urobil si viac,ako ktokoľvek iný ...myslela som,že ti nikdy neodpustím,ale teraz....zachránil si mi život a odteraz môj život bude patriť tebe....teda,ak chceš"
Jack: "Elizabeth!!! ďakujem ti!!!! naklonil sa ku mne a vášnivo,ale zatiaľ jemne ma pobozkal.Ja som sa úplne uvoľnila a moje srdce zalialo krásne teplo.....
Obrázok


5. Pridajte outfit, ktorý ste mali na svadbe.

Obrázok

fotka s nevestou,keď sme sa šli trochu vyvetrať na terasu ;)

Obrázok
Naposledy upravil enny dňa Uto Aug 12, 2014 8:41 pm, celkovo upravené 3
enny
 
Príspevky: 199
Registrovaný: Uto Mar 12, 2013 3:51 pm

Re: 19th Century: 4.Kapitola

Poslaťod elisabeth.hard » Sob Aug 09, 2014 4:20 pm

1. Aké ste mali pocity zo Sophienej svadby?
Naozaj ma prekvapilo, keď som videla , že na miesto Franka tam prišiel Henry. Celkom ma to potešilo, pretože je to určite lepšia situácia ako by sa mala vydať za Franka.
2. Myslíte si, že Sophie mala šťastie, keď si namiesto Franka vzala Henryho?
Podľa mňa áno. Henry na mňa nepôsobí ako zlý človek a možno sa k nemu tak správala len kvôli tomu, že to je Frankov brat. Dúfam, že časom si k sebe nájdu cestu a bude to medzi nimi v poriadku.
3. Aké máte pocity z vašej situácie?
Moja situácia sa strašne komplikuje. Neviem ako sa mám rozhodnúť bez toho aby som niekomu ublížila. Donedávna som bola rozhodnutá s Michaelom utiecť , ale po Sophienej svadbe sa to zmenilo. Edward sa naozaj snaží.
Neviem čo mám robiť a je naozaj ťažké rozhodnúť sa...
4. Môžete napísať krátke pokračovanie čo ste prežili v nasledujúcich dňoch.
Zo svadby sme sa vrátili neskoro v noci, no ja som už vtedy vedela, že nezažmúrim oka. Po dlhom čase som otvorila denník a vyliala všetky svoje pocity, ktoré sa vo mne za ten čas nahromadili.

3. január 1810
V mojom vnútri zúri vojna. Každá jedna časť môjho bytia sa vzpiera a túži po slobode.
Ale každé rozhodnutie, ktoré urobím, natrvalo zmení môj život. Ako môžem vedieť, čo je správne?
A čo o tom môže vedieť Michael? Je to len obyčajný dedinský chlapec.Čo si o tom myslí, len tak ma postaviť pred hotovú vec ? Mám riskovať, že ma už nikdy neobjíme moja mama a vzdať sa otcovho bozku na čelo , predtým než sa ukladám na spánok ? Aj napriek tomu, že mi už vopred napísali pár kapitol môjho života, ich mám stále rada.
A čo Edward ? Prečo sa odrazu tak snaží ? Vôbec sa v ňom nevyznám. Čo vlastne ku mne cíti ? Ako môžem chcieť od neho, aby mi povedal, čo cíti, keď sama neviem, čo chcem ?


...
Ráno pri raňajkách som si dala poriadne záležať na tom, aby som sa nestretla s ničím pohľadom. Nemala som vôbec náladu. Mysľou som bola niekde úplne inde. Dnes, už dnes som sa mala rozhodnúť ! Po chvíli som si všimla Edwarda ako sa na mňa ustarostene díva.
Keď som odchádzala naspäť do izby, na schodoch ma zastavil : „Mám pre teba prekvapenie.“
„Aké ?“ bez rozmýšľania som odpovedala. Dnes som nemala chuť na žiadne prekvapenia. Zasmial sa : „ Matka sa rozhodla, že dnes večer sa u nás bude konať večierok. Veľmi sa potešila, keď sme im vtedy konečne oznámili dátum svadby a ona odvtedy všetko organizovala. Chcela nás prekvapiť. Dúfam, že ťa to aspoň trochu potešilo. A nezaškodilo by keby si sa aspoň trochu usmiala,“ to čo mi práve oznámil ma vôbec nepotešilo. Ďalší hlúpy večierok. Už ma to unavovalo. Na druhej strane sa aspoň môžem v noci nenápadne vykradnúť z domu. „Takmer by som zabudol. V izbe máš odo mňa darček,“ dodal, keď odchádzal. Na posteli som si našla krásne nové šaty.
...
Dom bol plný hostí, ešte nikdy to tam tak nežilo ako dnes večer. Dostali sme množstvo gratulácií a to sme ešte ani neboli manželia. Na večierok pricestoval aj Edwardov strýko, ktorého už dlhší čas nevidel. Celý večer sa spolu zabávali. Ja som sa vôbec nebavila lebo som ešte stále nebola rozhodnutá, čo presne urobím. Michael alebo Edward ? Preháňalo sa mi hlavou celý večer.
Obrázok
Bolo pár minút pred jedenástou. Srdce mi búšilo , nenápadne som sa snažila vytratiť z domu. Napokon som sa rozhodla, že Michaela musím presvedčiť , aby ostal. Stála som pred stajňami. Vonku bolo zima a Michaela nikde.
Kde je? Prečo neprišiel ? Oklamal ma? Prečo som taká naivná ? – čakala som tam už hodnú chvíľu a chcela som už odísť. Zrazu som však v diaľke uvidela siluetu postavy. Michael ! Zalialo ma príjemné teplo a rýchlo som sa rozbehla tým smerom.
„Prečo sa taká krásavica ako vy , potuluje vonku tak neskoro a sama ?“ zaznelo a ja som na mieste skamenela. Neznámy ku mne pristúpil a chytil ma okolo pliec : „ Čo keby sme sa prešli spolu ?“ opýtal sa, no na odpoveď nečakal. Začala som sa vyhovárať, že sa už musím vrátiť na večierok , jeho dobiedzanie sa však stupňovalo. Bol tesne pri mne a pokúšal sa ma pobozkať. V tom do neho niekto sotil. Celá som sa triasla, bola som vystrašená. Čo všetko sa mohlo stať...
Videla som už len ako ten muž uteká preč. Pristúpil ku mne Edward , silno ma objal a pobozkal na čelo : „Si v poriadku ?“ Prikývla som , chcel ešte niečo povedať, no asi videl, že to nemá zmysel. Spoločne sme sa vrátili na večierok.
Bola som z toho celá otrasená , chcela som si už ísť ľahnúť. Edward ma odprevadil do izby a zaželal mi dobrú noc . „Ďakujem za záchranu, Edward,“ povedala som, keď odchádzal a usmiala som sa. Neotočil sa , no vedela som, že aj on sa usmieva.
...
Prečo ma Michael takto nepekne oklamal? Myslela som si, že viem aký je. Už som naozaj nevedela čo mám cítiť . Všetky pocity sa vo mne miešali. Na Michaela som bola nahnevaná a s Edwardom sme sa konečne posunuli na vyššiu úroveň.
Pokrútila som hlavou , akoby to malo pomôcť na všetko zabudnúť. Bola som z toho všetkého unavená. Michael alebo Edward ? – bolo posledné, čo ma napadlo, predtým než som zaspala.
...
Zobudila som sa do krásneho slnečného rána. Anna mi prišla pomôcť s obliekaním a hneď za ňou sa v izbe objavila moja mama. „Ako si sa vyspala, drahá ? Dúfam, že si nezabudla. Dnes ideme do mesta k slečne Fisherovej.“ Úplne som na to zabudla : „ Samozrejme, že nie, matka.“ Anna vtedy nechtiac rozbila vázu, ktorá bola položená hneď vedľa nej. „Madam, prepáčte mi to. Hneď to upracem. Naozaj som nechcela.“ Matka na ňu škaredo pozrela : „Ale iste, že to upraceš a k tomu to aj zaplatíš . Nevieš si predstaviť akú to má hodnotu,“ pokračovala ďalej, no ja som sa vtedy zamerala na niečo iné. Na Anninom prste sa zaligotal prsteň. Ten prsteň, ktorý som dostala od Michaela. Tak preto neprišiel ? Kvôli nej ? Anne ?

5. Pridajte outfit, ktorý ste mali na svadbe.
Obrázok
Naposledy upravil elisabeth.hard dňa Str Aug 13, 2014 11:51 am, celkovo upravené 1
elisabeth.hard
 
Príspevky: 105
Registrovaný: Pon Sep 17, 2012 12:04 pm

Re: 19th Century: 4.Kapitola

Poslaťod Blair bass » Sob Aug 09, 2014 8:05 pm

1. Aké ste mali pocity zo Sophienej svadby?
Tak to bola poriadna jazda... Nemohla som uveriť vlastným očiam, keď som namiesto ženícha Franka zbadala Henryho... Chúďa Sophie si toho musí v posledných dňoch prežiť poriadne veľa, najskôr sa mala vydávať za toho hnusného slizáka Franka a teraz je to akoby spadla z blata do kaluže... Celá svadba bola nejaká zvláštna, všetci sa chovali neprirodzene. No Sophie je prvá z nás, ktorá je už manželkou a nás všetky to čaká tiež, preto som to prežívala veľmi silno...

2. Myslíte si, že Sophie mala šťastie, keď si namiesto Franka vzala Henryho?
Podľa mňa mala obrovské šťastie, Henry je rozhodne lepší aj krajší ako Frank :) Neviem síce, aké to medzi nimi bude, ale podľa mňa je Henry slušný muž, ktorý chcel Sophie len pomôcť.

3. Aké máte pocity z vašej situácie?
Som doslova znechutená a zdesená z toho podlého kapitána Ewereta, preto som sa rozhodla, že ho odhalím a pomôžem tak Cadovi. Čoraz viac a viac Cada ľúbim a už som si toho plne vedomá... Nedokážem to však nijako zmeniť ani zastaviť. Vždy keď sa pozriem na zásnubný prsteň od Cada, zahreje ma pri srdci a zároveň mi do očí vhŕknu slzy, pretože viem, že on ma nemiluje. Už si ani nedokážem predstaviť, žeby som žila bez jeho občasnej prítomnosti, žeby som sa vydala za niekoho iného... Desím sa každého nového dňa, pretože viem, že čas nášho rozlúčenia sa blíži.

4. Môžete napísať krátke pokračovanie čo ste prežili v nasledujúcich dňoch.

5. Pridajte outfit, ktorý ste mali na svadbe.

Obrázok

Obrázok
Blair bass
Blair bass
 
Príspevky: 213
Registrovaný: Str Okt 17, 2012 11:16 am

Re: 19th Century: 4.Kapitola

Poslaťod Veronika4495 » Štv Aug 14, 2014 3:48 pm

Ahojte :) Ak sa nič nestane zajtra (pondelok) pridám nové kolo :) V podstate ho už mám napísané len som lenivá pridať ho dnes :D
Na LP: Veronika4495
Veronika4495
 
Príspevky: 464
Registrovaný: Pia Sep 14, 2012 4:17 pm

Re: 19th Century: 4.Kapitola

Poslaťod Veronika4495 » Pon Aug 18, 2014 2:06 pm

Ahojte :) Toto kolo je myslím že také stručnejšie a až tak veľa sa tu toho neudialo. Pomaly sa však končia prázdniny, takže sa postupne musíme dostať ku koncu...:) Odmenu za toto kolo získava summer71 :)

5.KAPITOLA
Londýn 25.1.1870

AMELIA RENALDIOVA - GRESHAM
Obrázok
Keď Amelia povedala Adamovi, aby už dlhšie nečakali a vzali sa, v tej chvíli nad tým poriadne ani nepremýšľala, jednoducho to z nej len tak vypadlo. Čakala, čo jej odpovie. Chvíľu sa na ňu len nechápavo pozeral, potom sa usmial a Amelia mu úsmev opätovala.
,,Prečo?“ zašepkal, akoby sa bál, že sa mu to len snívalo.
,,Čo prečo?“ opýtala sa ho Amelia
,,Prečo tak narýchlo?“
„Počas Sophiinej svadby s Frankom, teda vlastne Henrym, som si uvedomila, že nemá zmysel čakať. Obaja to chceme, tak prečo nie hneď?“
„Neverím, že si to práve povedala. Obaja to chceme? Amélia, môžem ťa objať?“

Amelia len prikývla a Adam k nej podišiel, objal ju a zatočil s ňou akoby tancovali, pritom sa obaja smiali. Potom vzal jej ruku, pobozkal jej ju a utekal preč so slovami.
„Ihneď idem vybaviť povolenie na úrad. Zostaň tu. Hneď sa vrátim.“

Nasledujúce dni trávila Amelia len prípravou svadby. S Adamom sa takmer ani nevideli. Na prípravy mali len týždeň a preto sa snažili vybaviť toho čo najviac. Amelina matka nebola dvakrát nadšená z toho, ako sa jej dcéra rozhodla. Vždy chcela, aby svojej dcére vystrojila veľkú svadbu, aby sa mohla pred celou spoločnosťou popýšiť, avšak kvôli nedostatku času svadba nemohla byť taká veľká, ako si jej matka predstavovala.
,,Amélia, zbláznila si sa?“ opýtala sa jej matka vyčítavo. ,,Vieš, čo si o vás celá spoločnosť pomyslí? Budú vás ohovárať, že ste sa museli vziať, lebo si určite už tehotná. Na to si nepomyslela? Taká hanba, dúfam len, že to nie je skutočný dôvod, prečo ste svadbu tak urýchlili.“
,,Ale iste, že nie, matka. Jednoducho sme už nechceli dlhšie čakať a je mi fuk, čo si pomyslia všetky tie klebetnice v tomto meste...“
popravde však Ameli ani len na um neprišlo, že by sa pre rýchlu svadbu mohla stať stredobodom pozornosti, ale neklamala, keď povedala, že ju to netrápi...
Jej matka však bola prípravou takejto rýchlej svadby úplne vyčerpaná, až odpadla. Amelia sa vylakala a navrhla matke, že svadbu môžu odložiť, aby jej nespôsobila ťažkosti, no jej matka jej tento nápad zatrhla.
,,Nič sa rušiť nebude, budeme pokračovať v pôvodnom pláne. Možno je nakoniec lepšie, že sa vezmete skôr, ako ste plánovali.“
Amelia mala skutočne rušný týždeň. Niekoľkokrát sa u nich zastavil krajčír, aby jej svadobné šaty boli dokonalé. Keďže bol ešte len január, nemohla plánovať svadbu na záhrade, ako vždy chcela, no v tom si uvedomila, že možno je to lepšie, pretože tá záhrada by jej len zbytočne pripomínala Michaela.V duchu si pomyslela, že na Michaela nikdy nedokáže zabudnúť. Pociťovala isté výčitky z toho, že sa chystá vydať sa za iného, hoci mu sľúbila vernosť, ale nejako sa tieto pocity pokúšala potláčať do úzadia, napriek tomu ju však v noci trápili nočné mory, v ktorých videla Michaela na bojisku, celého zakrvaveného, ako kričí jej meno. Keď k nemu dobehla, bol už mŕtvy. Sen sa jej opakoval takmer každú noc, budila sa vždy vystrašená a bála sa opäť zaspať. Vždy po hodine slečny Latourovej prikázala kočišovi, aby ju zobral k Michaelovmu hrobu a požiadala ho, aby o tom nikomu nevravel. Nechcela, aby sa o tom niekto dozvedel a najmä nie Adam. Uvedomila si, že keď sa vydá, nebude mať čas zájsť k jeho hromu, preto tam zašla poslednýkrát, pričom sa vyhovorila, že musí ešte niečo zariadiť ohľadom svadby. Keď tam stála a pozerala na jeho meno vytesané do kameňa, vyronila nejednu slzu. Zaprisahala sa však, že to boli posledné slzy a pokúsi sa byť šťastná. S tými slovami sa s ním rozlúčila a presviedčala samú seba, že na neho dokáže zabudnúť...

Nastal deň D. Celý týždeň jej lietali motýle v žalúdku, ale dnes sa to ešte viac vystupňovalo. Ráno vstala veľmi skoro, zobudil ju ruch, ktorý išiel z prízemia. Jej matka sa čudovala, že vstala tak skoro, ale aspoň mohli začať s prípravami skôr. Amelin otec bol nejaký rozrušený a Ameli sa zdalo, že ho niečo trápi, no nechcela si robiť zbytočné starosti. Keď sedela v koči, ktorý smeroval do kostola, stále nemohla uveriť tomu, že sa ide s Adamom zosobášiť. Vtom si uvedomila, že od incidentu na prvom večierku sa nestretla s jeho otcom. Čo si o nej asi pomyslí? Čo ak so sobášom nesúhlasí? Príde vôbec? Dostal pozvánku? Chytala sa jej panika a to už boli len pár metrov od kostola. Z tejto paniky ju vytrhla až otázka.
,,Amélia Migonette Thermopolis Renaldiová, beriete si tu prítomného Adama Jonathana Greshama za Vášho právoplatného manžela a sľubujete mu vernosť...“
Keď kňaz dohovoril, chvíľku váhala čo povedať. V celom kostole bolo ticho, bol plný ľudí, ale bolo ticho.
„Áno, beriem.“ odvetila napokon potichu a kňaz ich vyhlásil za právoplatných manželov.
Obrázok
Pred kostolom sa nevyhli množstvu ľudí, ktorí im gratulovali, no Amelia bola stále celá nesvoja. Neskôr sa presunuli do domu ich rodičov, kde sa konala hostina. Amelia skoro celú dobu mlčala a keď sa jej niekto niečo spýtal len sa nasilu usmiala. Pri novomanželskom tanci prvýkrát prehovorila s Adamom.
,,Nemôžem uveriť tomu, že už sme manželmi.“ prehovoril s úsmevom Adam. Amelia sa opäť len letmo usmiala a sústredila sa na tance, pritom jej v hlave behalo mnoho myšlienok.
,,Zdáš sa mi byť nejaká nesvoja...Dúfam len, že neľutuješ, že sme sa vzali.“
,,Iste, že nie. Len som unavená. Bolo toho na mňa tento týždeň veľa. Príprava takej rýchlej svadby bola nesmierne vyčerpávajúca...Mimochodom, nevidela som tu tvojho otca.“

Adamovi na chvíľu zmizol úsmev z tváre.
,,To preto, že tu nie je.“
,,Nie je? Prečo, neprišiel na svadbu vlastného syna?“
,,Zrejme preto, že nedostal pozvánku.“
,,To nie je možné. Moja matka by predsa nezabudla poslať pozvánku tvojmu otcovi...si si istý, že...“
Adam jej však skočil do rečí.
,,Tvoja matka skutočne nezabudla. To ja som ju požiadal, aby mu pozvánku neposlala.“
Amelia sa začudovane pozrela na Adama.
,,Ale prečo?“
,,Tým sa netráp. Jednoducho, je lepšie, že tu nie je. S otcom nemám práve najlepší vzťah...“
,,Ale predsa len je to tvoj otec a...“
,,Amelia, nechcem sa o tom viac rozprávať.“

Amelia bola trochu zaskočená, no napokon rešpektovala jeho rozhodnutie a ďalej sa ho nevypytovala, aj keď sa jej to zdalo byť zvláštne.

Večer nastúpila Amelia spolu s Adamom do koča, ktorý ich viezol do Adamovho domu. Dom mal len na čas prenajatý, jeho skutočný dom totiž nebol v Londýne, ale nechcel Ameliu hneď po svadbe odvážať ďaleko, preto sa rozhodli, že aspoň do konca sezóny ostanú v Londýne. Adam býval sám, ale dom bol pomerne veľký, no zároveň útulný. Pri vchode ich privítal milý, starší muž a v mene celého služobníctva im zablahoželal k svadbe. Amelia vyšla na poschodie do je spálne a prezliekla sa. Potom zišla dole do jedálne, kde už sedel Adam a spoločne sa navečerali. Bola však veľmi nervózna a jedla sa takmer ani nedotkla. Pomaly si totiž začala uvedomovať, že sa dnes vydala a že už bude navždy bývať s Adamom. Adam si všimol, že sa v jedle len prehrabáva.
,,Ak už nie si hladná, môžeš ísť do spálne a prezliecť sa.“
Vtedy Amelia vyslovila vetu za ktorú by si následne najradšej vylepila facku.
,,Adam...veľmi by ti prekážalo, keby som dnes spala vo svojej spálni...sama?“
Adam zaťal päste a na tvári mu navrela žila. Chvíľu len pozeral na Ameliu, no tá chvíľa jej pripadala ako večnosť. Napokon však odpovedal.
,,Ako chceš. Môžeš ísť.“jeho hlas však znel ostro a chladne, až Ameliu zamrazilo a uvedomila si, ako hlúpo sa opäť zachovala keď ho odmietla v ich svadobnú noc.

O pár hodín počula Amelia buchnúť dvere na susednej spálni, ktorá patrila Adamovi. Premýšľala nad tým, čo mu povedala a ako veľmi sa asi hnevá. Napokon to nevydržala, vstala a odvážila sa vojsť do jeho izby. Adam sedel v kresla a zrejme niečo vypil.
,,Čo tu chceš?“ chladno sa jej opýtal, a Amelia si uvedomila, že je nahnevaný viac, ako predpokladala.
,,Ja...chcela som sa ti ospravedlniť za to, čo som povedala...“
,,V poriadku. Mala by si si ísť ľahnúť, už je veľa hodín.“

Ani nevedela, ako sa odvážila, no namiesto odchodu zamierila k nemu, zohla sa a pobozkala ho. Adam bol prekvapený a nedôverčivo na ňu pozrel.
,,Povedala si, že si unavená a že chceš byť dnes sama. Mala by si radšej hneď odísť, inak ťa tak ľahko nepustím preč.“
,,Rozmyslela som si to.“
zašepkala mu do ucha. ,,Nechcem, aby si ma pustil preč a hlavne nechcem, aby si sa na mňa viac hneval.“
Adam na ňu ešte chvíľu pozeral, no napokon vstal pobozkal ju a zovrel ju v náručí.
,,Ľúbím ťa.“ šepol jej do ucha a v tej chvíli sa po dlhej dobe cítila skutočne šťastná...

Keď ráno vstala, Adam ešte spal, ale stále ju držal v náručí. Amelia sa na neho zahľadela a usmiala sa. Pred svadbou sa obávala, že ju zachvátia výčitky svedomia, kvôli Michaelovi, no nijaké neprišli. Dokonca sa jej ani nesnívala nočná mora, ako doteraz. S Adamom spolu trávili takmer každú voľnú chvíľu. Vedel ju rozveseliť a v jeho prítomnosti sa cítila veľmi dobre. Zúčastňovali sa viacerých večierkov a keď videla, ako niektoré ženy pozerajú po Adamovi, bola hrdá, že práve ona je jeho manželkou. Predtým si ani len nepomyslela, že by mohla byť ešte niekedy skutočne šťastná. Avšak žiadne šťastie netrvá večne a Amelia ani netušila, aké prekvapenie ju čaká...

ELIZABETH MONGOMERY
Obrázok
Elizabeth bola v nasledujúcich dňoch veľmi podráždená a preto si Jack radšej od nej držal určitý odstup, kým sa ukľudní. Spočiatku pociťovala smútok, ktorý sa však neskôr zmenil na hnev a opovrhovanie. Nechápala ako jej mohli dvaja muži, ktorých milovala najviac na svete- Jack a jej otec- takto ublížiť. Na verejnosti však na sebe nedala nič poznať. K otcovi sa správala prívetivo, pretože napriek všetkému vedela, že jej nechcel ublížiť. Chcel sa iba uistiť, že sa vydá za dobrého a zabezpečeného muža a Jack sa mu zdal zrejme správny, i keď ona nechápala prečo. Na večierkoch sa musela premôcť a zatancovať si aspoň jeden tanec s Jackom, no zvyčajne sa mu ihneď po tanci vytratila a zvyšok večierku sa mu už vyhýbala. V poslednej dobe nestretla na nijakom z večierkov ani Jacquelin a pravdupovediac ju to aj potešilo, pretože aj bez toho bola dosť podráždená. Jack si uvedomil, akej chyby sa dopustil a aby Elizabeth nedráždil ešte viac, rozhodol sa, že naoko pristúpi na jej podmienky a začal jej zháňať domček na vidieku ako si želala. V jedno ráno jej celý natešený vbehol do izby, keď ešte spala, hoci sa to nepatrilo. Bol nahodený do jazdeckého úboru a vyzeral veľmi príťažlivo. Elizabeth sa ihneď prebrala keď započula ako sa otvorili dvere. Vystrašene si sadla na postel a vytiahla si prikrývku čo najvyššie ku krku.
,,Jack, vypadni z mojej izby!"
,,Aj tebe dobré ráno, drahá. Mám pre teba prekvapenie. Obleč sa a pôjdeme sa naň pozrieť.“
,,To drahá si láskavo odpusť. Nikam s tebou nejdem, nestojím o žiadne z tvojich prekvapení.“

Jackova tvár posmutnela, ale aj tak pokračoval ďalej.
,,No dobre, ako myslíš. Chcel som, aby si si obzrela dom, ktorý som pre teba vybral, ale keď nechceš...“
,,Aha, v tom prípade na mňa počkaj v hale. Oblečiem sa o 15 minút môžeme vyraziť.“

O niekoľko minút obaja nasadli na kone a vyrazili. Celú cestu neprehovorili ani slovo, no Jack na ňu neustále pokukoval. Po asi polhodine konečne zastali a pred Elizabeth sa zjavila prekrásna príroda. Nikdy sa jej nenaskytol taký úžasný výhľad, ako mala teraz. Potešilo ju, že Jack pre ňu vybral práve takéto miesto, i keď zároveň z nejakého dôvodu aj trošku posmutnela. Nechcela si však kaziť deň a zoskočila z koňa, no priamo pod jej nohami ležal had, ktorý nezaváhal a uštipol ju do nohy. Elizabeth sa zatackala, a vykríkla od prudkej bolesti. Jack okamžite zoskočil z koňa a hada zabil. Potom pribehol k Elizabeth a pomaly ju posadil do trávy.
,,Elizabeth, nehýb sa čím prudšie pohyby budeš robiť, tým skôr sa ti jed dostane do celého tela. Musím ti ho okamžite vysať.“
,,Nechaj ma! Nestojím o tvoju pomoc. Odveziem sa do dediny k lekárovi sama.“
,,Prestaň trucovať na to teraz nie je čas. Ak ihneď niečo nespravím nemáš šancu dostať sa do dediny živá.“
,,A prečo ťa to trápi? Bojíš sa, že ti potom otec nevyplatí sľúbené peniaze?“

Jack zaťal zuby a prebodol ju pohľadom.
,,Skutočne máš o mne až takúto mienku?“
Elizabeth mu ešte niečo chcela odvrknúť no pohľad v jeho očiach a bolesť v nohe, ktorá sa stupňovala jej v tom zabránili. Jack už tiež viac nehovoril. Roztrhol si košeľu a pevne jej ju stiahol nad uhryznutým miestom, potom jej vysal z rany jed. Ak by mal v ústach nejaké zranenie aj on by sa mohol otráviť, no v tej chvíli na niečo také ani nepomyslel. Keď skončil vzal Elizabeth do náručia a vysadil ju na svojho koňa. Potom nasadol aj on. Usadil sa za ňu a chytil opraty, pričom ju stále nespúšťal z očí a náhlivo popohnal koňa vpred. Keď konečne dorazili do dediny, zistili, že lekára tam nemajú. Našťastie sa im jeden muž ponúkol, že môže uložiť Elizabeth do ich domu a niekoho pošlú po lekára do neďalekej dediny. Elizabeth potom už len z časti vnímala dianie okolo seba. Vystúpila jej vysoká horúčka a ťažko sa jej dýchalo. Jack neváhal a povolil jej živôtik, hoci sa trochu bránila.
,,Nebráň sa láska, teraz musíš dýchať ostatné nie je dôležité.“
Elizabeth pomaly začala upadať do bezvedomia. Z horúčky mala halucinácie. Videla Jacka, ktorý jej sľuboval lásku, potom Jacqueline, ktorá sa jej ho snažila prebrať. Z diaľky počula aj hlas nejakého muža. Uvedomila si, že to je zrejme lekár, ktorý sa rozpráva s Jackom.
,,Keby nebolo vás, už by bola mŕtva. Zachránili ste jej život.“
,,Urobil som to veľmi rád. Milujem ju a neprežil by som ak by som o ňu prišiel. Ďakujem vám pán doktor.“
,,Neďakujte. To vy ste ju zachránili. Ak by ste okamžite neodsal väčšinu jedu, ja už by som tu nemal čo robiť.“

Viac však už nepočula, pretože opäť upadla do hlbokého spánku. Keď sa prebrala, Jack sedel na stoličke pri jej posteli a držal ju za ruku. Kruhy pod očami a jeho bledá tvár svedčili o tom, že pri nej zrejme presedel aj celú noc.
,,Jack“ šepla a on okamžite zdvihol k nej zrak.
,,Nenamáhaj sa. Už je dobre, stačí pár dní odpočinku a budeš v poriadku.“
,,Ako dlho som spala?“
,,Takmer dva dni. Už som sa začínal obávať, či sa vôbec preberieš.“
,,Ty si bol celý ten čas pri mne?“
,,Iste. Nenechal by som ťa tu predsa samú. Mala by si ešte odpočívať. Ak bude všetko v poriadku, koncom týždňa sa vrátime domov. Už som poslal list mojej rodine, aby vedeli čo sa stalo. Tvojho otca som nechcel znepokojovať a tak som mu neprezradil, že ťa uštipol had.“
,,Jack, ja...ďakujem ti.“
,,Nemáš mi za čo ďakovať. Urobil som to veľmi rád. Je to len zlomok toho, čo musím urobiť, aby som odčinil svoju vinu. Žena, ktorá tu býva ti uvarila polievku. Mala by si niečo zjesť, aby si nabrala sily a mohla sa so mnou opäť hádať.“
podpichol ju s úsmevom Jack.
Elizabeth trochu vykrútila kútiky úst do úsmevu a pozrela mu do očí.
,,Ja už sa s tebou nechcem viac hádať. Urobil si toho pre mňa naozaj veľa a vďačím ti za život. Myslela som, že ti nikdy nedokážem odpustiť, ale teraz sa to zmenilo. Ja...som ochotná odpustiť ti a ostať s tebou po svadbe žiť, teda, ak to chceš aj ty. Ak nie, pochopím to...“
,,Žartuješ? Samozrejme, že chcem, aby si so mnou ostala. Ľúbim ťa Elizabeth a prisahám ti, že spravím všetko preto, aby si bola pri mne šťastná. Znamená to teda, že ten domček nemám kupovať?“
,,Vlastne som ho ani nevidela, ale tá príroda naokolo bola úchvatná. Čo keby sme ten dom predsa len kúpili a keď sa budeme chcieť vyhnúť tým neustálym večierkom schováme sa tam spolu.“
,,Ako si želáš.“
usmial sa Jack
,,A okrem toho budem ho mať v zálohe, ak by si opäť urobil nejakú hlúposť.“
,,Nedám ti už nijakú príležitosť na to, aby si odo mňa odišla.“

Potom sa sklonil a vášnivo ju pobozkal. Elizabeth sa úplne uvolnila a jej srdce zalialo krásne teplo. Cítila sa pri ňom v bezpečí a vedela, že nespravila chybu, keď mu odpustila. Teda aspoň si to myslela...
Na konci týždňa bola už takmer úplne v poriadku a preto Jack poslal pre koč, ktorý ich odviezol do domu jeho rodiny. Napriek tomu, že Elizabeth sa cítila už lepšie, bol neúprosný a nedovolil jej, aby vstala z postele.
,,Jack, prosím ťa prestaň s tým. V posteli som ležala už dlho a nudím sa.“
,,Nesmieš sa namáhať, počula si lekára. Ešte aspoň dva dni by si mala ostať ležať. Budem ti robiť spoločnosť ak chceš.“
,,Si horší ako môj otec. Ani ten to tak nepreháňal, keď som ako malá bývala chorá.“

,,Nuž, zvykaj si.“ usmial sa na ňu Jack. ,,Okrem toho túto sezónu sa bude konať ešte zopár významných večierkov, na ktorých by sme sa mali zúčastniť, preto musíš nazbierať silu. Možno budeš schopná ísť na jeden večierok o 5 dní a mohli by sme tam verejne oznámiť naše zasnúbenie a aj dátum našej svadby. Takže, aspoň sa nebudeš v posteli nudiť. Môžeš stanoviť dátum svadby, ale varujem ťa, viac ako dva mesiace nebudem čakať, najradšej by som si ťa vzal už zajtra. Môžeš si pomaly premyslieť aj zoznam hostí a ďalšie veci. Napokon ti nebudú stačiť ani tie 2 dni, ktoré ešte stráviš v posteli.“
Elizabeth sa zoširoka usmiala a mala radosť z toho, že sa predsa len vydá za Jacka a už ani nepochybovala o tom, že aj on ju ľúbi.
,,Neboj sa, za tie dva dni naplánujem komplet celú svadbu a ešte mi aj ostane čas na teba.“ povedala s úsmevom.
,,Radšej ma moc nedráždi, lebo sa od teba ani nepohnem“
poznamenal zvodne, potom sa k nej sklonil a vtisol jej na pery bozk.

EVANGELINE MOON
Obrázok
Keď sa Evangeline vrátila neskoro v noci zo svadby, vedela, že nemá šancu zaspať. Bolo toho na ňu priveľa a zajtra ju čakalo veľké rozhodnutie. Po dlhom čase opäť otvorila denník a vyliala všetky pocity, ktoré sa v nej nahromadili.
3. január 1810
V mojom vnútri zúri vojna. Každá jedna časť môjho bytia sa vzpiera a túži po slobode. 
Ale každé rozhodnutie, ktoré urobím, natrvalo zmení môj život. Ako môžem vedieť, čo je správne? 
A čo o tom môže vedieť Michael? Je to len obyčajný dedinský chlapec.Čo si o tom myslí, len tak ma postaviť pred hotovú vec ? Mám riskovať, že ma už nikdy neobjíme moja mama a vzdať sa otcovho bozku na čelo , predtým než sa ukladám na spánok ? Aj napriek tomu, že mi už vopred napísali pár kapitol môjho života, ich mám stále rada.
A čo Edward ? Prečo sa odrazu tak snaží ? Vôbec sa v ňom nevyznám. Čo vlastne ku mne cíti ? Ako môžem chcieť od neho, aby mi povedal, čo cíti, keď sama neviem, čo chcem ?


Ráno pri raňajkách si dala záležať na tom, aby sa nestretla s ničím pohľadom. Nemala vôbec náladu a celú noc takmer nezažmúrila oko. Mysľou bola úplne niekde inde. Už dnes sa mala rozhodnúť, no ona bola ešte nerozhodnejšia ako predtým. Po chvíli si všimla Edwardov ustarostený pohľad a keď sa vracala do izby, na schodoch ju zastavil.
,,Mám pre teba prekvapenie.“
,,Aké?“
bez rozmýšľania odpovedala Evangeline. Dnes však nemala náladu na nijaké prekvapenia. Edward sa zasmial.
„ Matka sa rozhodla, že dnes večer sa u nás bude konať večierok. Veľmi sa potešila, keď sme im vtedy konečne oznámili dátum svadby a ona odvtedy všetko organizovala. Chcela nás prekvapiť. Dúfam, že ťa to aspoň trochu potešilo. A nezaškodilo by keby si sa aspoň trochu usmiala,“
To čo jej však oznámil ju vôbec nepotešilo, práve naopak. Ďaľší hlúpy večierok. Už ju to unavovalo, no na druhej strane sa môže nepozorovane dostať z domu, teda ak by sa rozhodla odísť s Michaelom.
,,Takmer by som zabudol. V izbe máš odo mňa darček,“ dodal, keď odchádzal.
Keď Evangeline vošla do izby na posteli na ňu čakali prekrásne nové šaty.

Večer bol dom plný hostí, ešte nikdy to tam tak nežilo ako v ten večer. Evangeline si vypočula množstvo gratulácií a to ešte ani neboli manželia. Mnohé ženy závistlivo pozerali na Evangeline a ticho jej závideli, že sa má stať budúdou vojvodkyňou. Na večierok pricestoval aj Edwardov strýko, ktorého už dlhší čas nevidel a celý večer sa spolu zabávali. Evangeline sa však vôbec nebavila, pretože čas letel ako voda a ona sa stále nerozhodla, čo spraví. Michael, alebo Edward? To bolo jediné, čo sa jej celý čas preháňalo hlavou. Bolo pár minút pred jedenástou a srdce jej bilo ako splašené. Nenápadne sa pokúsila vytratiť z domu a rozhodla sa, že musí Michaela presvedčiť, aby ostal. Zastala pred stajňami, vonku bola zima a Michaela stále nikde nebolo.
Kde je? Prečo neprišiel? Preháňalo sa jej neustále hlavou. Čakala tam už hodnú chvíľu, keď v diaľke uvidela siluetu a bola presvedčená, že je to Michael. Zalialo ju príjemné teplo a rozbehla sa smerom k nemu.
„Prečo sa taká krásavica ako vy , potuluje vonku tak neskoro a sama ?“ zaznelo a ona na mieste skamenela. Neznámy k nej pristúpil a chytil ju okolo pliec.
„Čo keby sme sa spolu prešli ?“ opýtal sa, no na odpoveď nečakal.
Evangeline sa snažila vyhovoriť sa a dostať sa späť dnu, no muž bol čoraz dotieravejší a pokúsil sa ju pobozkať. V tom do neho niekto sotil. Evangeline sa celá triasla, bola nesmierne vystrašená. Videla už len ako muž uteká preč. Potom k nej pristúpil Edward, silno ju objal a pobozkal na čelo.
„Si v poriadku ?“ opýtal sa jej nežne.
Evangeline prikývla a mala pocit, že Edward chce ešte niečo povedať, no napokon bol ticho. Spoločne sa vrátili na večierok, no Evangeline bola stále otrasená a rozhodla sa, že si pôjde ľahnúť. Edward ju odprevadil do izby a zaželal jej dobrú noc.
„Ďakujem za záchranu, Edward,“ povedala, keď odchádzal a pokúsila sa o úsmev. Napriek tomu, že sa neotočil vedela, že aj on sa usmieva.
V posteli premýšľala nad tým, prečo ju Michael tak nepekne oklamal. Bola presvedčená, že vie aký je. Už naozaj nevedela, čo má cítiť. Všetky pocity sa jej miešali. Na Michaela bola nahnevaná a s Edwardom sa konečne posunuli na vyššiu úroveň. Bola si istá, že keby ju Edward skutočne ľúbil a nebral si ju len z povinnosti bola by s ním šťastná a určite by neuvažovala nad odchodom s niekym iným...
Ráno sa zobudila do krásneho slnečného rána. Anna jej prišla pomôcť s obliekaním a hneď za ňou sa v izbe objavila jej mama
„Ako si sa vyspala, drahá ? Dúfam, že si nezabudla. Dnes ideme do mesta k slečne Fisherovej.“
Evangeline na to úplne zabudla, keďže myšlienkami bola stále niekde inde.
„Samozrejme, že nie, matka.“
Anna vtedy nechtiac rozbila vázu, ktorá bola položená hneď vedľa nej.
„Madam, prepáčte mi to. Hneď to upracem. Naozaj som nechcela.“
Evangelina matka na ňu škaredo pozrela.
„Ale iste, že to upraceš a k tomu to aj zaplatíš . Nevieš si predstaviť akú to má hodnotu,“ pokračovala ďalej, no Evangeline sa vtedy zamerala na niečo iné. Na Anninom prste sa zaligotal prsteň. Ten prsteň, ktorý Evangeline dostala od Michaela. Tak preto neprišiel ? Kvôli nej ? Anne ? Evangeline náhle ostalo zle od žalúdka a zbledla. Chcela zistiť, čo to má všetko znamenať.
Keď sa poobede vrátili s matkou od slečny Fisherovej, jej matka stále básnila o šatách. Dohodli si stretnutie aj nasledovný deň, aby upresnili všetky detaily. Evangeline sa rozhodla zájsť za Michaelom. Mal jej toho naozaj veľa vysvetlovať. Obliekla si jednoduchý kabát a vyšla von. V záhrade ho nikde nenašla. Dúfala len, že napokon neodišiel a že sa rozhodol naďalej pracovať u Edwarda. Keď prechádzala popri stajni, začula jeho hlas. Chcela vkročiť dnu, no zarazila sa, keď započula aj druhý hlas, ktorý jej bol dobre známy. Patril totiž Anne. Nepočula o čom sa zhovárajú, ale postrehla Annin smiech. Chcela sa dostať bližšie, aby počula o čom hovoria, no vtedy podlaha zavŕzgala a ona na seba upútala pozornosť. Michael ustúpil o krok dozadu a prekvapene na ňu pozrel, rovnako ako aj Anna.
,,Anna, vráť sa do domu, pokiaľ viem, máš ešte veľa práce.“ prehovorila ostro Evangeline a dokonca aj ju samú prekvapil tón jej hlasu. Anna vylakane prikývla a odkráčala do domu. Evangeline chvíľu mlčky hľadela na Michaela, no on napokon podišiel k nej. Evangeline spravila krok dozadu, no zastavila ju stena a nemala viac kam cúvnuť, naopak Michael sa prisunul ešte bližšie k nej až sa navzájom takmer dotýkali. Potom Michael zdvihol ruku a pohladkal ju po líci.
,,Viem, že by som toto nemal robiť, ale nedokážem si pomôcť.“ zašepkal jej do ucha a opäť ju pohladkal.
Evangeline bola nachvíľu ako zhypnotizovaná. Na krátky okamih zabudla na dôvod prečo ho vyhľadala aj na to, ako ho tu uvidela s Annou, no potom si uvedomila, prečo prišla a chcela mu poriadne vynadať a vypočuť si jeho vysvetlenie, prečo ju tam včera nechal stáť a spravil z nej hlupaňu. Už už ho chcela odtisnúť od seba ďalej a napomenúť ho, aby sa jej nedotýkal, keď začula hlboký hlas.
,,Evangeline! Čo má toto znamenať?“
Michael od nej odskočil a Evangeline zhrozene pozrela na zvyčajne pokojného Edwarda, ktorému teraz z očí šľahali plamene. Už mnohokrát ho videla nahnevaného, ale ešte nikdy nie až takto. Aj keď ďalej nič nehovoril, uvedomila si, že tentokrát prekročila všetky hranice a obávala sa toho, že Edward to teraz neprekúsne a pošle ju naspäť domov. Nechápala prečo sa toho vôbec obáva, veď o to jej predsa celú dobu išlo. Snažila sa ho vyprovokovať, aby zrušil zasnúbenie a zrejme sa jej to teraz podarilo. Tak prečo potom namiesto úľavy cíti vinu, sklamanie a smútok? Ani sa mu neodvážila pozrieť do očí, len sklopila zrak a čakala, čo príde...

MONIQUE ADRIANNE DEVERAUX
Obrázok
Monique bola stále rozhodnutá pomôcť Cadovi a očistiť jeho povesť. Od toho incidentu na večierku na neho všetci pozerali ako na blázna. Bolo však ťažké priblížiť sa k lordovi Eweretovi, pretože v spoločnosti bol veľmi obľúbený a tak mal okolo seba neustále mnoho obdivovateľov a okrem toho, keby to zistil Cad, určite by sa rozzúril, že sa zdržiava v jeho prítomnosti.
Aj dnes večer sa Monique spolu s Cadom zúčastnili na jednom večierku. Cad napriek škandálu, ktorý si vyrobil sa nehodlal skrývať doma a so zdvihnutou hlavou vkráčal dnu a nevšímal si zlostné pohľady ostatných. Jediné čo mu prekážalo bolo, že vystavil aj Monique hanbe po tom, čo napadol Ewereta. Ona si však z toho veľkú hlavu nerobila a hrdo kráčala po jeho boku. Na večierku sa zdržiavala najmä po jeho boku a pokúšala sa nepútať na seba veľkú pozornosť. Keď Cad na chvíľu niekam odbehol pocítila na sebe mnohé pohľady a cítila sa tam nepríjemne. Rozhodla sa splynúť s davom a vykročila k veľkému stolu, odkiaľ si vzala pohár vína, ktorý teraz veľmi potrebovala.
,,Dobrý večer. Bavíte sa?“ započula za sebou a ihneď sa obrátila. Naskočila jej husia koža a opäť ju zachvátil nepríjemný pocit. Bol to lord Eweret, ktorý sa na ňu úškŕňal. Monique sa prinútila do úsmevu a pozdravila ho. Najskôr chcela odísť, ale čo také by jej mohol spraviť pred toľkými ľuďmi. Okrem toho, zrejme ani netuší ako veľmi ním opovrhuje.
,,Dlhšie sme sa nevideli. Váš snúbenec vás drží zamknutú doma?“
,,Isteže nie. Mala som veľa povinností a nezostal mi čas zúčastniť sa na každom večierku v meste.“
,,Som však rád, že som vás tu dnes stretol. Chcel som vás pozdraviť už dávnejšie, ale váš snúbenec vás nespustil z očí. Má skutočné šťastie, že si získal srdce takej prekrásnej ženy, ako ste vy Monique.“
,,Nemali by ste mi toľko lichotiť, lebo budem červená ako rajčina.“
povedala naoko pobavene a Eweret sa zasmial. V skutočnosti jej jeho smiech znel hrozivo a ešte sa nikdy nestretla s niekym, pri kom by mala taký hrozný pocit.
,,Asi by sme sa tu nemali zhovárať, aby ma váš snúbenec opäť nenapadol.“ zažartoval Eweret. ,,Dúfam však, že sa ešte uvidíme.“
Monique sa uľavilo, že sa ho strasie, no v tom si uvedomila, že takýmto spôsobom nikdy nič nezistí a ani nevedela ako sa jej začali z úst hrnúť slová.
,,Viete, skoro ráno si chodievam zajazdiť na koni do parku. Nebýva tam takmer nikto, keďže väčšina ľudí dospáva večierky a preto budem rada, ak sa ku mne pripojíte.“
Eweret sa zatváril prekvapene, ale na jeho tváril sa vynoril tajomný úsmev.
,,Bude mi cťou sprevádzať vás, hoci aj zajtra.“
,,Takže sme sa dohodli. Budem sa tešiť a dúfam, že mi poviete aj zopár vaších hrdinských historiek z vojny.“
,,Iste, ale neviem či vás neunudím. Prajem vám pekný zvyšok večera a budem sa tešiť na zajtra.“

Potom sa uklonil a zmizol jej z dohľadu. Monique sa celá triasla až takmer rozbila pohár, čo držala v ruke. Netušila ako mu mohla niečo také navrhnúť. Z jej úvah ju prebralo, keď započula Cadovo meno, ako sa o ňom zhovára skupinka žien stojacich neďaleko nej. Monique pristúpila ešte bližšie, aby ich počula.
,,Cad Byron je totálny šialenec. Nechápem, ako sa tu mohol ukázať po tom, aký škandál spôsobil.“
,,Máš pravdu, ale musíš uznať, že napriek tomu je nesmierny fešák.“
,,To je pravda, ale aj tak ľutujem tú chuderu, čo sa má za neho vydať.“
Monique stisla pery a mala chuť prefackať ich aj keď by si tým vyrobila škandál, no rozhodla sa počúvať ďalej.
,, Pamätáš si jeho snúbenicu Calidu?“
,,Iste. To chudobné dievčisko. Asi mu preskakovalo aj vtedy, keď sa zaplietol s tou dedinčankou.“
zasmiali sa všetky dámy.
,,Ja som počula, že Byron jej pomohol na druhý svet. Povrávalo sa, že ju v zúrivosti zavraždil. Ktovie, či tak nedopadne aj jeho nastávajúca.“ všetky sa opäť začali smiať, no Monique sa už nedokázala ovládať a počúvať ich hnusné ohováranie. Okamžite priskočila k tej, ktorá obvinila Cada, že zabil svoju snúbenicu a šampanské, ktoré držala v ruke jej hrstla do tvára. Bolo to síce nemiestne a aj jej samej to pripadalo trochu hlúpe, no na okamih ju to ukludnilo a výraz na tvári tej ženy jej stál za to.
,,Ty hlupaňa, čo si to dovoluješ!?“ osopila sa na ňu žena.
,,Máš len to, čo ti patrí a môžeš byť rada, že som ťa tu neprefackala za tie lžy, ktoré tu vypúšťaš.“ Všetky oči hľadeli na ne dve. Beatrix, žena, ktorá teraz stála oproti Monique s tvárou mokrou od šampanského sa už už rozbiehala, že na Monique vyskoči, no vtedy sa cez dav predral Cad, schytil Monique za ruku a ťahal ju preč. Monique ešte počula ako Beatrix nahlas pred všetkými poznamenala.
,,Ten jej snúbenec ju zrejme tou šialenosťou nakazil. Len tak ma napadla.“
Ostatné ženy, jej samozrejme prisvedčili a Monique sa chcela otočiť a dať jej čo si zaslúži, no Cad ju zovrel silnejšie, až ju zabolela ruka a nasadli do koča. Cestou s ňou neprehovoril a až keď sa zavreli dvere na jeho dome, odviedol ju do knižnice a začal.
,,Čo to malo znamenať, Monique!?“prehovoril ostro, až sa zlakla.
,,Nemohla som počúvať tie klamstvá, ktoré tam rozširovala. Zaslúžila si to a rozhodne to neľutujem!“
,,Čo také strašné povedala, že ste sa nechali vyprovokovať?“

Monique sklopila zrak a mlčala.
,,No tak Monique, čakám na vašu odpoveď a neodídete odtiaľto, kým mi to nevysvetlíte.“
I keď nerada, napokon zdvihla zrak a zadívala sa mu do tváre.
,,Ohovárala vás. Vravela že ste bláznivý a že...“
,,A že čo?“
,,A že ste vašej bývalej snúbenici pomohli do hrobu.“

Cad sa zarazil a v jeho očiach zbadala bolesť. Uvedomila si, že zmienka o jeho snúbenici ho stále zraňuje.
,,Nemali ste si robiť hanbu kvôli mne.“ povedal už mierne. ,,Vážim si to, ale teraz na vás v spoločnosti budú všetci ukazovať.“
,,Je mi to jedno! Nech si hovoria čo chcú. Nezáleží mi na ľuďoch, ktorí len ohovárajú a uveria tomu, čo im vyhovuje. Ak sa však obávate, že si pre tento škandál nenájdem ženícha tak...“
,,Do čerta, to mi je teraz úplne ukradnuté!“ povedal opäť trochu podráždene a potom pokračoval.
,,Veríte tým rečiam, ktoré o mne povedali?“
,,Nie, neverím!“
,,Nepoznáte ma až tak dobre. Čo ak som skutočne šialený a navyše vrah? Ako si môžete byť taká istá?“

Monique zdvihla zrak a pozerala mu priamo do očí.
,,Pretože to vidím vo vašich očiach. Napriek tomu, že často budíte iný dojem, som presvedčená, že by ste nikomu nedokázali ublížiť. Keď som sa zmienila o vašej snúbenici, videla som vo vašich očiach bolesť, čo značí, že ste ju skutočne milovali a nedokázali by ste jej ublížiť. A čo sa týka toho incidentu, keď ste napadli Ewereta, rozhodne verím vašim slovám. Z Ewereta nemám dobrý pocit, nechápem, ako mu môžu všetci slepo veriť, to on je šialený a všetci, ktorí mu veria a obdivujú ho a nie vy.“
Cad ostal ohromený. Ani vo sne by mu nenapadlo, že v Monique bude mať takú oporu. Spočiatku si myslel, že sa ho bude báť po tom, čo sa v poslednej dobe stalo, alebo že ním bude opovrhovať, no ona stála na jeho strane a dokonca si vyrobila škandál, aby ho bránila. Nechápal prečo toto všetko pre neho robí.
,,Monique, netuším, čo mám povedať. Naozaj ma teší, že mi veríte, ale nemali by ste kvôli mne robiť hlúposti. Na názoroch ostatných mi nezáleží, nech si o mne vravia čo chcú, ale nepoštvite si celú spoločnosť proti sebe aj vy.“
,,Ani mne nezáleží na tom, čo si kto o mne myslí. Teda aspoň nie na nízore všetkých tých falošných ľudí.“

Opäť sa pozerali jeden druhému uprene do očí, keď sa zrazu Cad k nej priblížil, objal ju okolo drieku a vtisol jej na pery bozk. Na chvíľu prestal, ale keď sa Monique nebránila, pokračoval ešte vášnivejšie. Objala ho okolo krku a užívala si tú chvíľu, keď sa zrazu Cad prudko od nej odtrhol ako keby sa popálil. Monique sa až zatackala a zmätene na neho pozerala. Vyzeralo to, ako keby sa Cad poriadne premáhal no napokon zo seba dostal.
,,Je neskoro. Vráťte sa do izby a viac už nerobte nijaké hlúposti. Dobrú noc.“
Jeho hlas znel zrazu ľadovo a odmerane a Monique bola zmútená. Spravila niečo zlé? Nepáčil sa mu vari ten bozk? Mala však pocit že sa mu to páčilo minimálne tak ako jej. Aj ona mu stroho zaželala dobrú noc a odkráčala do svojej izby premýšľajúc nad tým, čo sa stalo a vedela, že v túto noc zrejme nezažmúri oko...

SOPHIE PRIGNATE - PETERSN
Obrázok
Sophie sa zdal jej svadobný deň nekonečný. V podstate si ani neuvedomovala, čo sa okolo nej deje. Až keď hudba pomaly utíchla a z domu sa vytratili poslední hostia, uvedomila si, že teraz už je vydatá žena a dokonca za niekoho, koho poriadne ani nepozná. O Henrym takmer nič nevedela, akurát sa vždy dokázali riadne pohádať. Ani vlastne nevedela, prečo ho tak nenávidí, ale teraz sa jej nenávisť ešte zväčšila. Aj on ju vlastne donútil vydať sa za neho. Z jej myšlienok ju pomaly do reality vrátili kroky, ktoré počula za sebou. Prudko sa otočila a pred ňou stál Henry. Musela uznať, že v svadobnom obleku vyzeral očarujúcu, ale snažila sa nevšímať si to a prebodla ho pohľadom.
,,Nechal som pre teba pripraviť izbu. Môžeš sa ísť prezliecť do niečoho pohodlnejšieho a potom sa spolu ešte navečeriame v jedálni.“
,,Nie som hladná.“ odvrkla mu veľmi rýchlo.
,,V tom prípade budeš sedieť za stolom a robiť spoločnosť tvojmu mužovi pri večeri.“ povedal Henry prísne.
,,Asi som sa nevyjadrila presne. Nemienim sedieť za stolom s vami. Prinútili ste ma síce proti mojej vôli, aby som si vás vzala, ale viac so mnou nebudete manipulovať.“ Sophie bola sama prekvapená zo svojich slov. Uvedomovala si, že to preháňa. Ak by to povedala Frankovi, určite by nezaváhal a zmlátil by ju, ale popravde netušila ako zareaguje Henry. Udrie ju, alebo sa jej bude vyhrážať? Snažila sa potlačiť strach vo svojich očiach a odhodlane na neho pozerala. On chvíľu mlčky stál no potom sa na jej prekvapenie začal smiať. To ju rozčúlilo ešte viac, ako keby ju udrel.
,,Takže ja som ťa prinútil, aby si sa za mňa vydala?“ neprestával sa smiať. ,,Mieril som ti snáť na hlavu pištoľou? Alebo som ti snáť nejako fyzicky ublížil? Vyhrážal som sa ti nejako? Každý v kostole predsa videl, že „áno“ si mi povedala dobrovoľne. Dokonca ma trochu prekvapilo, že si súhlasila...Priznaj sa, však si si ma vždy tajne chcela vziať. Určite som sa ti od začiatku páčil a teraz len robíš drahoty.“
Sophie vyvalila oči a takmer nemohla lapiť dych. Neskutočne ju rozčuľovalo ako si ju doberá a zabáva sa na nej.
,,Vy hnusný darebák! Ste ten posledný muž na tejto zemi, ktorého by som si chcela vziať tak si radšej moc o sebe nenamýšľajte!“
,,Možno som posledný, ktorého by si si chcela vziať, ale napriek tomu si to spravila a teraz je už z teba pani Sophie Prignate Petersn.“ uškrnul sa na ňu.
,,Tak to nie! Odmietam prijať vaše hnusné priezvisko, nechcem nič, čo by ma s vami spájalo!“
„Tak to ma mrzí, ale bude viac vecí, ktoré ťa budú so mnou spájať...“

Sophie chcela ešte niečo povedať, ale radšej ostala ticho.
,,Ako teda chceš, dnes ti dovolím, aby si ostala v svojej izbe a nemusíš chodiť do jedálne, ale zajtra ti to už neodpustím.“
Sophie sa potom prudko otočila a vykročila za slúžkou, ktorá ju odviedla do jej izby. Jej komnata bola obrovská, priestranná a útulne zariadená. Spojovacie dvere spájali jej izbu a Henryho izbu. Keď si predstavila, že má izbu hneď vedľa jeho, zmocnila sa jej hrôza. Keď jej slúžka pomohla zbaviť sa šiat, okamžite ju poslala preč a snažila sa zabarikádovať všetky dvere vedúce do jej izby. Potom sa obliekla a nervózne sa uložila na spánok. O niekoľko minút počula, ako zabuchli dvere na Henryho komnate a potom počula kroky, ktoré sa približovali k dverám, spájajúcich ich izby. Započula ako stlačil kľučku a inštinktívne si pritiahla prikrývku vyššie. Dvere sa však neotvorili, bránila tomu pomerne ťažká skrinka, z ktorou si dala kopec námahy, kým ju tam dotiahla.
,,Toto myslíš vážne?“ započula jeho hlas na druhej strane dverí, no neodpovedala mu.
,,Vieš, že keby som chcel, tak tie dvere vyrazím?“
Na chvíľu sa zľakla, že sa o to naozaj pokúsi, no potom započula jeho kroky, ako sa vzďaľujú preč a po dlhých minútach konečne zaspala.
Ráno Sophie vstala pomerne zavčasu a tak odtiahla prekážky pred dverami a zazvonila na slúžku, ktorá jej pomohla s obliekaním. Potom sa posadila do kresla a pozerala sa von oknom, pri tom premýšľala nad tým, ako sa jej život zmenil a nad tým, čo všetko ju asi ešte čaká. Ani nevedela ako dlho sedela len tak v kresle, keď opäť prišla slúžka a oznámila jej, že jej manžel ju čaká v jedálni. Bolo zvláštne keď slúžka povedala ,,váš manžel.“ Sophie si na to nevedela zvyknúť a znelo jej to trochu smiešne. Spočiatku chcela protestovať a ostať v izbe, no jej žalúdok sa ozval a tak sa premohla a zišla dolu. Henry už sedel za vrcholom stola a Sophie patrilo miesto po jeho pravici. Bez pozdravu podišla k stolu a sadla si.
,,Želám vám dobré ráno, ako si sa vyspala?“ opýtal sa Henry no odpoveďou mu bolo len ticho.
,,To sa so mnou nemieniš rozprávať?“
,,Prišla som sa najesť a nie viesť tu nejaké nezmyselné rozhovory s človekom, ktorého nenávidím.“
,,Takže chceš, aby to bolo medzi nami takto? Naďalej chceš so mnou viesť vojnu? Doteraz som bol k tebe myslím že dosť zhovievavý, ale naozaj ma nechci za nepriateľa, Sophie, pretože aj ja dokážem byť minimálne tak protivný, ako si ty. A skôr či neskôr sa aj tak podriadiš a zvykneš si na život so mnou, preto sa radšej toľko nevzpieraj. Uvedom si, že si moja manželka a tak to bude do konca života. Navždy budeme spolu bývať pod jednou strechou a preto si na to skús čím skôr privyknúť.“

,,Na niečo také sa nedá zvyknúť. Budem sa modliť, aby som nežila dlho, pretože každý jeden deň vo vašej spoločnosti predstavuje pre mňa hotové peklo!“
,,Ako chceš, Sophie. Vybrala sisi sama. Ak chceš vojnu, máš ju mať!“

Zvyšok raňajok, neprehovoril už nikto ani slovo. Za stolom vládlo neskutočné napätie a inak tomu nebolo ani pri obede. Popoludní sa Sophie mala stretnúť so svojou priateľkou a ísť si zajazdiť na koni. Bolo to to jediné, na čo sa v tento deň tešila. Konečne mohla na chvíľu vypadnúť z toho domu a prevetrať si hlavu. Obliekla si jazdecký úbor a zišla dole po schodoch. Keď bola pri vchodových dverách začula Henryho hlas.
,,Kam si myslíš, že ideš?“
,,Nevidím dôvod, prečo by som sa vám mala spovedať, ale fajn...Idem si zajazdiť som dohodnutá s jednou priateľkou.“
,,Nikam nejdeš“
prísne odvetil Henry a Sophie sa zlostne na neho pozrela.
,,Ako to myslíte? Nemôžete mi predsa rozkazovať a okrem toho už som dohodnutá!“
,,Na tom mi nezáleží! A áno, môžem ti rozkazovať, keďže teraz som tvoj manžel! Vrátiš sa do izby a ostaneš tam pokiaľ sa neprestaneš správať ako rozmaznané decko a neuvedomíš si, ako sa máš správať.“

,,To v žiadnom prípade!“ osopila sa na neho Sophie a bola rozhodnutá pokračovať v ceste, no Henry k nej pribehol a prehodil si ju cez plece. Sophie začala kričať a päsťami ho udierala do chrbta, no nepomohlo to. Zložil ju až na posteľ v jej izbe a potom zamkol všetky dvere.
,,Ostaneš v izbe, až kým si neuvedomíš ako sa máš ku mne správať. Nestrpím viac tvoje urážky!“
Sophie neverila tomu, že ju tu nechal zamknutú. Bola rozhorčená a keby jej izba nebola tak príšerne vysoko, vyliezla by oknom. Príšerne sa nudila a nevedela, čo má robiť. Večer za ňou prišla slúžka a priniesla jej podnos s jedlom. Po večeri, jej napustila vodu, aby sa mohla okúpať, no za celý čas so Sophie neprehovorila. Sophie si uvedomila, že jej zrejme Henry zakázal prehovoriť s ňou. Bola nahnevaná, nerada bola celý deň ticho, potrebovala sa takmer stále s niekym zhovárať, takže tento trest sa jej zdal byť skutočne tvrdý. Na druhý deň sa situácia zopakovala a ostalo to tak aj ďaľšie tri dni. Sophie z toho už pomaly začínala šalieť. Štyri dni bola zavretá v izbe a neprehovorila s nikým ani slovo. Jedinú radosť jej robilo, že nevidela Henryho. Za celé tie dni za ňou neprišiel ani raz aj keď teraz by celkom rada videla aj jeho, aspoň by sa mala s kým pozhovárať. Tento deň bol pre ňu však obzvlášť ťažký. Mala totiž narodeniny a tie vždy oslavovala vo veľkom. Spomenula si ako vždy milovala narodeniny a ako ich s rodičmi vždy oslavovali a pri tej spomienke sa jej po líci začali kotúľať slzy, až napokon začala nekontrolovateľne plakať a nedokázala prestať. Práve vtedy sa otvorili dvere a v nich stál Henry. Lepšiu chvíľu si ani nemohol vybrať. Sophie nenávidela, keď ju videl plakať. Okamžite sa však rozbehla k nemu a začala ho udierať do hrude.
,,Vy sviniar! Akým právom ma tu držíte zamknutú!? Nenávidím vás čoraz viac a to som si myslela, že viac sa to už ani nedá.“
Henry ju chytil za ruky a pozrel jej do tváre. Jej slzy ho prekvapili, nemal v pláne jej až tak ublížiť.
,,Sophie, prosím ťa neplač, ja...nechcel som ti ublížiť...Chcem len, aby sme spolu vychádzali.“
,,Ale ja to nechcem! Nenávidím vás a tak to ostane navždy!“
Henry odstúpil o krok vzad a pozeral sa jej do tváre. Potom začal miernym hlasom až takmer šepkal.
,,Čo som ti vlastne spravil spravil Sophie? Prečo ma tak veľmi nenávidíš? Nie som si totiž vedomý toho, že by som ti nejako ublížil, ale ak sa mýlim, tak mi prosím povedz, čím...“
Sophie mlčala. V tej chvíli si nemohla spomenúť na to, prečo ho vlastne tak veľmi nenávidí. Nepovedala ani slovo a on chvíľu mlčal tiež. Potom jej podal so ruky škatuľku.
,,Všetko najlepšie k narodeninám. Na večeru môžeš zísť do jedálne, nebudem ťa tu viac držať, aj tak to nemá význam, pretože ty nemáš ani snahu o to, aby sme spolu vychádzali. A nerob si starosti mojou prítomnosťou v jedálni budeš sama, budem sa ti vyhýbať ako to len pôjde, keď to skutočne takto chceš.“
Potom sa otočil a odišiel preč. Sophie bola zmätená a po pravde mala aj výčitky za svoje správanie. Otvorila škatuľku a v nej bol nádherný diamantový prsteň. Ako vôbec vedel, že má narodeniny? Neznášala, že vždy keď bola k nemu protivná, spravil niečo, čo nečakala a ona sa potom cítila ako totálna chudera. Vedela, že to svojim správaním preháňa, no jej hrdosť jej bránila ospravedlniť sa a podvoliť sa mu. Hodila prsteň do kúta izby.
,,Nie! Ničím si ma nekúpi!“ povedala sama pre seba a hrdo zišla do jedálne i keď zo seba nemala vôbec dobrý pocit...

VAŠE ÚLOHY:
1. Tentokrát si vyberte iba jeden deň a napíšte čo ste zažili. Nabudúce sa presunieme už na február, takže popíšte jeden deň (maximálne 2 dni), ktorý ste medzitým prežili.
2. Odpovedzte na otázky:
a) Aký máte názor na vašeho snúbenca/manžela?
b) Kto si myslíte že sa správa nerozvážnejšie Sophie, alebo jej manžel Henry?
c) Spravila podľa vás Elizabeth dobre, že odpustila Jackovi?
d) Ako asi dopadne Evangeline a Edward, keď ju prichytil s Michaelom?
e) Myslíte, že Cad je skutočne pomätený a že skutočne zabil svoju bývalú snúbenicu, alebo veríte jeho slovám?
f) Ako sa vám páčilo na Amelinej svadbe?
3. Pridajte outfit, ktorý ste mali na Amelinej svadbe (Ak pridáte všetky vytvorím spoločnú fotku)


Čas na pridanie úlohy je do 29.8.2014 :)
Na LP: Veronika4495
Veronika4495
 
Príspevky: 464
Registrovaný: Pia Sep 14, 2012 4:17 pm

Re: 19th Century: 5.Kapitola

Poslaťod elisabeth.hard » Štv Aug 21, 2014 10:29 am

1. Tentokrát si vyberte iba jeden deň a napíšte čo ste zažili.
Chvíľu sme tam len tak stáli a potom sa nám stretli pohľady. Videla som v jeho očiach sklamanie a aj ja som z toho celého bola sklamaná. Zradila som ho.
Ešte krátko tam stál, pokrútil hlavou a dal sa na odchod. Rozbehla som sa za ním a snažila som sa ho zastaviť : „Vysvetlím ti to ! Nie je to tak, ako to vyzerá!“ Edward sa na mňa udivene pozrel a povedal : „Videl som dosť, nerob zo mňa hlupáka. Celý čas ti išlo o zrušenie svadby a práve sa ti to podarilo,“ otočil sa a pokračoval v ceste. „Edward, ale...ja...ja...ťa milujem!“ Nachvíľu sa zastavil, ale neotočil sa, šiel ďalej.
Ja som tam zostala stáť. Klesla som na zem a začala nekontrolovateľne plakať. Mal pravdu, celý čas mi išlo o zrušenie svadby, sama si za to môžem ... Michael ku mne podišiel a chcel mi pomôcť vstať : „Vypadni odo mňa! Všetko je to tvoje vina! Nechaj ma, máš predsa Annu,“ dodala som potichu.
„ O čom to hovoríte ?“ zmätene sa na mňa pozrel.
„Veď si jej dal predsa prsteň.“
„To musí byť nedorozumenie. Vy to nechápete, vysvetlím vám to!“
„Už mi nič nevysvetľuj,“ povedala som a vydala sa na odchod. V dome som narazila na Edwardovu matku : „ Čo sa ti stalo, dcérka ?“ Posledné slovo sa do mňa zabodlo ako nôž. Už si nezaslúžim, aby ma tak volala. Ignorovala som ju a zastavila som sa až v izbe. Nemohla som prestať plakať...
...
V podvečer mi niekto zaklopal na dvere: „To som ja, Anna,“ nemala som záujem sa s ňou rozprávať, no premohla ma zvedavosť. „Chcela si mi niečo povedať ?“ Anna zatvorila dvere a pristúpila pár krokov bližšie, chcela začať hovoriť, no v tom za dvere znovu otvorila a prišla tam moja matka. „Evangeline, okamžite poď so mnou! A ty si choď po svojom, myslím že máš ešte dosť roboty !“rozkázala Annne. S matkou sme išli do knižnice a tam začala: „ Neviem, čo sa medzi vami dvoma stalo Evangeline, ale daj to čo najskôr do poriadku ! Táto svadba sa bude konať či chceš alebo nie!“ povedala zvýšeným tónom. „A čo ak to nechce Edward ?“ Nachvíľu sa zamyslela: „Tak by si sa mala začať správať tak ako sa na budúcu vojvodkyňu patrí a nedávať mu dôvody na to, aby svadbu zrušil.“ Nevydržala som to viac počúvať, vybehla som z knižnice a na chodbe som sa zrazila s Edwardom. Nechcela som , aby ma takto videl – uplakanú a neupravenú, no na to už bolo neskoro. Chvíľku sme si skúmavo hľadeli do očí : „Večera je na stole,“ povedal chladne.
...
Pri stole moja matka stále básnila o šatách a o všetkom, čo ešte musí zariadiť. „Zajtra musím skontrolovať svadobné menu.“ Nato sa ozval Edward : „To už nebude potrebné.“ Moja a Edwardova matka sa na seba šokovane pozreli a obe naraz vykríkli: „Čože?“ bol to zábavný pohľad, no vtedy som nemala chuť na žarty. Snažila som sa rýchlo niečo vymyslieť : „ Nebude to potrebné, pretože som to už dnes skontrolovala ja.“ Edward sa na mňa pozrel zvláštnym pohľadom, no ostal ticho. Po večeri sa od stola rýchlo vyparil. Chcela som ísť za ním a o všetkom sa porozprávať, no zdržala ma Susan, ktorá chcela, aby som jej pomohla s výberom šiat na nejaký večierok. Asi po polhodine som ho našla sedieť v pracovni: „Musíš ma vypočuť,“ zdvihol plecia a hlavou mi kývol na stoličku oproti. Nesadla som si, no začala som hovoriť : „ Od detstva som o tejto svadbe vedela a snívala aké to raz bude úžasné, vydať sa za vojvodu... No, vôbec som ťa nepoznala. Videla som ťa párkrát a bol si taký namyslený ...A čo tie listy ?“ hodila som ich na stôl: „Nechcela som sa vydať za niekoho koho vôbec nepoznám. Keď som sem prišla chcela som svadbu zrušiť a tak som sa skamarátila s Michaelom. Áno, je pravda, že som ho mala rada viac ako kamaráta...ale po čase sa to zmenilo. Spoznala som viac teba, tvoju pravú tvár a tešila som sa, že máme k sebe konečne bližšie. Neviem čo cítiš ty ku mne, pretože si mi to nikdy nepovedal, ale ja som sa zamilovala,“ potom som ostala ticho a čakala čo mi povie.
„Vedel som o tvojich stretnutiach s Michaelom. Najprv mi to bolo jedno a bol som rád, že mám od teba pokoj, ale postupom času som ťa tiež spoznal a zamiloval sa do teba. Úplne si mi pomotala hlavu. Si krásna, múdra, priveľmi úprimná a ...moja,“ vstal zo stoličky, pristúpil ku mne a v tom momente ma pobozkal. Bola som šťastná. Celý čas som hľadala šťastie a ono bolo stále pri mne, len som ho nevidela.

2. Odpovedzte na otázky:

a) Aký máte názor na vašeho snúbenca/manžela?
V poslednom čase sme spolu trávili veľa času a Edwarda som viac spoznala. Vidím, že sa naozaj snaží.
Keď uvidel mňa a Michaela v stajni, bola som z toho úplne mimo. Povedal, že svadba sa ruší a v tom momente som mala byť celá šťastná, veď celý čas mi išlo len o to. No, dosť neskoro ale predsa som si uvedomila, že sa za Edwarda vydať chcem a moje výstrelky a pokusy ako svadbu zrušiť boli len z toho dôvodu, že tá svadba bola dohodnutá od môjho narodenia a nemala som právo do toho niečo hovoriť. Dúfam, že sa medzi nami všetko urovná, pretože som si uvedomila, že Edwarda milujem.
b) Kto si myslíte že sa správa nerozvážnejšie Sophie, alebo jej manžel Henry?
Podľa mňa Sophie. Henry sa naozaj snaží a chce so Sophie vychádzať a byť jej dobrým manželom.
c) Spravila podľa vás Elizabeth dobre, že odpustila Jackovi?
Asi áno, pretože mu na nej záleží. Počas choroby bol celý čas pri nej a bál sa o ňu.
d) Ako asi dopadne Evangeline a Edward, keď ju prichytil s Michaelom?
Dúfam, že svadba sa nezruší a nakoniec všetko dobre dopadne :D
e) Myslíte, že Cad je skutočne pomätený a že skutočne zabil svoju bývalú snúbenicu, alebo veríte jeho slovám?
Nemyslím si, že Cad by bol niečoho takého schopný. Neviem čo sa presne jeho snúbenici stalo, ale určite ju nezabil on. Cad sa za jej smrť viní a možno v tom má prsty aj lord Eweret.
f) Ako sa vám páčilo na Amelinej svadbe?
Zo svadby som mala dobrý pocit, Amelia Adama ľúbi a on ju takisto. Dúfam, že spolu budú šťastní.
3. Pridajte outfit, ktorý ste mali na Amelinej svadbe
Obrázok
Naposledy upravil elisabeth.hard dňa Štv Aug 28, 2014 2:18 pm, celkovo upravené 2
elisabeth.hard
 
Príspevky: 105
Registrovaný: Pon Sep 17, 2012 12:04 pm

Re: 19th Century: 5.Kapitola

Poslaťod enny » Pia Aug 22, 2014 8:29 pm

1. Tentokrát si vyberte iba jeden deň a napíšte čo ste zažili. Nabudúce sa presunieme už na február, takže popíšte jeden deň (maximálne 2 dni), ktorý ste medzitým prežili.
Sedeli sme všetci pri stole,na obed boli pozvaní aj moji rodičia.Ja som sa už cítila úplne v poriadku,a pre všetkých som mala nachystané malé-veľké prekvapenie.Vedel o ňom len Jack,spolu sme sa na ňom dohodli.Môj budúci svokor vzal do ruky víno a chcel predniesť prípitok.Vtom ho Jack predbehol:"Počkaj otec,dnes prípitok prednesie Elizabeth!"
Všetci sa na mňa prekvapene pozreli,ale už začínali tušiť,že mám niečo za lubom :D
Vzala som víno a začala som:"Milí rodičia a budúci rodičia,pripíjam na vaše zdravie,na zdravie môjho budúceho manžela a chcem vám oznámiť,že...............naša svadba sa uskutoční.......
5.februára! " (toto je inak aj deň mojej reálnej svadby :D )
Všetci sa úprimne potešili a pozdvihli čaše-taktiež aj na našu svadbu.
Obrázok
Ja som len v duši dúfala,že sa medzi nami už nič nepokazí-teraz ani v budúcnosti.Jacka som milovala a videla som,že aj on mňa.
Podvečer sme rodičov nechali,nech spolu dolaďujú detaily svadby a my dvaja sme sa vybrali na prechádzku.Bol krásny večer a tak sme zašli ďalej,ako sme to mali v úmysle.Zrazu ma Jack silnejšie chytil za ruku,a pošepol:"miláčik,nezľakni sa čo ti poviem-neobzeraj sa a tvár sa akoby nič.Niekto nás sleduje :evil: Zľakla som sa,ale urobila som,akoby nič,a nenápadne sme zrýchlili krok.Ešte sme mali prejsť malým lesíkom a za ním už bolo mesto.A práve tam to bolo najnebezpečnejšie.
Obrázok
Bola už tma a tam nás nohol ľahko ktokoľvek napadnúť.Jack si nenápadne siahol za pás a pripravil si dýku.
Vtom sa za nami niekto rozbehol a chystal sa skočiť na Jacka.Tan ma rýchlo odstrčil,aby som bola v bezpečí a otočil sa s dýkou proti útočníkovi.Práve včas odrazil jeho ranu kordom.Ale miesto srdca mu zasiahla zápästie.Útočnik videl,že sa prerátal ,prepásol okamih prekvapenia a tak sa rýchlo skryl pod stromy.Stihli sme si ešte všimnúť,že Jackova dýka mu ľahko zranila líce.Jack za ním zakričal:"Ty zbabelec!Vyhýbaš sa priamemu boju,ale ja ťa vyzývam na súboj-zajtra o ôsmej na lúke za mestom!Ak neprídeš,ja si ťa nájdem-poranil som ťa na líci,takže ťa spoznám a....zabijem!"
Rýchlo sme sa vrátili domov,ja som sa triasla na celom tele z toho,čo sa stalo a hlavne zo zajtrajšieho súboja.Bolo mi zle a krútila sa mi hlava.Jack ma uložil do postele a ukľudňoval ma,že nech sa nebojím,on ten súboj vyhrá.Nanadarmo ho prezývajú "majster šermiar".Chytila som Jacka okolo krku a pobozkala."Jack,teraz nechcem o teba prísť,prosím,dávaj si na seba veľký pozor"
Jack"neboj sa,to ti sľubujem"
Ja:"ty si naozaj nepoznal toho chlapa?Prečo by ťa nejaký neznámy chcel zabiť?"
Jack:"Toho chlapa poslala tá žena-veď vieš,Jacqueline.Už dávno sa mi vyhrážala,že ak ju nechám,zabije ma."
"och,Jack,to je hrozné.....je to teda moja vina,ak zomrieš!Keby som ..."
Jack:"Elizabeth!Toto už nikdy nehovor!Nie je to tvoja vina,ale len a len moja!A po druhé,nedám sa tak ľahko zabiť,to mi ver!"Pobozkal ma na dobrú noc a odišiel.
..................................................................................
Jack stál na lúke,meč sa mu pri východe slnka trblietal.My ostatní sme stáli ďalej od bojiska.Jeho matka tu nebola.Ja,naopak,som musela ísť,aj keď všetci boli proti.Ale nakoniec Jack súhlasil,bol si takmer istý víťazstvom(alebo sa tak iba tváril?)
Jeho sekundant bol pri ňom.Vtom sa k nám blížili dvaja chlapi.Jeden z nich mal na tvári rytiersku prilbu,aby ho nebolo poznať.Druhý bol výzorom ako býk a mal podlé oči.
ObrázokObrázok
Konečne sa zápas začal,sekundanti vymedzili priestor,v ktorom mali bojovať.Kto z neho vyjde,alebo vypadne,prehral.
Súperi boli otočený chrbtami k sebe a ten s býčim výzorom odpočítaval.Na povel sa mali na seba vrhnúť.
"päť,štyri,tri........."-a vtom sa ten neznámy otočil a chcel Jacka od chrbta prebodnúť.Vykríkla som,Jack sa bleskovo obrátil a bravúrne odrazil znova podlú ranu.A potom sa skutočne nahnevaný začal s ním šermovať.Netrvalo dlho a jack súpera poranil.Zabiť ho nechcel,len mu odsekol ruku a vyhodil ho z vyznačeného priestoru.To máš,aby si už tou zákernou rukou nikomu neublížil!"vykríkol Jack.Súper tvrdo dopadol na zem, pričom sa mu prilba zošmykla z hlavy-Jack ho spoznal.Bol to naozaj poskok Jacqueline Bennet!
"Zmizni mi z očí a už nikdy mi nepríď pod ruky,lebo nebudem k tebe taký milosrdný!"kričal za ním Jack,Keď mu jeho sekundant narýchlo obviazal ruku a uháňali preč.
Ja som priskočila k Jackovi a hodila sa mu do náruče."Jack,Jack,ty žiješ!" na viac som sa nezmohla a rozplakala som sa ako dieťa.
"To len vďaka tebe,drahá.Keby si tu nebola a nevykríkla,ťažko by som sa ubránil podlej rane.Teraz vďačím za život zas ja tebe a sľubujem,že každý úder srdca bude biť navždy len pre teba."

2. Odpovedzte na otázky:
a) Aký máte názor na vašeho snúbenca/manžela?

No dosiaľ ma vedel maximálne sklamať tým,ako zabiehal za inou,ale teraz,ako mi zachránil život,som si uvedomila,že ho to skutočne mrzelo a momentálne ma ľúbi.Sprvu,keď nevedel ako vyzerám,chcel sa poistiť,ale teraz-vie,že som preňho lepšia možnosť,ako nejaká pobehlica,ktorá ho chcela len pre peniaze.
Dúfam,že svoj názor už nezmení,lebo by to trpko oľutoval :lol: :twisted:
b) Kto si myslíte že sa správa nerozvážnejšie Sophie, alebo jej manžel Henry?
Určite Sophie.Jej manžel ju od začiatku miluje a stále jej chcel len dobre.Raz za čas mu rupli nervy pre jej neustále zdúvanie sa.Nečudujem sa preto,že ju zavrel do izby-v našom storočí chlapi robia s manželkami aj horšie veci ;)
c) Spravila podľa vás Elizabeth dobre, že odpustila Jackovi?
Dúfam,že som spravila dobre.Veď,keby mu na mne nezáležalo,čo by mu bránilo nechať ma tam ležať?Zdochla by som tam ako pes a nik by za mnou nemusel ani slzu vyroniť.Alekeďže sa zmenil,zmenila som aj ja svoj názor...
d) Ako asi dopadne Evangeline a Edward, keď ju prichytil s Michaelom?
júj,to budú asi horúce chvíľky ;) :lol: neviem ako to dopadne,ale teším sa na ten príbeh ;) dúfam,že nad vojvodom znova zvíťazí jeho chladnokrvnosť a odpustí jej.Najmä teraz,keď ho konečne začína ľúbiť...
e) Myslíte, že Cad je skutočne pomätený a že skutočne zabil svoju bývalú snúbenicu, alebo veríte jeho slovám?
Cad nie je pomätený,na jeho očiach bolo vidno bolesť nad jeho prvou ženou.Možno preto sa vyhýbal ženám,lebo ju ľúbil aj po smrti a jej strata ho silne zasiahla.
f) Ako sa vám páčilo na Amelinej svadbe?
Svadby milujem,ale teraz som so zvedavosťou hľadela na Améliu,lebo viem,ako veľmi Michaela ľúbila.Aj na svadbe sa mi zdala akoby duchom neprítomná,ale potom,keď mladomanželia spolu tancovali,videla som,že Adam jej nie je ľahostajný.Je to silná žena a myslím,že s Adamom bude šťastná...
3. Pridajte outfit, ktorý ste mali na Amelinej svadbe (Ak pridáte všetky vytvorím spoločnú fotku)

Obrázok
enny
 
Príspevky: 199
Registrovaný: Uto Mar 12, 2013 3:51 pm

PredchádzajúciĎalší

Späť na Lady Popular

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť

cron